Generálny prokurátor Maroš Žilinka v pondelok informoval, že nepodá žalobu na rozpustenie politickej strany ĽS NS. A to ani napriek tomu, že jej predseda Marian Kotleba bol právoplatne odsúdený za extrémizmus. O aké dôvody sa teda opiera Žilinka?
Podľa generálneho prokurátora „ĽS NS nemá reálny potenciál a príležitosť zrealizovať politické zmeny ohrozujúce demokraciu, a teda nehrozí bezprostrednosť rizika pre demokraciu”. Tento záver vyvodzuje z toho, že strana nemá „politický výtlak” spočívajúci v koaličnom potenciáli, rozkole v strane, počte poslancov NR SR či vo veľkosti strany. GP pritom uvádza, že na tieto faktory nemajú vplyv ani „verejne známe právoplatné odsúdenia predstaviteľov strany za skutky spáchané pred vyhlásením prvého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zamietnutí žaloby na rozpustenie ĽS NS”.
Žilinka z týchto dôvodov argumentuje, že napriek „zrozumiteľným obavám” nedosahujú „úroveň bezprostredného ohrozenia demokracie a ústavnosti”. A to aj preto, že „strana ĽS NS a jej aktivity, prezentácia a činnosť prešli, zvlášť po citovanom rozhodnutí NS SR, vývojom a v súčasnom spoločensko-politickom systéme strana už nepodáva a neprezentuje obraz o takom spoločenskom modeli, ktorý by bol v rozpore s ponímaním demokratickej spoločnosti”, myslí si Žilinka.
Marginálnosť strany ako dôvod nerozpustenia
Odborník na ústavné právo Vincent Bujňák z Katedry ústavného práva PF UK poukazuje na to, že musíme vychádzať z odôvodnenia posledného rozhodnutia Najvyššieho súdu a nie z našich pocitov. „V tomto rozhodnutí vykonal Najvyšší súd test proporcionality, v rámci ktorého si kládol otázku, či existujú dôkazy o dostatočne bezprostrednom riziku ohrozenia demokracie,” vysvetľuje Bujňák.
Súd vtedy v podstate uviedol, že pokiaľ je strana marginálna, môže si toho dovoliť viac, no len čo získa väčší počet hlasov, bude rozpustená, pretože získala reálny potenciál politickú zmenu realizovať. „Pozor, toto neznamená trestnoprávnu imunitu jednotlivých členov za svoje skutky. Súd v roku 2019 poukazoval na silu politickej strany v parlamente. Vtedy zamietol žalobu pri 13-člennom parlamentnom klube, dnes táto strana už ani nemá klub, lebo počet jej poslancov klesol pod osem. Ak by preto dnes generálny prokurátor podal žalobu, neočakával by som iné rozhodnutie ako v roku 2019, keď bola žaloba predchádzajúceho generálneho prokurátora zamietnutá,” myslí si ústavný právnik.
Najvyšší súd v roku 2019 vo svojom rozhodnutí o nerozpustení ĽS NS konštatoval, že vtedajší generálny prokurátor neuniesol dôkazné bremeno najmä tým, že sa nepreukázala „bezprostredná existencia rizika ohrozenia existujúceho demokratického zriadenia”.
Ako vysvetľuje Bujňák, súd si v roku 2019 v rámci testu proporcionality kládol tri otázky. „Existujú dostatočné dôkazy o tom, že preukázané riziko ohrozenia demokracie je dostatočne bezprostredné? Je možné konanie a prejavy predstaviteľov pričítať ako priťažujúcu okolnosť žalovanej politickej strane? Tvoria konanie a prejavy pričítateľné politickej strane skutkový základ, ktorý podáva jasný obraz o spoločenskom modeli, o ktorý sa táto strana usiluje, a je tento v rozpore s ponímaním demokratickej spoločnosti? V rozsahu predložených dôkazov súd odpovedal na tieto otázky záporne,” objasňuje ústavný právnik pozadie rozhodnutia.
Nevhodne nastavená legislatíva?
Zákon o politických stranách hovorí o tom, že stranu možno rozpustiť, ak strana „svojimi stanovami, svojím programom alebo činnosťou” porušuje "Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy”. Jediný nástroj demokracie na jej ochranu pred rozložením tak predstavuje len rozpustenie strany. Práve v tomto vidí Bujňák hlavný nedostatok súčasnej právnej úpravy.
„Podľa môjho názoru je náš problém v tom, že nástroje militantnej demokracie nie sú upravené optimálne. Napríklad pri žalobe na rozpustenie politickej strany má súd dve možnosti, jej zamietnutie alebo rozpustenie. Bolo by vhodné mať aj menej drastický prostriedok,” myslí si ústavný právnik. Ako príklad uvádza pravidlá v Nemecku. „Ak súd identifikuje, že strana je z dôvodu svojich cieľov alebo správania jej členov orientovaná na podkopanie alebo zrušenie ústavného poriadku alebo na ohrozenie existencie štátu, potom by malo byť k dispozícii odstrihnutie strany od príspevkov zo štátneho rozpočtu,” argumentuje Bujňák.
Ústavný právnik okrem toho vysvetľuje širší kontext diskusie o brániacej sa demokracii. „Ako povedal niekdajší predseda izraelského najvyššieho súdu Aharon Barak, demokracia nemusí spáchať samovraždu, aby preukázala svoju životaschopnosť. Na druhej strane iní autori upozorňujú, že združovacie právo v politických stranách je srdcom demokracie a dnešnou hrozbou pre ústavnú demokraciu je skôr činnosť hegemónnych či etablovaných strán, ktoré spôsobujú jej eróziu,” uzatvára Bujňák.