VIDEO: Expremiérka a sociologička Iveta Radičová o obmedzení diskusie, Matovičovom protiinflačnom balíčku aj postavení premiéra Hegera.
Išli by ste do diskusie s Igorom Matovičom?
Záleží na téme, samozrejme. Takže k téme prídavkov a daňového bonusu, prečo nie.
Nedávno vás vo svojom statuse na sociálnej sieti, v ktorom obhajoval svoju iniciatívu regulovať politické diskusie v televíziách, označil za klamárku. Urobil teda s názorového rozporu osobnú vec?
I vaše médium a viaceré sa vyjadrovali k téme, pri ktorej ma Matovič označil za klamárku, a bola to téma jeho vyjadrenia k tomu, že chce regulovať diskusie v médiách podľa výsledkov volieb. Prebrala som toto vyjadrenie z tlačovej agentúry a z ostatných médií, takže reakcia je veľmi jednoduchá. Potom klamú všetky médiá, nie ja.
Kde sa skončili Matovičove reči o tom, že vás chce – v čase, keď bol premiérom – za poradkyňu?
Už si asi na to nespomína.
Z čoho podľa vás vznikol Matovičov nápad, aby sa do diskusií dostávali v prvom rade strany, ktoré sú v parlamente?
Rozprávame sa o vzťahu médií a politiky. Médiá dávajú politikom spätnú väzbu. Veľmi často sú kritické a často prinášajú pravdu, ktorá sa ťažko počúva. Pochopiteľne má preto politika tendenciu dostať médiá tak trochu pod kontrolu. V autokraciách sú pod kontrolou úplne. Takže pokusy ovplyvňovať, čo sa v médiách hovorí, ako sa interpretujú pozície a postoje, sú tu odpradávna. Od oddelenia politickej moci od sféry informovania. Úlohou médií je politikom šliapať na päty, dávať spätnú väzbu, byť kritické. Médiá si musia byť vedomé, že politici sa na to nebudú len tak prizerať, ale budú sa snažiť robiť kroky, aby kritika bola jemnejšia. Dodávam však, že potom je situácia, keď médiá nie vždy hovoria pravdu. Takže sú aj profesionálne zlyhania a to naštartuje otázku a potrebu nejakých zásahov do situácie v médiách. Pred poslednými voľbami bolo napätie medzi vládnucim Smerom a médiami také obrovské, že niektoré tlačové besedy boli ignorované a útoky na novinárov boli úplne vyhrotené. Potom na chvíľu nastalo obdobie utíšenia vášní. Kým na médiá nezaútočil aj nový premiér Matovič. Áno, je to vzťah mačky a myši, len je otázka, kto je v ktorej úlohe. V každom prípade, na reguláciu médií máme zákony, nezávislú inštitúciu a hlavný hodnotiteľ je sledovanosť a dôveryhodnosť médií u občanov.
V tomto konkrétnom prípade pokusu o reguláciu sa vynára podozrenie, že to mohol byť obchod s extrémistami z ĽS NS za podporu protiinflačného balíka.
Nepôjdeme do konšpirácií. Úlohou spravodajstva je prinášať overiteľné informácie vo verejnom záujme. Nikto z nás nevie túto informáciu overiť, preto ju nebudem šíriť, pretože má charakter možnej dezinformácie. Ale dnes už vieme, že sa ĽS NS podarilo presadiť zmeny do príslušného zákona, takže nejaká vecná dohoda tam naozaj bola. Ale pri tomto zákone, ktorý spomíname, je oveľa podstatnejšie to, či je nastavený ústretovo voči občanom, či neprináša nové nespravodlivosti a najmä, kto to zaplatí. Z akých zdrojov to bude uhradené, lebo povedzme si priamo, štát svoje peniaze nemá. Má len tie peniaze, ktoré mu odovzdávame, a tu je najväčší problém krytia. Tak, aby na to nedoplatili práve tí, ktorým sa to má momentálne prerozdeliť.
Aj pre prijatie protiinflačného balíka vznikne na budúci rok v rozpočte miliardová sekera, minister financií avizoval, že bez zvýšenia daní nevie rozpočet zostaviť, na čo sa ministri začali navzájom posielať z vlády preč. Ako sa pozeráte na súčasné dianie v koalícii?
Mám déjà vu. Azda málokto vie tak porozumieť pozícii premiéra Eduarda Hegera ako práve ja. Máme v mnohom veľmi podobnú situáciu. Dokonca aktéri sú úplne tí istí. Aj oddelenie pozície predsedu strany a premiéra zažívame v podobnom nastavení. Premiér Heger nemá jednoduchú situáciu a pozíciu. Ale ešte dodám, že máme tendenciu vždy vládu, ktorá je práve pri moci, obviňovať zo všetkého, čo sa stalo, ale aj predtým a mimo vplyvu vlády. To, v akom stave vláda dostala do vienka zdravotníctvo, celý sektor vzdelávania, armádu a takto by som mohla pokračovať, nie je výsledok tejto vlády. A teraz má hasiť požiar vo viacerých rezortoch, kde treba akútne zvyšovať finančné zdroje a spustiť zásadné reformy. Aby to nebolo také jednoduché, deje sa to v súkolesí dvoch vonkajších udalostí. Pandémie a vojny na Ukrajine. A potom až môžeme hovoriť o tom, čo vláda urobila správne a kde urobila chyby. Je pravdou, že úvod pandémie zvládala s obrovskou solidaritou a podporou občanov, ale prišlo k zvratu a z dôvodu chaotických a nesystémových rozhodnutí sme sa ocitli na úplne opačnom bode hodnotenia, keď sme mali najviac úmrtí na koronavírus v porovnaní s ostatnými členskými krajinami EÚ. V situácii pandémie a vojny sa môžete snažiť ponúkať aspoň nejaký prvok istoty do spoločnosti alebo môžete vnášať ešte väčšiu disharmóniu, napätie a chaos a tým znižujete dôveryhodnosť svojej vlastnej pozície. Čím je nižšia, tým ťažšie sa presadzuje akékoľvek rozhodnutie a tým menej potlesku zožne. Potom aj narastá nespokojnosť predkladateľa. Toho sme svedkami. Po čom nesmierne určite väčšina z ľudí už túži, je väčšia stabilita, viac istoty a pokoja, ale najmä väčšia rozvážnosť pri presadzovaní zmien.
Hovoríte, že rozumiete pozícii Eduarda Hegera, ale vy ste sa v pozícii premiérky postavili svojmu ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, keď chcel presadiť daňovo-odvodovú reformu a nepredložili ste ju na schválenie vlády. Vy ste teda ten ráznejší krok spravili.
Preto možno hovorím tie slová oveľa opatrnejšie, lebo riziko, že to bude za cenu pádu vlády, je obrovské. Som si ho vedomá práve preto, že mám túto skúsenosť. Ale je pravdou, že v tom čase predkladaný návrh možno síce systémovo trochu upratoval v daniach a odvodoch, ale neriešil najzásadnejší problém, a to je vysoké daňovo-odvodové zaťaženie. Naopak, niektorým sociálnym skupinám ho zvyšoval. Avšak čo som považovala za oveľa významnejšie, my sme sa dohodli na istom variante daňovo-odvodovej reformy, ktorá zahŕňala až taký radikálny krok, akým je zrušenie zdravotného poistenia, lebo je to de facto daň, a pár týždňov nato prišiel minister s alternatívnou verziou, s ktorou nielen ja, ale väčšina poslancov koalície nesúhlasila a nepodporila by ju. Takže áno, vecný spor tam bol. Vtedajší minister Mikloš mi dodnes vyčíta, že som zasahovala do jeho kompetencií. Ale poznajúc kompetenčný zákon a smernicu o rokovaní vlády, práve naopak, ja som práveže len používala právo, ktoré premiér má. To znamená, že návrh, ktorý predkladá minister so zásadnými pripomienkami, nemá premiér predkladať na schválenie vlády.
Takže premiér Heger má ísť do sporu s ministrom Matovičom aj s rizikom pádu vlády?
Nemôžem radiť pánovi Hegerovi, lebo toto riziko na stole je. Je to individuálne vážne rozhodnutie, keď si musíte povedať vetu: Má vláda a takéto vládnutie ešte zmysel? Prináša naplnenie cieľov programového vyhlásenia vlády? Sú isté hodnotové principiálne veci, z ktorých keď ustúpite, tak prestávate byť sám sebou. Pre mňa taká principiálna vec bola zmena Generálnej prokuratúry, výmena generálneho prokurátora Dobroslava Trnku s jeho dvojičkou Mariánom Kočnerom a nový zákon o Generálnej prokuratúre. Súboj sa ťahal desať mesiacov a nebol ľahký, ale bol principiálny.
Hovoríte, že je otázka, či táto vláda ešte má zmysel. Pred sebou má zhruba polovicu funkčného obdobia. Sama ste už hovorili o tom, že takýto štýl politiky vedie ľudí ku skepse aj k nezáujmu o politiku. Kam to smeruje? Nevyhnutne k niečomu negatívnemu?
Nehovorím a ani som nenaznačila, že táto vláda nemá zmysel. Hovorím, že si premiér Heger musí položiť otázku, či predkladané a presadené zákony majú reformnú podobu a prinesú pozitívne efekty. A či to stojí za to. To je otázka preňho. A k vašej otázke… viete, vrie to nielen na Slovensku. Tým to nechcem zľahčovať, ale je tu energetická kríza, obrovská inflácia, dôsledky pandémie, dôsledky vojnového konfliktu, do toho naozaj mnohé neduživé rezorty, ktoré bez silnej pomoci a finančnej injekcie sa rúcajú pred očami… Veď v regionálnom školstve chýba 1 300 učiteľov. Nehovoriac o ďalších problémoch, ktoré sú na stole. Ak by si vláda stanovila jasné priority, čo nutne bude riešiť, a ostatné musí ísť nateraz bokom, pretože na to jednoducho my všetci momentálne nemáme zdroje, tak má zmysel pokračovať. Občan to pochopí, keď mu to vysvetlím. Ale nie je možné robiť to štýlom Pacha hybského zbojníka, že ‚utekajme, sadajme na kone, ale žiadne nemáme, nevadí tak utekajme…‘. Takto to skutočne nejde robiť. Pretože to ohrozuje samotnú najdôležitejšiu hodnotu, ktorú máme, a tou je dôvera občanov vo vlastný štát a dôvera v demokraciu. Nie je náhoda, že pribúda ľudí, ktorí začínajú byť natoľko sklamaní, že sú apatickí alebo sa stále viac prikláňajú k vláde pevnej ruky, k autokratickému modelu vládnutia. Pretože toho neporiadku a chaosu je už na nás veľa. Vedie to k takýmto úvahám a skúsme im porozumieť. Som presvedčená, že platí to známe Tomáša Janovica, že autokraciu nastolíte aj za jednu noc a máte ju na dlhé roky. Máte svoju pozíciu vo vláde aj do smrti. Ale demokraciu, tú musíte nastoľovať znova a znova… A práve v tom je čaro aj zrada slobody, ktorú máme k dispozícii. Ponuka stability a bezpečnosti ľudí láka, len neviem, či tak láka aj to rozhodnutie dať moc do rúk jednej garnitúry alebo jedného človeka, ktorý nám následne doslova pred očami ukradne náš štát, a to sme zažívali desať rokov.
Príde po voľbách, po takom štýle politiky akého sme svedkami, nevyhnutne niečo horšie, negatívne?
Sme rôznorodí. Máme občanov, ktorí tomu tlieskajú a ktorí sa vlády pevnej ruky intenzívne dožadujú. Pravidelne sa zmýšľam nad tým, či má demokrat právo vnucovať demokraciu. Moja odpoveď je, že to právo nemá. Môže ju len nežne ponúkať. Môže iba presviedčať, že sloboda je lepšie riešenie. Celú históriu ľudstva voči sebe bojujú dva pokusy. Ten jeden: ‚občan, daj mi moc a ja to všetko zariadim‘. Verzus: ‚maj slobodu a riaď si svoj život a zariaď mi podmienky, aby som mohol byť sám za seba zodpovedný‘. Druhá verzia je oveľa ťažšia. Navyše je tu otázka, čomu mám veriť v situácii, keď sme zaplavení toľkými štebotaniami, čo všetko nie je pravdou a čo je pravdou. Akoby stále viac platilo, že nie je ani také podstatné, čo sa hovorí, ale kto to hovorí. A všímame si, že nám to môže šepkať aj sám diabol? Je veľmi dôležité, kto to hovorí. A sú veci, ktoré sa stanú realitou, lebo im veríte. Ak poslanec Fico hovorí, že aktuálne stíhania sú politické procesy, že je to len pomsta a že sa tu žiadna korupcia a krádeže nediali a o tejto svojej pravde presvedčí dostatočný počet voličov, tak sa to po voľbách aj stane skutočnosťou. A k tomu si pridajme ešte jednu vec, ktorú podceňujeme. Propagandu v čase vojny, ktorá je iná ako v čase mieru. Má formulácie v extrémoch a používa všetky kanály na svoje šírenie. Potrebuje spochybňovať, kto je agresor. Nemusíte tomu veriť, stačí zasiať semienko pochybnosti. Všimnite si, že to začína fungovať. V tom okamihu nastúpi mesiáš s pravdou a vy sa jedného dňa zobudíte a zistíte, že sloboda tu bola, ale už nie je.