Okrem toho by sa malo sledovať, či ide o vyšších funkcionárov strany a ak nie, či sa strana od excesov radových členov dištancuje. V každom prípade si však myslí, že súčasná právna úprava nie je celkom adekvátne nastavená pre prípady porušovania zákonov politickými stranami.
Zákon o politických stranách jasne hovorí o zákaze prijatia darov zo zahraničných zdrojov. Myslí však na prípady, ak je spojkou slovenská fyzická či právnická osoba? Ak nie, je v tomto ohľade zákon bezzubý?
Je to jedna z medzier súčasného zákona, na ktorú dlhodobo upozorňujeme. Zahraničná literatúra označuje takéto osoby pojmom „straw donors“, teda slamení darcovia. Takýto spôsob darovania v mene iného striktne zakazuje napríklad americká federálna úprava, pričom jej porušenie sa môže potrestať až odňatím slobody. Z posledných rokov je známy prípad analytika Dinesha D'Souzu, ktorý sa k jej porušeniu priznal. Inou medzerou je, že politické strany môžu zakladať obchodné spoločnosti na účel podnikania, a na ne sa tento zákaz prijímania darov vôbec nevzťahuje.
Zákon o politických stranách vymedzuje dôvody rozpustenia politickej strany veľmi široko – porušením právnych predpisov. Stačilo by porušenie predpisov ohľadom financovania ako dôvod na rozpustenie, či je nevyhnutné brať ohľad aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá dôvody precizuje?
Je faktom, že Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán už mnohokrát rozhodla, že viaceré politické strany porušili ustanovenia týkajúce sa ich financovania. Ako ale píšeme v našom Komentári k zákonu o politických stranách, rozpustenie politickej strany by malo byť využité len ako prostriedok ultima ratio – posledná možnosť. Malo by byť využité len v prípade, ak je to skutočne nevyhnutné a keď iné možnosti ochrany ústavných princípov a hodnôt nepostačujú. Rozpustenie politickej strany musí zostať výnimkou, zatiaľ čo jej ponechanie v politickom systéme by malo byť pravidlom. Pokiaľ by mali byť politické strany rozpúšťané viac-menej „pravidelne“, a to aj ako dôsledok menej závažného porušenia právnych predpisov, ťažko by sme mohli zotrvať na konštatovaní, že Slovensko je skutočne demokratický štát založený na slobodnej súťaži politických síl.
Stačí protiprávna činnosť v podobe špionáže pre cudziu mocnosť radovým členom na zváženie rozpustenia strany? Či by ju museli vykonávať najmä členovia vedenia strany, aby bolo možné na základe toho stranu rozpustiť?
V zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že prejavy predstaviteľov (predsedu a podpredsedu) politickej strany sa pričítajú strane ako celku vždy, a prejavy ostatných poslancov a lokálnych politikov iba v prípade, ak sa od nich strana nedištancuje. Pokiaľ preto politický program na rozpustenie nestačí, ďalší dôkazný materiál možno nájsť v prejavoch straníckych predstaviteľov. Najprv by tak bolo potrebné počkať na právoplatný odsudzujúci rozsudok súdu v trestnom konaní smerom k jednotlivému členovi. Toto by však nemal byť jediný dôkaz, na ktorom bude celý návrh postavený, pretože sám osebe by nemusel stačiť.
Ak dôvody na rozpustenie nastanú, je generálny prokurátor povinný podať návrh na rozpustenie, ak sa o nich dozvie?
Generálny prokurátor vyhodnocuje dostupné dôkazy autonómne. Prirodzene, môže nastať situácia, že ich dostatočnosť pre účely podania návrhu vyhodnotí inak, než by to urobil iný orgán. Tu je však potrebné upozorniť na dôležitú vec: to, že návrh môže podať len generálny prokurátor, je predmetom zákonnej úpravy. Národná rada môže zmeniť zákon tak, že okruh oprávnených subjektov rozšíri. Napríklad v Českej republike podáva návrh na rozpustenie politickej strany vláda, a teoreticky sa môže stať, že ho bude podávať hlava štátu. O samotnom rozpustení politickej strany rozhoduje v zmysle ústavy Najvyšší správny súd. Ak by rozhodol o rozpustení politickej strany, tá by následne mala dva mesiace na podanie návrhu na Ústavný súd. Ten by posudzoval, či je rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu v zhode s ústavnou a zákonnou úpravou. Podanie takéhoto návrhu by malo odkladný účinok.
Sú dôvody rozpustenia vhodne nastavené? Akým smerom by sa mala uberať účinnejšia modifikácia ustanovenia § 2. ods. 1 o politických stranách?
Nevidím problém vo formulácii dôvodov rozpustenia, pretože k nim existuje značná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Skôr vidím problém v tom, že po podaní návrhu má Najvyšší správny súd v zásade len dve možnosti, návrh zamietnuť alebo stranu rozpustiť. V Nemecku doplnili do ústavnej úpravy pred niekoľkými rokmi ďalšiu možnosť. Spolkový ústavný súd môže rozhodnúť o tom, že politická strana je vylúčená z financovania štátom. Ak by sme túto možnosť zaviedli u nás, bola by k dispozícii v prípade, ak dôkazy ešte nepostačujú na rozpustenie strany, ale je z nich zrejmé, že tu hrozba pre demokratický a právny štát existuje.