Nevyhnutnosť zmeny pripomenuli tri čerstvé skúsenosti negatívne ovplyvňujúce náš život: už najmenej tri dekády je očividná klimatická zmena, meniaca pôdohospodárstvo a krajinu. Tretí rok zápasíme s pandémiou covidu a obrovskými obeťami na životoch. Napokon je tu vojna na Ukrajine, s následkami, ktoré si ešte dosť dobre ani nevieme predstaviť.
V zovretí tohto trojuholníka nadobúda potravinová bezpečnosť krajiny a schopnosť produkovať viac vlastných potravín nový význam.
Jednou z podmienok prežitia, zachovania štandardov, na ktoré sme si zvykli, je nevyhnutnosť správať sa ohľaduplnejšie k pôde a ku krajine. Je načase vnímať ju od Bratislavy po Čiernu nad Tisou, od Šiah po Vysoké Tatry ako jeden celok a tiež ako súčasť jednotného európskeho a ten zasa svetového hospodárskeho, ale aj klimatického priestoru. Musíme účelnejšie a ohľaduplnejšie využívať svoje životné a hospodárske prostredie, viac kooperovať a byť voči sebe ústretovejší, solidárnejší. Je to aj zápas s naším osobným aj skupinovým egoizmom.
Vojna na Ukrajine mení bezpečnostné, teda aj potravinové rámce. Svet aj Slovensko čelia dôsledkom zablokovaných potravinových diaľnic s obilím a olejninami. Pomáhajúc odídencom z Ukrajiny môžeme pomôcť aj sebe, keď ich zamestnáme v našich sadoch, farmách, kde zápasíme s nedostatkom pracovných síl. To hlavné však je prihliadajúc na rýchlo sa meniace podmienky reštartovať slovenské potravinové hospodárstvo oprúc ho o nové smerovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky.
Jej osou je myšlienka produkcie potravín Z farmy na stôl. Nič nové pod slnkom, takto vlastne fungovalo poľnohospodárstvo od nepamäti. Cieľom je skrátiť cestu potraviny k spotrebiteľovi, dať mu ju čo najčerstvejšiu. Menej ich prevážať naprieč Európou, neprehlbovať uhlíkovú stopu, šetriť energie aj priamo na poli, na farmách, viac si všímať procesy odohrávajúce sa v pôde, z ktorej povstalo potravinové bohatstvo, ale aj mnohorakosť podôb prírodného prostredia, čo nás obklopuje. Formovali sme ho a formujeme.
Narazili sme na bariéry rozvoja a musíme zmeniť naše hospodárske postupy. Nakopili sme obrovské skúsenosti, vytvorili systémy hospodárenia a podnikania vrátane rôznych typov podnikateľských útvarov, ktoré prichodí adaptovať do nových podmienok.
Evolúcia vo všetkých podobách nepretržite zasahuje do našich životov, no prežijú len tí, ktorí sa prispôsobia.
Hospodárenie na pôde je reťazou odovzdaných skúseností, rastie nadobúdaním a tvorbou nových poznatkov, ide o nekonečnú generačnú štafetu. Posúdiť a načrtnúť na krátkom priestore všetky možnosti, ale aj nevyhnutné kroky, ktoré sa na jednej strane núkajú a ktoré treba na strane druhej urobiť na stabilizáciu slovenského poľnohospodárstva, potravinárstva a života na vidieku, je nemožné. Samotný Strategický plán je štúdia na dlhé čítanie. Vypichli sme preto niektoré veci, ktoré spoločnosť citlivo vníma a túži po tom, aby čo najskôr prispeli k upevneniu potravinových istôt a kvality života ako takého.
Podpora tým, ktorí dajú krajine, čo najviac potrebuje
Poľnohospodárstvo odráža všetky zákruty historického vývoja slovenskej spoločnosti. Slovensko rieši základnú otázku, ktorú iné krajiny už dávno zvládli, a síce zabezpečiť výživu obyvateľstva prevažne z vlastných potravín. Prinesie zmenu a žiaduce oživenie Strategický plán na obdobie 2023–2027? Profesor Ján Pokrivčák, poverený riaditeľ Inštitútu pôdohospodárskej politiky je presvedčený, že plán prináša motiváciu pre celé pestré podnikateľské spektrum.
Boli ste jedným z tvorcov Strategického plánu. Ten vidí oživenie poľnohospodárstva v jeho reštrukturalizácii. O čo v nej ide?
Nová Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) dáva prostredníctvom Strategického plánu (SP) väčšie právomoci členským štátom riešiť vlastné problémy. Našim hlavným problémom je v porovnaní s inými krajinami nízka produkcia na hektár pôdy, aj nízka zamestnanosť. Veľkou slabinou je živočíšna výroba, ktorej podiel klesá, chováme málo zvierat na hektár pôdy. Celkove treba zvýšiť konkurencieschopnosť podnikov. Musia sa viac orientovať na trh, viac produkovať, aby menej záviseli od priamych platieb, ktoré môžu zaniknúť.
Na čo sa teda položí SP dôraz?
Cieľom je rast živočíšnej a špeciálnej rastlinnej výroby, aby poľnohospodárstvo lepšie vplývalo na vidiek, aby dalo krajine viac mäsa, zeleniny, ovocia. To prinesie zamestnanosť, zakotví mladých ľudí na vidieku. Počty ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve veľmi prudko klesajú, rýchlejšie ako v iných krajinách EÚ, čo má negatívny vplyv na vidiek.
Máme dosť pestrú podnikateľskú štruktúru. Na jednej strane družstvá a z nich utvorené akciovky, eseročky tvoriace skupinu veľkých podnikov. Na druhej strane menšie rodinné farmy, aj začínajúcich malých a mladých hospodárov. Ako ich rolu vníma SP?
Strategický plán vytvára rozvojový rámec, motivačné podmienky pre všetkých. Je na podnikoch, aby sa vedeli presadiť. Nediskriminujeme žiaden typ podnikov, ale vytvárame podmienky, aby sa presadili farmy, ktoré sú najefektívnejšie. Na Slovensku prevládajú relatívne veľké podniky, ktoré vznikli transformáciou bývalých JRD. Chýbajú konkurenčné malé a stredné trhovo orientované farmy. SP pre ne utvára podmienky, aby prispeli k rozvoju živočíšnej a špeciálnej rastlinnej výroby a tým oživili vidiek – urobili ho "šťavnatejším“ pestrejším chovom zvierat, pestovaním ovocia, zeleniny, viniča, liečivých rastlín. Toto obohatenie prinesie aj bohatšie sociálne vzťahy na vidiek. Celkove SP odmení všetky typy fariem, ktoré produkujú. Farmy, ktoré vyrábajú menej, dostanú aj menej dotácií.
Na čo by sa mali či budú musieť zamerať veľké podniky?
Nastavenie SPP podnecuje aj veľké podniky viac produkovať a viac zamestnávať. Cieľom je nepodporovať podniky s veľmi nízkou zamestnanosťou, aby dotácie boli spravodlivejšie rozdelené. Chceme to dosiahnuť stropovaním priamych platieb. To sa dotkne len tých veľkých podnikov, ktoré majú veľmi nízku zamestnanosť na hektár. Tá vyplýva z ich orientácie na pestovanie obilnín a olejnín. Je to v pohode, ale zároveň by sa mohli viac venovať aj živočíšnej výrobe, ktorá na Slovensku klesá. Nie je múdre ani spravodlivé dávať veľké dotácie zo štátneho rozpočtu farmám, ktoré menej prispievajú na rozvoj vidieka. Spravodlivejšie je viac dať farmám, ktoré posilňujú sebestačnosť krajiny v chýbajúcich produktoch a tým jej celkovú potravinovú bezpečnosť. Systém nastavujeme tak, aby bol motivačný, aby farmy produkovali, zamestnávali a zvyšovali sebestačnosť.
Čo je za zmenou podpornej politiky?
Napríklad aj to, že máme veľmi vysoký podiel priamych platieb na produkcii, alebo zisku, čo nie je dobré. Potrebujeme zvyšovať pridanú hodnotu na hektár, to aby sa štátne dotácie prejavili aj na našej potravinovej bezpečnosti a rozvoji vidieka.
Vždy sa rozdeľuje jeden balík peňazí. V dôsledku redistribúcie dostanú malí viac a veľkí menej. Ako a čím môžu vykompenzovať veľké podniky stratu zo znížených priamych platieb?
Je dosť veľkých podnikov, ktoré by nemali mať problémy, pokiaľ sú dobre a efektívne riadené. SP chce nasmerovať ich aktivity smerom k živočíšnej a špeciálnej rastlinnej výrobe. Nech pestujú obilniny a olejniny, to je aktivita, ktorá je relatívne zisková, tam dotácie na plochu nepotrebujú v takom rozsahu. Odviazané dotácie na plochu nie sú dostatočne motivačné nikde v Európe a zvlášť pre veľké podniky.
Pozrime sa teraz na rodinné farmy. Koľko ich vlastne máme a akú budúcnosť majú pred sebou?
Keď vychádzame z celkového počtu žiadateľov o dotácie, ktorých je 18 500, potom fariem do 5 hektárov máme 6800, 3300 poberateľov hospodári na ploche od 5 do 10 hektárov, výmeru do 50 hektárov má 4500 poberateľov, len 992 gazduje na ploche väčšej ako 500 ha. Veľká farma stále získa viac dotácií ako malá farma. V snahe akcelerovať rozvoj malých podnikov, každá farma (bez ohľadu na veľkosť) získa na prvých sto hektárov navyše základnej sadzby 80 eur a na ďalších 50 hektárov plus 40 eur. Ak vlastní farmu mladý farmár (do veku 40 rokov), dostane ešte prídavok 100 (?) eur na hektár.
Máme predstavu o nejakej ideálnej veľkosti a zameraní rodinnej farmy, alebo malého doplnkového hospodárstva?
Čo je ideál? Myslíme si, že zvýšenú podporu by mala mať farma do 150 hektárov a farmy nad 150 hektárov by mali byť schopné sa uživiť aj so základnou podporou na hektár. Nepresadzujeme jeden typ vzorovej farmy, každý má iné podmienky a iné možnosti rozvíjať poľnohospodárstvo. Niektoré malé farmy môžu robiť jahody, iné zeleninu pod fóliou, niektoré malé farmy môžu spracúvať mlieko, mäso a produkty z nich spolu s inou čerstvou produkciou predávať na lokálnych miestnych trhoch. Môže ponúknuť kvalitné hovädzie, jahňacie mäso, mäso a produkty z mangalice, ktoré ponúknu hotelom, reštauráciám, penziónom. Súčasne tu, samozrejme, zostanú aj veľké farmy pestujúce na veľkých výmerách obilniny, kukuricu olejniny, cukrovú repu. Nijaký typ hospodárenia a produkcie nezatracujeme.
Čo je teda z vášho pohľadu vyšším princípom Strategického plánu?
Spravodlivé rozdelenie dotácií, aby podporám toho či onoho typu fariem zodpovedala produkcia a zamestnanosť. Vôbec nevylučujeme veľké farmy z podnikateľského priestoru, nejde o žiaden totálny prechod k malým farmám. To, čo potrebujeme je vniesť do podnikania na pôde viac konkurencie. Preto vytvárame podmienky aj pre malé aj stredné podniky, ale aj pre veľké, pokiaľ za nimi bude produkcia, zamestnanosť. Vyšším princípom určite nie je čerpanie dotácií, ale žiaduca produkcia a s ňou spätý rozvoj vidieka, taký ktorý prostredníctvom poľnohospodárstva dáva zmysel zostať žiť na dedine, a to aj na perifériách krajiny. A ešte jednu skutočnosť by som rád zdôraznil.
Akú?
V Maďarsku stanovili dotačný strop na konečného užívateľa plochou farmy 1200 hektárov. Na Slovensku dávame možnosť uživiť sa aj veľkým farmám. Každá farma, či malá alebo veľká, dostáva šancu normálnym spôsobom sa uživiť na trhu. Dnes sa veľa hovorí o nízkej potravinovej bezpečnosti Slovenska, môžu však za ňu farmy s výmerou do sto hektárov, keď na 86 percentách pôdy hospodária podniky s väčšou výmerou? Nie je nízka poľnohospodárska produkcia a jednostranné zameranie na jednoduchú rastlinnú výrobu najmä vizitkou toho, čo dosiahli veľké podniky?
Na Slovensku prevažujú drobní vlastníci pôdy, dosť vlastnej pôdy nemajú ani veľké podniky, ani začínajúci farmári. Napospol sa hospodári na prenajatej pôde. Čo prinesie Strategický plán z tohto hľadiska?
Nikde nie je napísané, že keď niekto si prenajíma pôdu, bude ju prenajímať po celý život. Aj na trhu s pôdou sa súťaží lepšou kúpnou cenou či nájomnou zmluvou. O pôdu sa môžu uchádzať aj iní ako aktuálni hospodári. Tí, čo dokážu pôdu využiť lepšie, budú efektívne robiť živočíšnu a špeciálnu rastlinnú výrobu, dosiahnu vyššiu pridanú hodnotu z hektára, budú mať na vyššie nájomné alebo kúpu pôdy. Či to budú malí alebo strední farmári, alebo ich veľkí susedia, ktorí sú ochotní pestovať na pôde niečo výnosnejšie ako doteraz, ukáže súťaž medzi nimi. Konkurenciu medzi farmármi chceme podporiť komplexnými pozemkovými úpravami, aby sme dali do poriadku neusporiadané vlastnícke vzťahy, to po prvé. A po druhé chceme, aby Slovenský pozemkový fond neprenajímal pôdu tým, ktorí ju použijú iba na získanie priamych platieb, ale hlavne tým, ktorí pôdu využijú na to, čo prinesie Slovensku úžitok.
Upevneniu súčasných malých, stredných a začínajúcich hospodárstiev by mala pomôcť finančná politika. Na čo sa zameriava?
Novej farmárskej generácii chceme pomôcť prostredníctvom finančných nástrojov. Pre komerčné banky neboli malí mladí farmári zaujímaví. Bankové domy nemali pre nich ani produkty, viac menej ich nevnímali. Zavádzame finančné nástroje, ktoré umožnia poskytnúť úvery aj začínajúcim, takým, ktorí nemajú veľa aktív, aby dali banke záruku úveru. Peniaze na to pôjdu zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Časť rizika ponesie samozrejme banka, ktorá si isteže dobre premyslí, komu úver dá, ale štát riziko banke zníži, úplne ho však samozrejme nepreberie. Banka prirodzene nepodporí úverom projekt, ktorý skrachuje, to by šla sama proti sebe.
Zosumarizujme si to.
V princípe pôjde o kombináciu štátnej podpory a trhového prístupu, aby nevznikali projekty, ktoré sú zbytočné, neužitočné, či slúžili by len na prečerpanie peňazí. Do hry vstúpia aj investičné granty. Budú nastavené tak, aby zvýhodňovali živočíšnu a špeciálnu rastlinnú výrobu a takisto, aby sčasti zvýhodňovali aj prínos malých a stredných komerčných fariem pre spoločnosť.
Koľko mladých ľudí môže pritiahnuť do poľnohospodárstva v ich prospech pozitivisticky ladená podporná politika?
Ponúkneme tisíc rozvojových grantov pre mladých poľnohospodárov v hodnote 50 000 až 70 000 eur. Toto je cieľ na najbližších päť rokov.
Mohli by sme túto tisícku ľudí vynásobiť ďalšími troma členmi rodiny – manželkou a dvoma deťmi?
Môžeme uvažovať aj takto, hoci jeden z manželského páru môže robiť niečo iné mimo farmy. Nehovoríme o pracovných miestach, ale o tom, aby sa tých tisíc projektov ujalo. V rámci týchto grantov možno prebrať aj farmu po svojich rodičoch, ktorí odídu do dôchodku. Tých 70 000 eur môže poslúžiť na úpravu farmy, podľa zámerov mladého pokračujúceho hospodára, aby zainvestoval do nových vecí. ktoré prinesú zvýšenie efektívnosti farmárčenia. Samozrejme môže ísť a pôjde najmä o nové farmy.
Sú schopné veľké, stredné a malé podniky spolupracovať?
Medzi podnikmi potrebujeme na jednej strane súťaživosť, ktorá podporuje konkurencieschopnosť, ale na druhej strane je nevyhnutná aj spolupráca. Strategický plán vytvára podmienky na spoluprácu a to ako po vertikále aj horizontále. Múdri budú spolupracovať a hlúpi nebudú.
Môžu byť nástrojom kooperácie organizácie výrobcov umožňujúcich koncentrovať ponuku do väčších množstiev, a lepšie ju predávať či už spracovateľom alebo obchodným sieťam?
Pravdaže môžu. Ostatne máme dobré príklady v ovocinárstve či zeleninárstve alebo mliekarstve. Práve ony zabránili úplnému prepadu pestovania zeleniny, ovocia či predaju jahniat. Mnohé odbytové organizácie však boli v minulosti založené len na vyčerpanie zdrojov. Teraz chceme, aby organizácie výrobcov fungovali podľa európskeho štandardu, aby spoločne investovali, spolupracovali. Inak to nemá význam.
Prečo z farmy na stôl a ako na klimatickú zmenu
Sad, čo uživí rodinu
Ak sa chce niekto stať farmárom, povedzme ovocinárom, len kvôli dotáciám, nepomôže sebe ani spoločnosti. Tvrdí to Ján Mezey z Ústavu záhradníctva SPU v Nitre. A keď sa ho študenti opýtajú, aký veľký sad by uživil štvorčlennú rodinu, odpovie, že by jej mala postačiť päťhektárová výsadba ovocných stromov.
Mezey zdôrazní, že kľúčová z hľadiska úspešnosti je motivácia mladého ovocinára, vinohradníka či zeleninára. ,,Dám sa na pestovanie a predaj ovocia rovno zo sadu preto, lebo ma práca baví, chcem z nej žiť. To, že pri budovaní farmy mi pomôžu dotácie, je vítaná vzpruha, ale nie hlavný motív. Nemožno sa spoliehať len a len na verejné zdroje,“ hovorí Ján Mezey, ktorý na fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva (FZKI) prednáša ovocinárstvo.
Malá farma by mala byť podľa Mezeeya zameraná skôr monotematicky, teda špecializovaná na jeden, dva druhy produkcie. Jeden malý dobre fungujúci príklad z praxe. Bratia Marek a Matúš Šályovci založili pred niekoľkými rokmi jabloňový sad v Tekovskej Breznici, ku ktorému pridali aj jahodovú plantáž. Po viac ako desiatich rokoch obrábajú 15 hektárov. Najťažšie obdobie majú už za sebou. Šályovské Sady Tekova majú cveng a profitujú z priameho predaja jahôd a jabĺk spotrebiteľom zo širokého okolia – z juhu prichádzajú po ovocie ľudia od Nitry, zo severu od Banskej Bystrice.
Bola to ovocinárska vášeň, ktorá hnala bratov ovocinárov k vybudovaniu moderného sadu. Prácou v zahraničí si vytvorili základný kapitál, v talianskych sadoch nadobudli cenné pestovateľské aj obchodné skúsenosti, jeden z bratov absolvoval nitriansku univerzitu, po založení sadu pracovali ešte niekoľko rokov takrečeno mimo poľa, aby vládali financovať svoj ovocinársky sen.
Farmár musí rátať s prácou celkom isto nad rámec bežných pracovných zmien v bežnom povolaní. K tomu pridajme obrovskú pomoc rodičov bratov Šályovcov, jednak sa zaručili rodinným domom za úver v banke, jednak pomáhali nezištnou prácou v sade. Takýto náklad musí na chrbte uniesť mladý farmár, jeho partnerka, rodičia. Rodinná farma je o absolútnej odovzdanosti životnému projektu, živým pokračovaním ktorého by mali byť raz deti, vnuci.
Rezort teraz ešte hľadá spôsoby, ako zlepšiť úverové podmienky pre farmárov.
Mezey pridá niekoľko dôležitých praktických postrehov. Hospodárstvu pomôže postaviť sa na nohy priamy predaj z dvora, kde farmár najefektívnejšie zhodnocuje svoje úsilie a pestovateľské či chovateľské umenie i riziko. Je dobré mať širší sortiment, predávať spolu s ovocím aj zeleninu, regionálne mäsové a mliečne výrobky, oprúc sa o sortiment hospodárstiev, ktoré majú v ponuke to, čo daná farma nemá. Tak to funguje v Nemecku. Tam v sobotu ráno rodiny s deťmi navštevujú farmy v okolí, aby nakúpili chutné, čerstvé výrobky od výrobcov, ktorých poznajú a dôverujú im. Tieto vzťahy sa rodili a utužovali roky.
Na Slovensku už takéto farmárske ostrovčeky fungujú. Ľudia vedia, kde a ku komu sa oplatí ísť na samozber jahôd, malín, zeleného hrášku, jabĺk, kde pečú chrumkavý chlieb, na ktorom salaši je vynikajúca bryndza, oštiepky. Potrebujeme rozprúdiť tento druh podnikania na pôde vyúsťujúci do spracovania výrobkov na báze pôvodných už takmer zabudnutých receptov. Kupovanie priamo na farme, kde deti prichádzajú do kontaktu so zvieratami, zber plodov vlastnými rukami prináša nové zážitky.
Vnesie život aj do zapadnutých kútov, priláka tichom, inou atmosférou a v konečnom dôsledku celostne oživuje územie.
Prievidzu, Nováky či Handlovú si spájame s baníctvom a ťažbou uhlia znivočeným životným prostredím. Oddávna tu však bola silná ovocinárska tradícia. Napríklad okolie Vesteníc bolo povestné čerešňovými sadmi. "Teraz, keď sa zatvárajú uhoľné bane, stojí za to oživiť ovocinárstvo. Prvým krokom k nemu musia byť pozemkové úpravy,“ vraví dekan FZKI Dušan Igaz a dodá, že inak sa ušľachtilý zámer premení na projekt vzdušných zámkov.
Často závidíme južnému Tirolsku jeho dobre spolupracujúce a do odbytových družstiev zoskupené ovocné farmy drobných pestovateľov. "No skôr než založíme sady a organizácie výrobcov, treba budúcim ovocinárom pomôcť dostať sa k svojej pôde, posceľovať v chotári roztrúsené parcely. Práve preto prvým krokom musia byť komplexné pozemkové úpravy,“ zdôraznil profesor Dušan Igaz. Už dávno mali byť urobené. Nezostanú v tieni dôsledkov zlovestnej vojny, v pažeráku ktorej miznú zdroje na armády tohto sveta?
Náš podrezaný konár
Bez pôdy a prezieravých hospodárov krajina neprežije. Slovensko stráca denne sedem hektárov pôdy! Vyrastú na nej obytné zóny a tzv. priemyselné parky. Polia, ktoré obrábame, orieme po spádnici, nie po vrstevnici. Z rolí potom lejaky po predlžujúcich sa obdobiach sucha splavujú tisíce ton vzácnej ornice. Pôde chýba organická hmota, ku ktorej sa viaže život a je základom dobrej štruktúry, schopnej zadržať viac vody v obyčajnej hrudke a tým aj v celej krajine. Poliam chýbajú medziplodiny, strniská sú holé celé mesiace.
Čo je vlastne klimatická zmena? Je to len o plus jeden stupňov Celzia vyššia teplota za obdobie medzi rokmi 1991 a 2020 oproti perióde 1961 až 1990, ako upozornil klimatológ Pavel Faško v súvislosti s tohtoročnými jarnými mrazmi, frekvencia ktorých sa mimoriadne zvýšila? A ako s nimi bojovať?
Nie horiacimi balíkmi slamy, parafínovými sviecami, ale protimrazovou závlahou, odporúča veľká ovocinárska autorita Marián Varga. Jeho ovocinársky kolega Ján Mezey z SPU v Nitre vzápätí pripomenie, že hektár takejto závlahy vyjde na 25-tisíc eur! Koľkože má byť štartovná dotácia pre tisíc mladých farmárov na Slovensku? Maximálne 70-tisíc eur na jedného!
Jasne sa črtajú finančné limity, ako si poradiť s prejavmi klimatickej zmeny. Dušan Igaz, dekan Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU, hovorí, že s klimatickou zmenou si neporadíme, pokiaľ problém nebudeme riešiť celostne v makro- a mikromierke, a jeho kolega Peter Ondrišík, dekan Fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov SPU, žiada, aby štát nebol pasívnym pozorovateľom deštruktívnych procesov odohrávajúcich sa v pôde, krajine, systéme hospodárenia a budovania nových infraštruktúr. Štát musí podľa Ondrišíka aktívne zasiahnuť a zmeniť procesy ohrozujúce základy fungovania spoločnosti.
Jeden paradox doby. Môže byť výstavba obytných satelitov, ktoré obkrúžili farmy družstiev, faktorom, ktorý rozmnožuje negatíva plynúce zo zmeny klímy? Ondrišík pritaká, lebo novousadlíci podpisujú petície proti chovom zvierat, a to súčasným, ako aj proti výstavbe nových fariem. Tam, kde nie sú zvieratá, nie je zápach, kričia noví vidiečania, ale ani maštaľný hnoj, odpovedajú im poľnohospodári, lebo hnoj najlepšie prispieva k udržaniu úrodnosti pôdy. ,,Musíme sa naučiť akceptovať poľnohospodárstvo so všetkými prejavmi, pričom mnohé negatíva prekážajúce ľuďom sa dajú minimalizovať,“ zdôrazní Ondrišík.
Napríklad aleje môžu slúžiť ako vetrolamy a súčasne robia krajinu krajšou. Biopásy a remízky môžu vytvoriť prirodzené oázy zelene a úkryt pre rastliny opeľujúci hmyz… Lenže urobiť tieto zásahy na pôde, ktorú často doslova v mikroparcelách vlastnia tisíce drobných vlastníkov pôdy, je takmer nemožné. Treba začať z komplexných pozemkových úprav, zopakuje myšlienku dekana Dušana Igaza jeho kolega profesor Viliam Bárek z Ústavu krajinného inžinierstva SPU Nitra. Ich doterajšie tempo označí Bárek za pomalé, de facto celé jedno desaťročie sa nepohli z miesta, a ,,sú mne z neznámych dôvodov oproti ČR raz také drahé,“ všimne si neefektívne vynakladanie verejných zdrojov profesor Bárek.
Slovensko si potrebuje naliať do pohára čisté víno a povedať si pravdu, čo rozhodne o udržaní a zlepšení kvality života. Mimochodom, Brusel v dôsledku vojnových udalostí umožnil obsiať vo všetkých krajinách pôdu, ktorá v rámci ozelenenia mala zostať ležať úhorom. Na Slovensku ide o 36-tisíc hektárov pôdy. To bola kedysi výmera letných obilnín v okrese Dunajská Streda. Vojna mení zámery. Každodenné jedlo aj za cenu ústupkov sa stáva prioritou.
Lenže klimatická zmena je vyjadrením dlhodobo prebiehajúcich negatívnych procesov. Deštrukcia pôdy prebieha ďalej a budeme musieť na ňu reagovať. Oná protimrazová závlaha si žiada mať naporúdzi vedľa sadu výdatný zdroj vody v podobe väčšej nádrže – priehrady. Aký je náš vzťah k nádržiam? Mikrozásah v sade predpokladá makrozásah do krajiny, a ten si žiada spoločenskú dohodu. Inak Slovensko z niekdajšej 320-tisíc hektárovej sústavy závlah ich využíva na ploche 60-tisíc… Rozpad, aký nemá v Európe obdobu. Čo by v Izraeli dali za to, keby mohli využiť ako na Slovensku na zavlažovanie zdroje s potenciálom 900-tisíc hektárov. Také je podľa Báreka slovenské maximum.
Sme krajinou hriešne nevyužívajúcou možnosti. Je našou povinnosťou konať zodpovedne.
Dobrý bača vyrastie medzi ovečkami
Valaská
V jedenástich rokoch ostrihal prvú ovcu, v dvadsiatich siedmich mal na "pažbe“ strihacieho strojčeka 90-tisíc ostrihaných oviec. Spolu s otcom Petrom Kučerom chovajú vo Valaskej na Horehroní 160 oviec a snívajú, že raz sa zo salaša Pod Lazom ponesie vyzváňanie spiežovcov 500 ovečiek. Inžinier Marek Marko je pokračovateľ dlhej viacgeneračnej gazdovskej aj bačovskej tradície.
Na posledných majstrovstvách Slovenska v Liptovskej Lúžnej Marek Marko s bravúrou ostrihal desať oviec v najkratšom čase. Netrvalo mu to viac ako 13 minút a 14 sekúnd. Mládenca naučil strihať jeho otec. Mladý muž mu oniká, to sa v slovenských rodinách už dávno nenosí. V oslovení je nielen synovský rešpekt, či úcta, ale najmä vrúcnosť a neha. Je zreteľná z tónu, s ktorým Marek vyslovuje slovko ocino. Vďačí mu za veľa – celkom určite za chovateľský fortieľ a z čisto ľudského hľadiska za úprimný otcovsko-synovský vzťah vyúsťujúci do viery vo vlastné sily a rozum.
Keď Marek s bračekom Jakubom podrástli, túžili kosiť trávu zarovno s otcom. Otcov priateľ vyrobil pre chlapcov menšie kosiská a synovia s prekvapujúcou presnosťou napodobňovali tatka. Jablká nepadli ďaleko od stromu. Chlapci mocneli a mužneli všednou prácou okolo rodičovského hospodárstva, čo je dnes zriedkavosť. Deti zväčša vysedávajú za počítačmi, predvádzajú sa ovládaním mobilov, ale málo sa hýbu. Nepoznajú poriadne zvieratá, za ktorými ich vodia rodičia do zoologických záhrad alebo cez prázdniny na výstavu Agrokomplex v Nitre.
Iné storočie, iná Valaská
Vo Valaskej, aj podľa názvu typickej ovčiarskej horehronskej dedine, ešte v časoch socializmu skoro v každom dome chovali aspoň po 5–6 oviec. Po zániku Štátneho majetku v Brezne, kde pracoval Marekov otec ako traktorista, sa život postupne menil. Z dediny s piatimi tisíckami obyvateľov ubudlo vyše 1200 ľudí, ktorí sa rozbehli za prácou do šíreho sveta. Chovateľská tradícia vyvierajúca zo silného puta k pôde a zvieratám utužovaná z generácie na generáciu začala miznúť.
Uchovala sa iba tam, kde chovateľstvo bolo vášňou, ktorá reštitučným zákonom vracajúcim naspäť pôdu do užívania pôvodných vlastníkov odrazu dávala zmysel začať nanovo hospodáriť. Pravda len tým, ktorí mali okrem nadšenia potrebné zručnosti, podnikateľský talent, guráž a vytrvalosť.
Po rozpade štátneho majetku sa zamestnal Peter Kučera v podbrezovských železiarňach a rovno zo šichty sa ponáhľal k ovečkám. Rok za rôčkom zvyšoval svoje drobné stádo. Už desať rokov gazduje samostatne. S dedovizňou aj prenajatou pôdou hospodári dovedna na 40 hektároch pôdy. Svojpomocne s rodinou vybudoval salaš Pod lazom. Päťdesiatnik plný sily s nádejou hľadí do budúcna. Marek je od novembra minulého roka po úspešnej praxi na RD Hron v Slovenskej Ľupči naspäť na rodinnej farme.
Predseda ľupčianskeho družstva Igor Nemčok mladého inžiniera, ktorý rozumel zieratám a nebál sa nijakej roboty, nerád púšťal. Keď mu Marek oznámil, že odchádza k otcovi, prijal jeho rozhodnutie vyrovnane: "Chápem ťa. Vedel som, že je len otázka času, kedy sa osamostatníš.“
Už niekoľko mesiacov Marek hospodári na rodnom grunte. Teší sa na víkendy, keď z Košíc príde za ním jeho láska Zuzka Kubišová. Tmavooká Bystričanka študuje na veterinárskej univerzite. Zaujíma sa o klasické hospodárske zvieratá, čo je medzi súčasnými študentmi veterinárnej medicíny skôr menšinový ako väčšinový prúd. Mnohí spolužiaci vidia kariéru v liečbe rôznych domácich miláčikov, spájať svoju kariéru s ovcami, hovädzím dobytkom či ošípanými nie je "trendy“.
V Zuzkinom ako aj Markovom prípade pri voľbe životného povolania zohralo kľúčovú rolu prostredie, v ktorom vyrástli. Zuzku povzbudil príklad starého otca, na ktorého hospodárstve sa všeličo chovalo. S Marekom si padli do oka, keď brigádovala na podlavickom družstve. Práve strihali ovce a urastený, šikovne s ovcami narábajúci chlapec ju zaujal. Vyžarovali z neho pokoj, istota, mužnosť. Aj Marekovi sa dievčina zapáčila, nešlo mu akosi do hlavy, že pri strihačke vidí nie družstevníčku dôchodkyňu, ale krásnu študentku.
Na salaši Pod lazom
<A> Na rodinnom salaši Pod lazom povyše Valaskej je na začiatku jari veselo a najmä veľa práce. Bahnice priviedli na svet čerstvé potomstvo. Jahňatá prekvapujú ľudí prechádzajúcich okolo salaša vždy svojou životaschopnosťou, rýchlo sa stavajú na nôžky a poď ho k maminmu vemienku. Je plné chutného mliečka. Peter Kučera už roky kríži pôvodne slovenské plemeno zošľachtenú valašku s východofrízskou ovcou. Najlepšie bahnice dávajú 250 až 300 litrov mliečka za sezónu. Patrí k najlepším chovateľom n Slovensku.
Väčšinu mlieka na salaši spracujú na tradičné parenice, nite, korbáčiky, ak zvýši ovčia hrudka, tak ju nakupuje Agrofarma Červený Kameň. Otec so synom majú dobrú reputáciu, výrobky sa im míňajú jedna radosť. O reklamu sa postarali spotrebitelia, odporučili výrobky svojim priateľom, známym, príbuzným.
Mareková mama má na starosti obchod. Eviduje rozrastajúce sa množstvo zákazníkov, ktorí si syry nechávajú vyrábať na objednávku. Obdivované sú oštiepky, ľudia oceňujú nielen ich lahodnú a jemnú pikantnú chuť, ale aj tvar, dizajn výrobku. Všetky formy na oštiepky si vystrúhal Marekov otec. V hlave nosí tiež receptúry výrobkov. Tie sa, ako je to pre Valaskú typické, uchovali prenosom z otca na syna. Dobrých päť storočí prebieha tento proces a prekonal všetky prekážky, ktoré sa postavili do cesty dedenia a zachovania kultúrneho odkazu Slovenska.
História slovenského ovčiarstva je plná vzostupov a pádov. Ani súčasnosť veľmi nežičí chovu oviec, veď momentálne chováme už menej ako tristotisíc oviec, toľko ako počas veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia. Stojíme pred otázkou ako rozhýbať odvetvie, ktoré krajinu živilo, sformovalo jej ráz, stalo sa pred vyše dvesto rokmi založením prvých bryndziarní základom moderného potravinárstva a zanechalo hlbokú stopu v kultúre a umení.
Ak sa hovorí, že základnou bunkou spoločnosti je rodina, potom jedným z pilierov ovčiarstva by mali byť rodinné salaše. Čoraz viac veľkých poľnohospodárskych podnikov, ktoré zamestnávajú bačov a valachov, sa sťažuje na vysoké príplatky chovateľských tímov za prácu počas víkendov, sviatkov. Vysoké pracovné náklady vedú k obmedzovaniu až rušeniu chovov mliečnych oviec, čo môže, pravda, súvisieť aj s množstvom iných problémov – napríklad nákupnou politikou obchodných reťazcov. Tie permanentne tlačia svojich dodávateľov do zliav, aby stimulovali predaje tradičných produktov…Priam začarovaný kruh.
Pôda, zviera, vášeň a údel
Zdá sa, že tadiaľto cesta nevedie. Slovensku ubúdajú horské salaše, prestali sa vypásať hôľne pasienky a najmä generácia šesťdesiatnikov a starších si uvedomuje, že krajina ich mladosti prichádza úbytkom oviec o pôvodný charakter. Ak dedovizeň naozaj mienime zachrániť, musia sa na pôdu vrátiť hospodári. Nie hocakí, ale takí ktorí vydržia s ovčími stádami žiť nepretržite, pretože chápu biorytmus zvierat, koniec koncov drsnej, no krásnej horskej krajiny.
Chovateľstvo je nielen vášeň, ale aj údel, ochota pokorne zniesť útrapy, ktoré život so zvieratami prináša. Tak sa rodí to, čomu vravíme poslanie. Stáva sa ním vtedy, keď práca, chov zvierat dávajú životu zmysel, potešenie a garantujú viac než len základné živobytie pre rodinu.
Marek Marko akoby medzi rečou prehodí, že otec pozná každú z chovaných oviec spredu aj zozadu. Hrnú sa k nemu ako jeho deti. Tento vzťah sa rodí zo stáleho prirodzeného a pokojného kontaktu človeka so zvieratami. Dobrý bača a valach nesmú vniesť do stáda nepokoj, zvieratá na nervozitu okamžite reagujú. Marek sa od otca naučil rozvahe, pokoju, praktickým zručnostiam a, pravdaže, aj poláskaniu ovečiek.
Hoci syn má vysokoškolské vzdelanie, otec v modernej zootechnike ničím za synom nezaostáva. Veľa číta, chodí na stretnutia ovčiarov. Pozastavuje sa nad prílišnou snahou intenzifikovať chovy, čo najskôr odstaviť jahňatá od bahníc, aby maximum mlieka išlo na produkciu syrov.
,,Nemožno prírodu a zvieratá, ktoré sú jej súčasťou ako my sami, siliť. Máme predsa už dosť vysokoprodukčné ovečky. Skloňme sa pred prírodou, Bohom, rešpektujme prirodzený chod vecí,“ vysloví otec životné krédo, ktoré vyznáva aj Marek.
Ako posunúť rodinnú farmu ďalej? Dosiahnuť rast znamená získať ďalšiu pôdu, aby sa zväčšujúce stádo oviec malo kde pásť a vyrobilo seno na zimné obdobie. "V našom okolí sa nájde vari 200 hektárov pôdy, ktorá sa iba mulčuje. To znamená, že táto pôda nič okrem dotácii pre ich poberateľov neprodukuje,“ glosuje aktuálny stav Marek Marko. Pred časom napísal list na Slovenský pozemkový fond so žiadosťou o prenájom pôdy. Odpísali mu, že jeho žiadosť evidujú.
Čas beží a lúky s pasienkami, ktoré by mohli dávať viac úžitku, sú stále pod zámkom narovnávania pokrivených nájomných vzťahov inštitúcie, čo sa usiluje najprv dať samu seba do poriadku. Medzitým rastie netrpezlivosť tých, ktorí majú nielen energiu, chuť, ale aj potrebné znalosti ako zveľadiť chov oviec.