Dokonca ani podanie trestného oznámenia voči sudcovi nemusí byť automaticky dôvodom na vylúčenie sudcu. V konečnom dôsledku by to totiž mohlo viesť k účelovým podaniam, ktoré by mohli narušiť spravodlivý proces.
Odôvodňovalo by vylúčenie sudcu, ak obvinená osoba dlhodobo, verejne a systematicky kritizuje prácu sudcu a verbálne útočí na jeho osobu?
V prvom rade je dôležité uviesť, že trestné právo pozná niekoľko dôvodov na vylúčenie sudcu z trestného konania. Zjednodušene povedané, buď sa vylučuje preto, že existujú obavy, že sudca je v konkrétnej veci zaujatý, a preto nebude schopný vec nestranne a spravodlivo rozhodnúť, alebo preto, že sudca bol v danej trestnej veci už činný. Položená otázka smeruje k prvému dôvodu vylučovania, ktorého posudzovanie je v porovnaní s druhým dôvodom omnoho náročnejšie. Takéto vylúčenie sudcu z trestného konania, teda vylúčenie preto, že sa nám sudca zdá byť zaujatý, musí byť podložené buď pomerom sudcu k osobe obvineného (príp. iným osobám zúčastneným na konaní), alebo pomerom k veci, t. j. ku skutku, ktorý má daný sudca prejednávať. Treba si uvedomiť, že na vylúčenie sudcu musia existovať objektívne skutočnosti, ktoré preukážu existenciu zaujatosti. Inak povedané, nemôže ísť len o to, že niekomu sa subjektívne javí sudca ako nestranný. Vylúčenie sudcu je totiž potrebné vnímať ako pomerne striktný inštitút, ktorým dochádza k zmene zákonného sudcu, preto jednoducho na vylúčenie nestačia určité hypotézy, domnienky alebo subjektívne pocity obvineného. Okrem toho vami položená otázka navádza na existenciu antipatie medzi obvineným a sudcom. Aby sme sa však mohli baviť o možnosti vylúčenia sudcu, táto antipatia by musela objektívne existovať na jeho strane, musela by logicky smerovať proti obvinenému a, samozrejme, musela by byť preukázaná a podložená konkrétnymi skutočnosťami. Situácia, keď naopak obvinený prejavuje nesympatie až kritiku voči sudcovi, sama osebe neznamená, že sudca by mal mať na obvineného obdobný pohľad a možno u neho konštatovať zaujatosť.
Čítajte viac Sú mračná nad Súmračnou vyfabrikované?
Ako si to môžeme predstaviť v konkrétnejšej rovine?
V súdnej praxi sa napríklad rozvinula judikatúra, podľa ktorej ani to, že kritika obvineného voči sudcovi prerastie do podania trestného oznámenia voči nemu ešte automaticky nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu, a teda dôvod na konštatovanie o jeho zaujatosti. Predstavte si, že by to bolo naopak – veľmi ľahko by to mohlo viesť k účelovému podávaniu trestných oznámení na sudcov, aby obvinený dosiahol zmenu v zákonnom sudcovi. Zdôrazňujem však, že, samozrejme, vylúčiť takýto scenár nemožno absolútne – len je potrebné, aby podanie trestného oznámenia zakladalo reálnu objektívnu obavu z predpojatosti sudcu, ktorej existenciu bude potrebné aj náležite podložiť. Aj na týchto príkladoch možno vidieť, že posudzovanie otázky existencie zaujatosti sudcu nie je takou jednoduchou a ľahko zodpovedateľnou otázkou, ako sa to môže na prvý pohľad javiť. Trestné právo nie je exaktnou vedou a život prináša prípady, z ktorých každý má svoje osobitosti a špecifiká. Nie je preto možné vytvoriť všeobecne použiteľný vzorec, ktorý nám dá jednoznačnú odpoveď na to, či v tej-ktorej situácii zaujatosť sudcu existuje alebo nie. Preto napríklad aj skutočnosť, že sudca a obvinená osoba sú susedmi, sama osebe ešte v podstate o ničom nevypovedá a na konštatovanie zaujatosti by ste museli skúmať hĺbku ich vzťahu. Preto aj na relevantné zodpovedanie otázky by bolo potrebné poznať konkrétnosti a bližšie špecifiká uvedenej situácie.
Mohla by byť naštrbená objektívna nestrannosť v prípade, ak by sa javilo, že sudca môže byť dotknutý takýmito vyjadreniami obvineného?
To, že sa niekomu subjektívne javí, že sudca by mohol byť zaujatý z dôvodu kritických vyjadrení obvineného smerovaných voči jeho osobe, ešte nevedie k reálnej predpojatosti sudcu. Otázka je, ako by to "javenie sa“ vyzeralo navonok, t. j. z čoho by sa konkrétne vyvodzovalo. Pokiaľ by napríklad sudca mediálne vystupoval a vyjadroval sa negatívne na adresu obvineného, urážal ho alebo by verejne vyjadril svoje stanovisko k riešeniu prípadu ešte pred samotným rozhodnutím, tu by sme mohli hovoriť o možnom vylúčení pre zaujatosť. Ale obyčajné subjektívne a ničím nepodložené "zdanie“ nemôže viesť k takému zásadnému kroku, akým je vylúčenie zákonného sudcu z trestného konania. Pokiaľ by sme to vnímali tak zjednodušene, obvinený by mohol aj účelovo kritizovať konkrétneho sudcu, ktorý pre neho nie je vyhovujúci a touto kritikou dosiahnuť jeho vylúčenie z prejednávania veci. Ako som uvádzala vyššie, je to obdobné ako v prípade podania trestného oznámenia na sudcu zo strany obvineného, keď tiež nemožno automaticky povedať, že na základe toho existuje u sudcu predpojatosť. Pokiaľ by to bolo také jednoduché, mohli by sme byť svedkami manipulácie trestným konaním s cieľom vylučovania pre obvineného "nepohodlných“ sudcov.
Zakladala by vylúčenie sudcu skutočnosť, že v minulosti podal na obvineného trestné oznámenie napríklad za ohováranie?
Situácia podania trestného oznámenia za spáchanie trestného činu zo strany sudcu na obvinenú osobu je pomerne špecifickou a v aplikačnej praxi nie až takou štandardnou. Aj z dôvodu nedostatku obdobných situácií, ktoré by boli riešené doposiaľ v praxi, je potrebné posudzovať tento prípad obzvlášť citlivo. Ani v tomto prípade však nemožno konštatovať automatické vylúčenie sudcu z dôvodu, že podal na obvineného trestné oznámenie v inej veci. Pokiaľ by ste rozhodovali o tom, či v takomto prípade sudcu vylúčite, museli by ste zase posudzovať konkrétnosti prípadu, napr. museli by ste posúdiť, aké konkrétne skutočnosti uvádzal sudca vo svojom trestnom oznámení, ako bolo toto oznámenie vybavené, ako sa daná vec skončila, kedy bola vôbec z hľadiska času riešená, pretože teoreticky zásadnejšie by mohlo vyznievať, keď by bolo trestné oznámenie zo strany sudcu podané v priebehu prejednávania aktuálnej veci obvineného a v prejednávaní by ďalej pokračoval. Všetky tieto skutočnosti by museli byť posúdené, aby ste mohli povedať, či medzi sudcom a obvineným existuje "spor“ či antipatia, ktoré hovoria o predpojatosti sudcu. Až následne by bolo možné jednoznačne povedať, či minulé podanie trestného oznámenia sudcom zakladá dôvod na jeho vylúčenie. Ani v takomto prípade nemožno vytvoriť vzorec, v zmysle ktorého trestné oznámenie podané sudcom proti obvinenému povedie automaticky k vylúčeniu sudcu z aktuálneho trestného konania, pretože pri rozhodovaní o vylúčení je vždy nevyhnutné posudzovať špecifiká tej-ktorej situácie. Avšak na druhej strane, keď by sme túto situáciu porovnali s tou predchádzajúcou, keď trestné oznámenie podáva naopak obvinený na sudcu, tak pravdepodobnosť konštatovania o zaujatosti sudcu je bezpochyby vyššia vtedy, keď po podaní trestného oznámenia siahne sudca.
Platia tieto pravidlá aj na uplatnenie námietky zaujatosti voči prokurátorovi či policajtovi alebo sú v tomto prípade nejaké osobitosti?
Ustanovenia trestného poriadku, ktoré sa týkajú vylúčenia z trestného konania, sa vzťahujú nielen na sudcov, ale rovnako aj na iné úradné osoby vystupujúce v trestnom konaní, t. j. aj na prokurátora a policajta. Osobitosti v tomto ohľade nie sú zákonom dané. Obdobné skutočnosti ako tie, ktoré vedú k pochybnostiam o nezaujatosti sudcu, vedú aj ku konštatovaniu o predpojatosti policajta alebo prokurátora. Teda pokiaľ ide o posudzovanie toho, či policajt a prokurátor sú, alebo nie sú v určitej trestnej veci zaujatí, platí to isté, čo v prípade sudcov. Rozdiel je, pochopiteľne, iba v otázke, kto rozhoduje o podanej námietke zaujatosti, t. j. v prípade sudcu o nej rozhoduje samotný sudca, pričom jeho rozhodnutie je napadnuteľné sťažnosťou, o ktorej následne rozhoduje nadriadený súd. V prípade prokurátora zase platí, že o námietke rozhoduje tento prokurátor a o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu rozhodne nadriadený prokurátor.