Sloboda prejavu nie je neobmedzená a má svoje hranice. Zablokovanie dezinformačných webov s proruskou propagandou prebehlo v mimoriadnej situácii a bolo jedným z obranných mechanizmov, pričom veľmi dôležitá bola rýchlosť blokácie. Je však tiež extrémne dôležité, aby boli dôvody blokovania pochopiteľné a zrozumiteľné. Boj s dezinformáciami je komplexný jav a jeho riešenie je teda potrebné hľadať na viacerých úrovniach, dodáva.
Mal by podľa vás štát vôbec uvažovať o blokovaní informácií, ktoré považuje za dezinformácie?
Na úvod si treba uvedomiť, že v demokratickej spoločnosti je nesmierne dôležitá sloboda prejavu, ktorá je zakotvená v ústave (konkrétne v Charte základných ľudských práv a slobôd). Každý človek má teda právo vyjadrovať svoje názory – slovom, písmom, tlačou, obrazom či inak. Sloboda prejavu má však svoje hranice, ktoré sú definované opäť v Charte základných ľudských práv a slobôd, konkrétne v článku 17 ods. 4 – Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti. To teda znamená, že do slobody prejavu nepatria také situácie, keď napríklad dochádza k vyhrážaniu sa iným osobám, rozširovaniu poplašných správ spojených s verejným zdravím, prípadne šíreniu dezinformácií preukázateľne poškodzujúcich našu krajinu. Sloboda prejavu teda nie je neobmedzená, má svoje hranice.
Čítajte viac Štát vyhlásil vojnu hybridnej hrozbe, aj 'budovaním odolnosti obyvateľstva'
Ako hodnotíte postup českých štátnych orgánov pri blokovaní webov s proruskou propagandou? Sú dôvody vyhodnotenia škodlivosti dosť jasné a transparentné?
Je potrebné povedať, že blokácia webov s proruskou propagandou (presnejšie webov zameraných na poškodenie Českej republiky) prebehlo v mimoriadnej situácii – priamom ohrození Českej republiky vojnou. Je potrebné uvedomiť si, že vojna sa odohráva iba niekoľko sto kilometrov od Českej republiky, veľmi ľahko môže dôjsť k tomu, že do celého konfliktu vstúpi NATO a konflikt sa preleje aj do Európskej únie. Rovnako k blokácii došlo v situácii, keď sa Ruská federácia vyhrážala NATO a EÚ možnosťou použitia jadrových zbraní, Česko je na zozname krajín, ktoré sú pre Ruskú federáciu nepriateľské atď. Skrátka išlo o neštandardnú situáciu. Zablokovanie dezinformačných webov teda bolo jedným z obranných mechanizmov, pričom veľmi dôležitá bola rýchlosť blokácie. Je ale pravdou, že v tom čase doteraz neexistoval príslušný zákon, rovnako je pravdou, že blokácia nebola detailne zdôvodnená. To všetko je ale možné v tejto vyhrotenej situácii tolerovať a možno predpokladať, že v budúcnosti – pokiaľ bude existovať príslušný zákon – bude prípadne vyhodnotenie škodlivosti transparentné. Dôležité je tiež upozorniť na to, že väčšina „zablokovaných“ webov úplne normálne funguje aj v súčasnosti, len napríklad zmenili doménu a presunuli sa na zahraničný hosting.
Aké sú základné riziká, keď bude štát blokovať dezinformácie?
Samozrejme, problémom je, kto rozhodne o tom, aký obsah bude štát blokovať. Ústava predpokladá, že táto vec bude riešená zákonom, do hry teda vstupuje na jednej strane vláda/parlament, ktoré musia taký zákon pripraviť, na strane druhej potom súdy, ktoré musia rozhodnúť o tom, ktorý konkrétny web je nutné zablokovať. V totalitných spoločnostiach (typicky Severná Kórea, Ruská federácia a pod.) dochádza k tomu, že štát blokuje v podstate čokoľvek, čo chce – bez ohľadu na to, či daný obsah zodpovedá parametrom ústavy. K tomu by však v demokratickej spoločnosti nemalo (a nesmie) dochádzať.
Na čo by mal štát pamätať, ak sa sám rozhodne blokovať dezinformacie blokovaním webov?
Na prvom mieste je dôležité si dobre premyslieť, čo sú skutočne dezinformačné weby, či náhodou nejde o obyčajné názorové platformy, ktoré obsahujú zmes najrôznejších (veľakrát anonymných) názorov a je pomerne ťažké oddeliť, čo je pravda a čo lož. Typickým príkladom takéhoto webu sú Parlamentné listy, ktoré nie sú vyložene dezinformačné, ale napriek tomu veľké množstvo nepravdivých informácií obsahujú – jednoducho preto, že poskytujú vyjadrenie všetkým a neoverujú, čo je pravda a čo lož. Na druhej strane existujú úplne jasne vymedzené dezinformačné weby (často financované zo zahraničia), ktoré sú priamo zamerané na poškodzovanie demokratickej spoločnosti, napádanie štruktúr typu EÚ a NATO, posilňovanie extrémizmu v jednotlivých krajinách a pod. Na tieto weby dlhodobo upozorňujú správy bezpečnostných agentúr.
Rovnako je dôležité uvedomiť si, že blokáciou dezinformačných webov dezinformátori nezmiznú – spravidla sa presunú na inú doménu (napríklad zahraničnú), prípadne sa presunú na iné sociálne siete či komunikačné platformy (napríklad Telegram).
Je dôležitá transparentnosť postupu blokovania dezinformácií?
Áno, toto je extrémne dôležité, aby bolo pochopiteľné a zrozumiteľné, prečo boli tieto konkrétne weby zablokované. V Českej republike došlo k rozsiahlejšiemu zablokovaniu dezinformačných webov až v súvislosti s vojnou na Ukrajine, pričom boli blokované výhradne tie weby, ktoré šírili ruskú propagandu (Vojna neexistuje, Ukrajina je fašistický štát, na civilistov útočia sami Ukrajinci, nepomáhajte Ukrajine, Ukrajinci vyvíjajú pod nemocnicami chemické zbrane, Ukrajinci vyvolali konflikt tým, že robili diverzné operácie v Rusku apod). Treba si uvedomiť, že ako Česko, tak aj Slovensko sú súčasťou vojnového konfliktu už preto, že poskytujú Ukrajine materiálnu podporu, ale aj napríklad zbrane. Úplne teda rozumiem snahe aspoň dočasne potlačiť fungovanie dezinformačných webov v situácii, keď sú naše krajiny ohrozené.
Aké sú zas riziká, keď bude rozhodovanie o pravdivosti šírených informácií na platforme nadnárodnej digitálnej monopolnej korporácie, ako napríklad Facebook/Meta?
Facebook je súkromná sociálna sieť, nie je riadená štátom. Registráciou do tejto siete potom súhlasíte s jeho pravidlami, ku ktorým patrí aj blokácia vášho účtu v situácii, keď jeho pravidlá porušujete. Facebook má k dispozícii tzv. Oversight Board (panel poradcov), ktorý vyhodnocuje rôzne sporné blokácie – a v mnohých prípadoch došlo k revokácii pôvodnej blokácie a sporný pôvodne zablokovaný obsah bol Facebookom obnovený. Facebook tvrdí, že aktívne s dezinformačným obsahom bojuje, čo dokladá každoročnými štatistikami zablokovaných účtov a stránok na jeho platformách. Na druhej strane je veľmi opatrný pri blokáciách politicky zameraného obsahu… no a v mnohých prípadoch obsah, ktorý by sa dal považovať za dezinformačný, toleruje. V každom prípade blokácia funguje iba v rámci sociálnej siete, nejde o klasickú štátnu cenzúru – každý má možnosť svoje názory písať aj mimo tejto sociálnej siete.
Ako hodnotíte snahu o kriminalizáciu zdieľania obsahu, ak je vyhodnotený ako škodlivý a zámerne rozširovaný?
Treba si uvedomiť, že každá demokratická krajina má svoje zákony, ku ktorým patrí Trestný zákonník. A ten priamo definuje formy obsahu, ktoré nespadajú pod slobodu prejavu, ale patria k trestným činom. Napríklad detská pornografia evidentne patrí k obsahu, ktorý je žiaduce celosvetovo blokovať, niektoré formy nenávistných príspevkov potom spĺňajú skutkovú podstatu trestných činov ako napríklad hanobenie národa a rasy, podnecovanie k nenávisti, šírenie poplašnej správy, podnecovanie k trestnému činu, schvaľovanie trestného činu, prejavy sympatií k hnutiu smerujúcemu k potlačovaniu práv a slobôd človeka, ohováranie, krivé obvinenie, vydieranie a vyhrážanie a pod. Všetky tieto obsahy sú trestné. Česká polícia na toto opakovane upozorňuje na sociálnych sieťach. V týchto situáciách nevidím v blokácii obsahu a predovšetkým v potrestaní vinníkov problém, ide o bežné presadzovanie práva.
Je boj proti dezinformáciám možné vyhrať len jedným spôsobom?
Boj s dezinformáciami je komplexný jav a jeho riešenie je teda potrebné hľadať na viacerých úrovniach. Za mňa je veľmi dôležité predovšetkým vzdelávanie zamerané na posilňovanie mediálnej a digitálnej gramotnosti, ku ktorému patrí schopnosť overovať si informácie (fact-checking), schopnosť posudzovať komunikačné zámery (prečo niekto dezinformáciu vypustil a šíril), schopnosť rozlišovať medzi názormi a faktami (t¤j. čo je overiteľné a čo je iba subjektívny názor), pochopenie princípov fungovania sociálnych sietí (algoritmy, sociálne bubliny), chápanie princípov fungovania dezinformačných webov (finančná motivácia a pod.) atď. Nie je dôležité poznať, ktoré weby sú dezinformačné, ale vedieť, ako si obsah na týchto weboch overiť, ako nájsť pôvodný zdroj, ako spoznať manipuláciu v texte a pod. Inšpiráciou môže byť napríklad Fínsko, v ktorom presadzujú už niekoľko rokov koncept multiliteracy – vo všetkých predmetoch sa zameriavajú na posilňovanie gramotností – vrátane gramotnosti mediálnej. U nás je toto zatiaľ beh na dlhú trať – už preto, že mediálna výchova je iba prierezovou témou a nemá v rozvrhu pevne danú časovú dotáciu.