Pozná ho skoro každý, len niektorí si ho mýlia s opilstvom. Po viacerých silno medializovaných prípadoch prominentov sa z dovtedy neznámeho paragrafu stal symbol alebo mafie alebo ochrany právneho štátu. Napriek nespokojnosti väčšiny koalície prijatie akejkoľvek zmeny paragrafu 363 Trestného poriadku vopred tvrdo odmietlo hnutie Sme rodina. Ministerka spravodlivosti Mária Kolíkova (SaS) napriek tomu pripravuje obmedzenie právomoci generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Vznik a vývoj tohto mimoriadneho inštitútu predstavuje jeden z jeho spoluautorov.
Vy ste jeden zo spoluautorov verzie Trestného poriadku, ktorý pred 16 rokmi priniesol do slovenskej legislatívy paragraf 363. Ako došlo k jeho zavedeniu a prečo, z čoho to vyplynulo?
Paragraf 363 Trestného poriadku je označenie inštitútu, ktorý upravuje zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní. Jeho obsahom je, že generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Tento inštitút je ustanovený v Trestnom poriadku účinnom od 1. januára 2006. Bol som členom pracovnej skupiny, ktorý vypracovala návrh Trestného poriadku. Týmto inštitútom sme umožnili vo veciach, v ktorých nekonal v merite veci súd, aby nezákonnosť orgánov prípravného konania napravil generálny prokurátor. Z dôvodovej správy vyplýva, že tá úprava sa týkala najmä zrušenia zastavenia trestného stíhania, jeho podmienečného zastavenia, postúpenia veci, alebo, ktoré v takomto rozsahu spočívali v chybnom procesnom konaní.
Časť verejnosti má pocit, že sa tento inštitút nadužíva. Súhlasíte?
Rešpektujem každý názor, ale podľa môjho názoru sú rozhodujúce fakty. Tie hovoria, že v roku 2016 generálny prokurátor zrušil 92 právoplatných rozhodnutí, v 2017 86 právoplatných rozhodnutí, v roku 2018 92 právoplatných rozhodnutí, v roku 2019 88 právoplatných rozhodnutí a v roku 2020 85 právoplatných rozhodnutí. Za podstatné považujem aj to, že generálny prokurátor najčastejšie zrušoval právoplatné rozhodnutia prokurátorov a policajtov na základne návrhu oprávnených osôb. Napríklad v roku 2020 bolo podaných generálnemu prokurátorovi 526 návrhov, pričom vyhovel v 16 percentách vecí. Na porovnanie, v roku 2016 vyhovel v 15 percentách vecí. To je dosť nízke číslo, ktoré svedčí o tom, že tento inštitút sa nenadužíva. Svoj názor podporujem aj celkovým počtom trestne stíhaných obvinených, z ktorých počet právoplatne zrušených rozhodnutí v prípravnom konaní predstavoval zanedbateľný počet.
Je podľa vás v súčasnosti aspoň aplikácia tohto inštitútu nejakým spôsobom iná ako bola pred piatimi rokmi?
Súčasná aplikácia tohto inštitútu sa zmenila najviac v tom, že sa umožňuje reagovať aj na nové dôkazy, ktoré boli vykonané po vznesení obvinenia. Predchádzajúca aplikačná prax vychádzala zo skutkového stavu pred vydaním uznesenia o vzneseniu obvinenia.
V tomto paragrafe sa hovorí o zrušení rozhodnutia v prípade porušenie zákona. O aké porušenie zákona musí ísť? Akékoľvek, alebo len nejaké závažné?
Práve tu sa dotýkame zásadnej veci. Pôvodná právna úprava z roku 2006 umožňovala generálnemu prokurátorovi tento inštitút využiť len pri podstatnom pochybení zákona, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Teraz stačí „obyčajné“ porušenie zákona. Podľa môjho názoru je vhodné zaoberať sa tým, aby zákonodarca zvážil možnosť vrátiť sa k pôvodnej právnej úprave. Mohlo by sa to premietnuť do toho, že by poklesol počet vecí, kde bol použitý tento inštitút. To preto, že by sa to mohlo týkať najmä právoplatných rozhodnutí, ktoré majú povahu meritórnych rozhodnutí. Mohlo by sa to teda týkať zastavenia trestného stíhania, podmienečného zastavenie trestného stíhania a postúpenia veci a v obmedzenom rozsahu aj uznesenia o vznesení obvinenia. Vylúčil by som z tohto okruhu napríklad uznesenia, v ktorých sa vedie trestné stíhanie „vo veci“, teda bez obvinenia konkrétnej osoby.
Ako si má človek predstaviť takéto zásadné porušenie zákona? Kde je tá hranica?
V prípade vznesenia obvinenia, ktoré je neuralgickým bodom (pozn. red. citlivým miestom) tohto inštitútu, by som to obmedzil len na závažné skutkové pochybenia. To znamená, že skutok, za ktorý bolo vznesené obvinenie, nie je trestným činom. Teda pri nesprávnej právnej kvalifikácii. Alebo neúplnosť skutkových zistení, keď bolo vznesené obvinenie, ale neboli na to splnené zákonné podmienky.
Čo sa v tejto oblasti zmenilo od roku 2006?
V roku 2015 sa novelou Trestného poriadku vypustila podmienka podstatného pochybenia zákona. Tým sa mala dosiahnuť možnosť, aby každé porušenie zákona bolo možné napraviť cestou paragrafu 363. Treba tu ale prihliadnuť na jednu dôležitú skutočnosť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok. Uvedenej okolnosti by mala zodpovedať aj právna úprava tohto inštitútu.
A prečo sa táto podmienka vypustila? Ako argumentoval zákonodarca?
Išlo o snahu umožniť generálnemu prokurátorovi promptnejšie reagovať na zistené porušenia zákona. Ale ako vidíme, vyvolalo to súčasné negatívne reakcie k tomuto inštitútu.
V súčasnosti sa ako jedna z verzií úpravy tohto inštitútu spomína aj úloha súdu. Ten pri známych medializovaných kauzách rozhodoval vždy o väzbe. Naopak zástancovia súčasnej podoby Trestného poriadku tvrdia, že súd pri rozhodovaní o väzbe nerozhoduje o zákonnosti stíhania. Nebije sa táto právomoc generálneho prokurátora aspoň v týchto prípadoch s právomocou súdu?
Trestný poriadok ustanovuje podmienky, kedy môže byť obvinený vzatý do väzby. Jedna z týchto podmienok hovorí, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. To znamená, že súd skúma aj dôvodnosť vzneseného obvinenia, a následne po zistení ďalších zákonom ustanovených podmienok rozhodne o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby. Zvýrazňujem, že ak súd pri rozhodovaní o vzatí do väzby vyhodnotí uznesenie o vznesení obvinenia ako nedostatočné, stále nemá právomoc prokurátora a nemôže naprávať pochybenie policajta. Ak sudca zistí, že trestné stíhanie nie je dôvodné, rozhodne o nevzatí obvineného do väzby, ale samotné uznesenie o vznesení obvinenia zrušiť nemôže. Uvedenú právomoc má len prokurátor. Za zákonnosť uznesenia a prípravného konania zodpovedná v zmysle Trestného poriadku a judikatúry Ústavného súdu prokurátor, a nie súd. Na druhej strane dlhodobo tvrdím, že takýto právny názor súdu je pre prokurátora zdvihnutým prstom, na ktorý musí reagovať pri preskúmavaní veci.
Via Iuris a Zastavme korupciu, ktoré chcú dosiahnuť zúženie tohto oprávnenia generálneho prokurátora, píšu o prípadoch bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, prominentného právnika Zoroslava Kollára, finančníka Jaroslava Haščáka či guverného Národnej banky Slovenska a bývalého ministra Petra Kažimíra. Tvrdia, že generálna prokuratúra pri nich dostatočne a zrozumiteľne nevysvetlila, prečo sa rozhodla práve v ich prípade použiť taký výnimočný prostriedok. Ako sa dostávajú Žilinkovi návrhy na 363? Aký je ten proces?
Po doručení návrhu na Generálnu prokuratúru, je pridelený konkrétnemu prokurátorovi Generálnej prokuratúry, ktorý si vyžiada vyšetrovací spis a preskúma ho. Ak dospeje k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia je zákonné, podávateľa o tom upovedomí listom. Ak prokurátor zistí, že zákon porušený bol, vypracuje návrh rozhodnutia podľa § 363 Trestného poriadku, ktorý predloží svojmu nadriadenému a ten prvému námestníkovi, ktorý môže takéto rozhodnutie podpísať. V prípade, ak rozhodnutie podpíše generálny prokurátor, na jeho posúdení sa podieľajú štyri osoby, tak ako som uviedol.
Ak prokurátor nevyhodnotí, že prichádza do úvahy použitie paragrafu 363, táto vec sa nikdy nedostane ku generálnemu prokurátorovi? Môže si generálny prokurátor sám vybrať spis a sám ho aj skontrolovať?
Ak to upovedomenie podpíše prokurátor, vec sa nedostane generálnemu prokurátorovi, iba že by rozhodol inak.
Prispieva používanie 363 všeobecnej spravodlivosti pre všetkých rovnako, alebo hlavne bohatým a vplyvným, ktorí si môžu dovoliť najskúsenejších advokátov a s ich pomocou podávajú tieto návrhy?
Aj na základe mojich skúseností z pôsobenia na trestnom odbore Generálnej prokuratúry do januára 2021, môžem povedať, že som nepozeral na status obvinenej osoby. Skúmali sme vždy len to, či postup a právoplatné rozhodnutie policajta alebo prokurátora boli zákonné alebo nezákonné. Pohybovali sme sa len v zákonných mantineloch. Nemyslím si, že § 363 je paragrafom bohatých obvinených.
Nie je táto právomoc generálneho prokurátora možné iba preto, že prokuratúra funguje v sovietskom alebo stalinskom spôsobe, ako to tvrdia niektorí kritici generálneho prokurátora?
Určite nie. Od roku 2001 máme tzv. statusové zákony o prokuratúre, ktoré v čase ich prijatia prešli aj posúdením a hodnotením zahraničných renomovaných odborníkov. Tí ich označili ako moderné. Dlhodobo tvrdím, a nie len ja, že prokuratúra je organický článok sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Prokuratúra nepatrí ani do výkonnej moci ani do zákonodarnej či súdnej moci. Je to kontrolný orgán ochrany práva. Keď chce niekto vidieť prokuratúru stalinského typu, nech sa pozrie na právnu úpravu, ktorú sme tu mali pred rokom 1989 a porovná ju so súčasnou právnou úpravou. Sú tam zjavné a zreteľné rozdiely.
Vidíte napriek tomu priestor na väčšiu autonómiu prokurátorov?
Určite vidím. Napríklad, že by Rada prokurátorov mala rozšírené kompetencie, pretože je najvyšším samosprávnym orgánom prokuratúry. Tie kompetencie by mohli byť väčšie z hľadiska spolurozhodovania, kreovania a mala by väčšiu možnosť sa vyjadrovať aj k nomináciám. Ak dokážeme nájsť v tomto ohľade lepšiu úpravu, som za zmenu všetkými desiatimi.
Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS) pri zmene paragrafu 363 pracuje s dvoma verziami. Podľa prvej by sa používanie tohto paragrafu obmedzilo len na rušenie nezákonných rozhodnutí o zastavení trestného stíhania, a podľa druhej by sa táto právomoc generálneho prokurátora obmedzila len na konania, v ktorých ešte nerozhodoval súd a nepotvrdil zákonnosť a dôvodnosť stíhania. Ku ktorej verzii by ste sa priklonili radšej?
Je to vecou širšej diskusie. Vyautovať generálneho prokurátora v prípadoch, keď už rozhodoval súd naráža na dva zásadné problémy. Za prípravné konanie zodpovedá prokurátor, a nie súd. Druhý problém spočíva v tom, že by boli znevýhodnení tí, proti ktorým by nebolo vedené väzobné trestné stíhanie. Tam totiž súd v prípravnom konaní vôbec nekoná. To sa mi zdá nevyvážené. Aj druhý názor, že by sa mal § 363 obmedziť len na zastavenie trestného stíhania sa mi javí príliš obmedzujúci. Tie pochybenia, ku ktorým v minulosti prišlo a budú prichádzať aj v budúcnosti, sú úplne prirodzené. Pretože, kto robí, robí aj chyby. Naším úsilím je cestou jednotnej trestnej politiky tieto pochybenia eliminovať. Z hľadiska postupu a rozhodovania policajtov a prokurátorov by som v tom nevidel mnohokrát zlý úmysel. Ak sú pochybenia musí tu byť niekto, kto je schopný pochybenie napraviť. Vyskytli sa aj prípady, kedy prokurátor dá pokyn na vznesenie obvinenia a policajt ho následne vzniesol. V takomto prípade, ale už tento prokurátor ako vylúčená osoba nemôže rozhodovať o tejto sťažnosti. Nevšimol si to a rozhodol vlastne sám o sebe. Takéto pochybenie by ale potom nemal kto napraviť a nemohlo by to obstáť ani na súde.
Takže najlepší by podľa vás bol jednoduchý návrat z podobe tohto inštitútu z roku 2006?
Áno. Priznám sa ale, že som ovplyvnený tým, že som jedným zo spoluautorov Trestného poriadku a stále to vnímam ako najlepšie riešenie. Sú aj prípady, kedy sa vznesie obvinenie a nie sú na to dostatočné dôvody. Prebehne trestné stíhanie a keď tá trestná vec skončí inak ako právoplatným odsúdením obvineného, štát musí znášať náklady obvineného za nezákonné trestné stíhanie. Nemožno zabúdať ani na to, že tam je obvinená konkrétna fyzická alebo právnická osoba, na ktoré môže mať nezákonné trestné stíhanie devastačný účinok. Hoci už v čase vznesenia obvinenia toto nebolo v poriadku, môže sa stať, že bude obvinený oslobodený po dlhšom časovom období. Treba prihliadnuť aj na tento aspekt.
Ak chceme robiť zmeny v Trestnom poriadku aj v Trestnom zákone som za, ale musíme ich robiť po poctivej diskusii. Nerobme zmeny bez diskusie s odborníkmi, lebo tie problémy sa na sebe budú nabaľovať a spôsobovať ešte väčšie problémy. Takéto zmeny musíme prijímať v zmysle príslovia dva krát meraj a raz rež. Veď v trestnom konaní sa rozhoduje o ľuďoch, nie len obvinených ale aj obetiach a poškodených. Zmeny v Trestnom zákone a Trestnom poriadku majú vplyv na postup a rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov.
Ak v súčasnosti generálny prokurátor skonštatuje v postupoch polície alebo prokuratúry vážnu nezákonnosť, ako sa to potom ďalej rieši? Obvinení policajti z NAKA boli napriek konštatovaným nezákonnostiam povyšovaní. Má prokuratúra prehľad o týchto pochybeniach, vyhodnocuje ich a postupuje kroky k tomu, aby sa neopakovali?
Zjednodušene povedané v podmienkach prokuratúry sa to rieši najmä na pracovných poradách na úrovni okresných a krajských prokuratúr a generálnej prokuratúry. Tu sa podrobne referuje aj o trestných veciach, kde bolo zastavené trestné stíhanie, postúpené veci, alebo oslobodené veci. Každý prokurátor skladá účty svojmu okresnému prokurátorovi, prečo tieto prípady skončili ako skončili. Potom to ide na krajské porady a na porady generálnej prokuratúry. Nie je to tak, že by bol obvinený oslobodený a hodí sa to za hlavu. Našťastie máme stále podiel oslobodených vecí v jednociferných číslach.