„Identifikovali sme trinásť najzávažnejších,“ pokračovala s tým, že úrad eviduje aj desať chránených oznamovateľov. Ide o preventívny status, keď nemôžu byť títo ľudia vyhodení z práce či degradovaní na inú pozíciu v rámci spoločnosti.
„Evidujeme najmä machinácie pri verejnom obstarávaní ako najčastejšie sa vyskytujúci problém. Machinácie pri verejnom obstarávaní sú témou najmä v štátnych firmách a podnikoch,“ podotýka Dlugošová.
Medzi najzávažnejšími prípadmi sa objavil aj konflikt záujmov či hromadné porušovanie zákonníka práce. Dlugošová spomenula prípad, keď sa na úrad obrátila oznamovateľka, ktorá identifikovala podozrenia z machinácie pri verejnom obstarávaní. Keď svoje podozrenie oznámila v podniku, zamestnávateľ sa ju snažil presunúť na iné miesto.
„Obrátila sa na nás, skontaktovali sme Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorý jej udelil status chránenej oznamovateľky. To znamená, že od toho momentu žiaden úkon zamestnávateľa nemohol byť platný bez toho, aby náš úrad na to dal súhlas. Momentálne sa v tejto veci vedie vyšetrovanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe majetku v kombinácii s machináciami pri verejnom obstarávaní,“ povedala šéfka úradu.
Väčšina by korupciu hlásila
Úrad sa pýtal, či ľudia na Slovensku rozumejú pojmu whistleblowing. „Definícií je veľa, ale v zásade to znamená oznámenie akejkoľvek nekalej činnosti, ktorá smeruje a vážne porušuje verejný záujem. Podmienkou je, že s týmito nekalými praktikami sa ľudia stretli pri výkone svojej práce,“ vysvetlila Dlugošová.
Pojmu rozumie menej ako desať percent ľudí. „Respondentom sme vysvetlili, čo znamená whistleblowing v praxi a pýtali sme sa, ako by takéhoto človeka hodnotili,“ spresnila ciele výskumu predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov. Prieskum na vzorke 1 017 respondentov realizovala agentúra Focus od 19. do 26. januára.
Z prieskumu vyplýva, že pozitívne vníma whistleblowerov 58 percent respondentov. Z opýtaných si 74 percent myslí, že štát by mal oznamovateľom korupcie a podvodov poskytovať právnu ochranu prostredníctvom svojich inštitúcií.
Takmer dve tretiny opýtaných by oznámili, ak by boli na svojom pracovisku svedkom korupcie alebo podvodu. Neurobilo by to 35 percent ľudí.
Až 45 percent opýtaných by korupciu oznámilo priamo zamestnávateľovi. Na políciu by sa obrátilo 34 a na prokuratúru 21 percent.
Veľa chýb
Dlugošová konštatuje, že ešte stále sú štátne inštitúcie, ktoré nemajú vnútorné oznamovacie systémy. Z 254 organizácií (ministerstvá a ich podriadené organizácie a vybrané orgány verejnej správy), ktoré odpovedali na dotazník úradu, 87 percent deklarovalo, že má vnútorný systém oznamovania protispoločenskej činnosti. Za posledné tri roky však evidovalo nejaké oznámenie od zamestnanca len 23 organizácií.
Podľa šéfky úradu to indikuje nefunkčnosť a nedôveru zamestnancov v nastavené systémy. Pravdepodobné je aj to, že zamestnanci nevedia o možnostiach interného oznamovania a preverovania oznámení. Je totiž nepravdepodobné, aj na základe viacerých medializovaných káuz, že by sa štátnym inštitúciám korupcia alebo akékoľvek nezákonné praktiky vyhýbali.
Úrad tak eviduje viacero nedostatkov vnútorných oznamovacích systémov štátnych inštitúcií. Napríklad neumožňujú podanie anonymných oznámení; neinformujú zamestnancov, komu môžu podať oznámenie (kto je tzv. zodpovednou osobou); majú nevhodne zvolené kanály, ktorými možno podať oznámenie o nezákonnej činnosti (recepčná, sekretárka, podateľňa, škatuľa); úloha zodpovednej osoby je na pleciach iba jedného zamestnanca a nie sú jasne zadefinované jeho kompetencie, zamestnancom chýbajú informácie o možnostiach ochrany a absentuje spätná väzba na dôveryhodnosť interného oznamovacieho systému.
Ako zdôraznila Dlugošová, úrad nielen pomáha oznamovateľom nekalých praktík, ale pomáha aj pri odhaľovaní a vyšetrovaní, no najmä sa snaží pôsobiť preventívne.