Väčšina z požiadaviek má ekonomický charakter. Denník Pravda preto oslovil odborníkov s otázkami, či sú úlohy splniteľné, aký by mali dopad na financie a či sa dajú uskutočniť bez dopadu na verejné financie.
Čítajte viac Pozrite si desať podmienok, ktoré dal Matovič Sulíkovi
Michal Mešťan, Prodekan pre rozvoj a digitalizáciu Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Pri tejto vláde sme si bohužiaľ zvykli na to, že spontánne nápady sú rýchlo realizovateľné a plánované veci trvajú dlhší čas. Osobne si myslím aj na základe predchádzajúcich stanovísk zástupcov SaS, ktorí viaceré z nich dlhodobo kritizujú a odmietajú, že ich nebude možné všetky splniť v krátkom čase (i keď niektoré opatrenia, ktoré sa týkajú riešenia aktuálnej situácie s cenami plynu a energií, prípadne cielenej pomoci ohrozeným skupinám, by mohli byť realizovateľné rýchlo).
K dopadu na štátny rozpočet a verejné financie ako celok sa určite vyjadria kompetentné orgány či inštitúcie (napr. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť). Určite všetky požiadavky, ktoré boli predstavené, nebudú môcť byť kryté iba aktuálne lepším výberom daní v tomto roku. V návrhu je aj zvyšovanie určitých druhov daní, avšak pri zvyšovaní daní je otázne, o koľko reálne príde do rozpočtu viac zdrojov. Určite v aktuálnej situácií je potrebné realizovať také opatrenia, ktoré budú cielené a pomôžu najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva. Úprimne si ale myslím, že navrhnuté opatrenia budú mať negatívny vplyv na financie štátu (rast zadlženia).
Čo sa týka podmienky uskutočniť 10 požiadaviek bez dopadu na verejné financie, nemyslím si, že je úplne možné fixovať takto ceny. Je to skôr menej pravdepodobné. Americký ekonóm Milton Friedman raz povedal, že „nič také ako obed zadarmo neexistuje“. To platí aj o nižších cenách za elektrinu či plyn. Niekto koniec koncov bude musieť ten rozdiel v cenách zaplatiť.
Martin Šuster, člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) a bývalý riaditeľ odboru výskumu v Národnej banke Slovenska
K spôsobu politickej implementácie a legitímnosti požiadaviek sa nechcem vyjadrovať, keďže členovia Rady musia zostávať prísne apolitickí. Môžem však povedať nasledovné. Stav našich verejných financií je vysoko rizikový. Preto by schvaľovanie všetkých zmien s významným trvalým negatívnym dopadom na rozpočet malo byť zároveň sprevádzané ich prefinancovaním. Je možné, že výdavky nastanú okamžite a financovanie nabehne postupne – potrebujeme však hodnoverný plán financovania akýchkoľvek nových výdavkov. Jednorazové kompenzačné opatrenia pre sociálne ohrozené skupiny či samosprávy sú z pohľadu verejných financií oveľa priechodnejšie.
Čítajte viac Voľný pád a chaos, pomenovala krízu Čaputová. Politológ: SaS by poprela samú seba
Z pohľadu RRZ pokladáme za kľúčové čo najskôr zaviesť (či dokončiť) tieto reformy: kredibilnú a udržateľnú dôchodkovú reformu (s vrátením naviazania dôchodkového veku na očakávanú dĺžku života, s opravením investovania v druhom pilieri a ideálne s ústavnými garanciami), úspešnú implementáciu výdavkových limitov a ideálne prenesenie výdavkových limitov do ústavného zákona (aj s úpravami dlhovej brzdy, aby sa limity a brzda navzájom dopĺňali a posilňovali) a dôslednú implementáciu Plánu obnovy (ktorý má reálny potenciál zvýšiť náš budúci blahobyt).
K téme si vypočujte aj podcast denníka Pravda s analytikom Radovanom Ďuranom z INESS:
Martin Hudcovský, odborný asistent Národnohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave
Myslím, že tie požiadavky sú pochopiteľné, pretože ak zostane koalícia fungovať aj po týchto vášnivých momentoch, bude potrebovať relatívne voľné ruky pri tvorbe rozpočtu. Ten priestor je teraz obmedzený aktuálnym znením zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý by ďalšie výrazné zadlžovanie nepripúšťal. Rovnako snaha poskytnúť dodatočné financie ohrozeným skupinám ako sú dôchodcovia je určite vítaná. Bezprecedentné ceny energií sa premietnu do rozpočtov všetkých domácností a najmä pri plyne a teple s tým vláda vie bez ďalšieho zadlžovania spraviť málo. Zavádzanie nových sektorových daní, či osobitný odvod pod ktorý budú zahrnuté ďalšie podnikateľské subjekty, je dnes v zahraničí v podstate v zahraničí bežnou praxou. Tam si potrebu kompenzovať ceny energií už uvedomujú kvôli liberalizácií cien pre domácnosti.
Možno súhlasiť s myšlienkou zabezpečiť zastropovanú cenu elektriny pre všetky domácnosti, pretože na jar avizovaný objem v memorande (tuším 6,15 TWh) je naozaj odvodený od spotreby všetkých domácností, nie priemernej domácnosti. Keďže elektrinu nemusíme dovážať, ale vieme ju v dostatočnej miere vyrobiť v domácej ekonomike, nie sme limitovaní jej dovozom. Ako podporný fakt môže v tomto prípade slúžiť, že ohlásené obmedzenie výroby v energeticky náročných podnikoch, ktorý prenecháva vcelku významný podiel celoročnej spotreby elektriny dostupnej na predaj alebo využitie inde. Rovnako spustenie 3. bloku v JE Mochovce z krajiny spraví budúci rok čistého vývozcu elektriny. Na príklade iných krajín, kde nastala liberalizácia cien energií môžeme vidieť, že prenesenie nákladov (či už celkových alebo čiastočných – prípad Slovenska je od 4 MWh a viac za rok) na elektrinu pre domácnosti vykurované elektrinou má takmer devastačné účinky na rozpočty domácností. Platby za elektrinu sú porovnateľné alebo vyššie ako splátky hypotéky. Štat je síce minoritným spoluvlastníkom v SE, ale toto by si mohol dokázať presadiť vzhľadom na spomínané okolnosti.
Čítajte viac Opozícia ruší odvolanie Matoviča. Dôvodom je Sulíkov plán
Ohľadne dopadov na rozpočty, snaha o to, aby to nemalo negatívny dopad na verejné financie cez zavádzanie a zvyšovanie niektorých daní je pochopiteľná, ale mala by byť aj časovo obmedzená. Podobne ako sa ľahko zvyká na opatrenia typu „vlaky zadarmo“ a pod. sa rovnako ľahko zvyká na dodatočné príjmy do štátneho rozpočtu z novo zavedených daní. Problém je, že po odznení potreby uplatňovať takú daň sa už nenájde nikto, kto by dobrovoľne rušil tieto dane, ktoré boli zavedené počas krízovej situácie.
Typickým príkladom je bankový odvod, ktorý bol zavedený len na prekonanie krízy ešte v roku 2011 a trvalo takmer desaťročie pokiaľ sa zrušil, pretože bol pohodlným príjmom pre štátny rozpočet aj dávno po odznení dôvodu jeho vytvorenia. Aktuálna situácia sa však dá nazvať krízou a potreba hľadať ďalšie príjmy je logická. Zvyšovať dane pre pracujúcich je aktuálne nemysliteľné, zvýšiť dane pre podniky v čase hroziacej alebo skôr nastupujúcej recesie je rovnako neprijateľné, takže zostáva buď zaviesť dane podnikom, ktoré nie sú zasiahnuté aktuálnou situáciou (alebo z nej dokonca profitujú) alebo pripustiť, že štát sa v čase krízy môže viac zadĺžiť. Opäť sa však vraciame k tomu, že zatiaľ čo teraz je zvyšovanie dlhu logicky odôvoditeľné, tak v časom ekonomického blahobytu politici nemajú ochotu ho znižovať. To demoštruje fakt, že vyrovnaný alebo dokonca prebytkový štátny rozpočet sme za históriu tejto krajiny nedosiahli ani raz a dlh sa znižoval hlavne tým, že sme z neho vyrastali rýchlejším rastom ekonomiky.