Gorbačov na jar 1987 navštívil Prahu i Bratislavu už s povesťou reformátora, čo dva roky vládol v Kremli. Aká bola atmosféra?
Návšteva Gorbačova vzbudila obrovské pozitívne očakávania u drvivej väčšiny spoločnosti. Dostalo sa mu prijatia, ktoré je v povojnových dejinách porovnateľné len s návštevou prvého kozmonauta Jurija Gagarina v roku 1961. V Prahe aj v Bratislave Gorbačova vítali davy porovnateľné s tými po 17. novembri 1989. Pamätám si, ako som bol spolu so šesťročným synom na pleciach súčasťou davu v Bratislave od súčasného prezidentského paláca až po dolnú časť námestia SNP. A pamätám si heslo z Prahy: „To je smůla, to je pech, že Gorbačov není Čech“. Zároveň však Gorbačovova politika vyvolávala obavy u konzervatívnych síl, ktoré boli pupočnou šnúrou naviazané na dokument Krízový vývoj v strane a spoločnosti po XIII. Zjazde KSČ.
Existujú o tom dôkazy?
Ako príklad uvediem texty prísne tajných správ z XII. Správy ZNB, ktoré som našiel v Slovenskom národnom archíve. V informácii č. 4 od XII .správy ZNB z 27. marca 1987 sa uvádza: „V súvislosti s pripravovanou návštevou generálneho tajomníka ÚV KSSZ je zaznamenaná zvýšená aktivita našich občanov, ktorí očakávajú, že táto prinesie obrat v našej politike a viac sa budú uplatňovať aspekty prestavby sov. spoločnosti v našich podmienkach.“ V informácii č. 5 z 3. apríla 1987 sa konštatuje, že príchod generálneho tajomníka ÚV KSSZ je „naďalej stredobodom záujmu našich občanov vo všetkých oblastiach spoločenského života“.
Počas návštevy sa ukázala hodnotová rozpoltenosť Gorbačova. Ten kvôli veľmocenským záujmom ZSSR, ale aj kvôli prestíži impéria,…, odmietol priznať politickú chybu KSSZ a vinu ZSSR za inváziu a jej následky pre československú spoločnosť.Peter Weiss
Formuluje sa v nej očakávanie občanov, že „po návšteve dôjde k výmene viacerých funkcionárov, medzi inými i tajomníka ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničné styky“ (teda nenávideného Vasila Biľaka), že návšteva „prispeje k intenzívnejšiemu presadzovaniu sovietskych skúseností v ČSSR, nakoľko hlboká a všestranná demokratizácia, o ktorej sa toľko rozpráva na zasadnutiach, ešte nenašla u nás patričnú živnú pôdu,“ že „prípadný proces demokratizácie u nás by mohol viesť k revízii Dubčekovho obdobia, a preto súčasné stranícke a štátne vedenie vykryštalizované v rokoch 1968/1969, má vraj obavy z ďalšieho vývoja.“
Gorbačov na Slovensko prišiel do Bratislavy. Zmieňujú sa preto archívne dokumenty zvlášť o situácii v hlavnom meste SR?
V Informácii č. 6 sa hovorí o „pokračujúcom záujme o túto návštevu zo strany radových obyvateľov Bratislavy, ako aj niektorých pravicovo orientovaných osôb. Vyslovujú očakávanie, že s realizovanou návštevou najvyššieho straníckeho predstaviteľa ZSSR sa zmenia pomery v ČSSR podľa vzoru Sovietskeho zväzu.“ Okrem zaznamenania kritiky z rôznych prostredí, že hromadné oznamovacie prostriedky neuverejnili konkrétny termín návštevy, čo podnietilo občanov k úvahám, že privítania na mítingu sa budú môcť zúčastniť iba vybrané osoby, ktoré „dávajú záruku, že nenarušia privítací ceremoniál a nebudú na mítingu provokačne vystupovať“, táto informácia uvádza aj to, že disident Miroslav Kusý čo do účasti osôb porovnal privítanie generálneho tajomníka ÚV KSSZ s májovou manifestáciou „s tým rozdielom, že na 1. mája sú vraj pracujúci donucovaní prítomnosti na manifestácii, ale na gen. taj. ÚV KSSZ prídu dobrovoľne.“
Čítajte viac S Gorbačovom sa prišli rozlúčiť tisíce ľudí, spočinul pri svojej RaiseMalo vedenie KSS pred príchodom Gorbačova aj strach z aktívneho prejavu odporu časti občanov proti politickým pomerom?
O skutočných obavách vedenia KSS informácia zo sekretariátu ministerstva vnútra adresovaná prvému tajomníkovi ÚV KSS Jozefovi Lenártovi zo 6. apríla 1987, v ktorej sa podrobne rozpisuje, ako 1. apríla 1987 v čase 02.30 zadržali Rastislava Sarnovského, študenta 4. ročníka Gymnázia na Metodovej ulici, ktorý bol pristihnutý pri písaní týchto nápisov na rôznych miestach v Bratislave: „Dubček, ozvi sa“, „Čakáme Gorbačova“, „Už si došil Vasil“ (v narážke na to, že Biľak bol pôvodným povolaním krajčír), „Vitaj Michail“.
V informácii sa ďalej uvádza: „Okrem toho bolo zistené, že menovaný spoločne so spolužiakmi Igorom Hanuliakom, Ľubicou Zlochovou a Dömeovou, v dňoch 30. 3. až 1. 4. rozširovali po Bratislave letáky tlačené detskou tlačiarničkou s týmto textom: ,Chcete aj vy prispieť k urýchleniu zavádzania demokratizačných myšlienok z Moskvy do praxe? Poďte s nami na malú neoficiálnu prechádzku mestom, na ktorej pomocou transparentov vyjadríte svoju podporu reformnej politike súdruha Gorbačova. Prídite určite, v dnešných časoch je hlas ľudu významný.' Letákov takéhoto znenia bolo zistených v Bratislave celkom 14 a u Dömeovej bolo zaistených ďalších 157 kusov.“ V informácii sa tiež možno dočítať: „Dňa 3. 4. 1987 v Bratislave, oproti PKO a na opornom hradnom múre na Židovskej ulici, boli zistené nápisy v znení ‚Chceme Gorbačova‘ a ‚Vivat Gorbačov‘. Nakoľko nápisy sa nachádzali na nevhodných miestach, boli odstránené.“
Vyznieva paradoxne, že bežní občania sa na Gorbačova tešili a, naopak, slovenské komunistické špičky by ho asi najradšej v Bratislave nevideli?
Bolo by zjednodušením hovoriť o tomto rozpore iba ako o prejave politickej schizofrénie vedenia KSS v prístupe ku Gorbačovovi a jeho politike glasnosti a perestrojky, aj keď schizofrénia tu nepochybne bola. Na jednej strane sa prejavoval desaťročia v KSČ pestovaný zvyk nasledovať vedenie KSSZ vo všetkom, čo robí. Tento železný zvyk bol prerušený iba v roku 1968. Po strate chvíľkovej suverenity KSČ v dôsledku násilného potlačenia reformného hnutia vojskami Varšavskej zmluvy priniesla okupácia pätnásť rokov znovu upevňovania tohto zvyku.
Veď normalizačná garnitúra bola spôsobom svojho vzniku a upevnenia svojej moci takmer totálne závislá od vedenia KSSZ, nehovoriac o závislosti, ktorá bola daná de facto geopolitickým postavením ČSSR ako satelitného štátu ZSSR, veľmoci, ktorá tvorila jeden pól rozdeleného sveta, nachádzajúceho sa v stave studenej vojny dvoch spoločenských systémov. Na druhej strane Gorbačov začal hovoriť a robiť veci, ktoré postupne stále viac rozbíjali svet neostalinských dogiem a politickej praxe, do ktorého sa členovia vedenia KSČ, resp. KSS dobrovoľne alebo menej dobrovoľne po roku 1969 pod heslom prekonania krízy a nedopustenia novej vrátili a ktorého podoba a nezvratnosť bola takpovediac posvätená dokumentom Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti.
Gorbačovova politika a jej štýl ideologicky aj intelektuálne, vecne i psychologicky podrývala všetko to, na čom bola postavená politika normalizačného vedenia vrátane jej ideologického základu – dokumentu „Poučenie“. A to aj napriek tomu, že sa pokúšal iba o reformu systému, ktorý zdedil. Veď sám Gorbačov pochopil, že jedinou cestou na presadzovanie socialisticky orientovaných reforiem je „vytvoriť o demokratický socializmus sa usilujúcu stranu“, čiže sociálnu demokraciu, až v roku 1990.
Čítajte viac Spomienka na Gorbačova: Šarm, vtip a erotikaDá sa s odstupom času usúdiť, prečo vtedy Gorbačov neodsúdil inváziu do Československa v auguste 1968?
Počas návštevy sa ukázala hodnotová rozpoltenosť Gorbačova. Ten kvôli veľmocenským záujmom ZSSR, ale aj kvôli prestíži impéria, ktoré sa predsa za svoje imperiálne akty nemá čo obetiam ospravedlňovať, ako aj sľubom, ktoré dal predstaviteľom normalizačného vedenia KSČ, odmietol priznať politickú chybu KSSZ a vinu ZSSR za inváziu a jej následky pre československú spoločnosť. A najmä aspoň náznakom dať najavo svoje sympatie k obrodnému procesu z roku 1968. Tým fakticky podporil normalizačné vedenie KSČ a ČSSR a vlastne nepriamo delegitimizoval Dubčeka a osobnosti Pražskej jari z roku 1968 a ich úsilie o politický návrat a aktívnu podporu československej prestavbe.
Pre pochopenie Gorbačovovho zmýšľania uvediem niektoré pasáže jeho rozhovoru so spolužiakom z moskovských vysokoškolských štúdií Zdeňkom Mlynářom z knihy Reformátori nebývajú šťastní. Mlynář vyčítavo poznamenal: „Keď si na jar 1987 prišiel do Prahy, celý národ čakal, že povieš minimálne niečo také ako neskôr v Nemecku. Kto prichádza neskoro, toho život potrestá. Že nejakým spôsobom dáš najavo svoje sympatie k Pražskej jari, ktoré si predsa v skutočnosti mal. Trúfam si povedať dokonca aj to, že v Československu vtedy veľká časť spoločnosti vkladala do tvojej politiky väčšie nádeje než v tej dobe v ktorejkoľvek inej socialistickej krajine.“
Keď Gorbačov odpovedal, že ho prekvapili heslá na uliciach, ktoré ho vyzývali, „aby tam ostal aspoň rok“ a že to naňho „urobilo obrovský dojem“, Mlynář mu pripomenul: „No vidíš, a ty si týmto ľuďom hovoril, že majú byť hrdí na to, čo dosiahli za dvadsať rokov, že roku 1968 bol zmätok, ale ‚ťažká doba‘ je už za nami, a že vy ‚ste boli s nami‘ v tej ťažkej dobe! Áno, boli, i so svojimi tankmi! Ako si tak mohol hovoriť – to som vtedy vlastne nechápal a nechápem dodnes, nech beriem do úvahy akékoľvek tlaky konzervatívcov vo vtedajšom sovietskom politbyre.“ Gorbačov vysvetlil svoje vtedajšie vyjadrenia nasledovne: „Chcel som len povedať, že ani uplynulých dvadsať rokov ste nežili nadarmo, v krajine sa mnoho robilo. Začnime teraz spoločne premýšľať a postupovať ďalej, spolupracovať.
Pozýval som ich, aby som tak povedal, k prestavbe. A nezabúdaj, Zdeněk, že už v marci 1985 som sa jednoznačne zriekol Brežnevovej doktríny a postavil sa za zásady rovnosti, nezávislosti, nezasahovania a za plnú zodpovednosť vedenia každého štátu spoločenstva za pomery vo vlastnej krajine.“ Replika Mlynářa bola tvrdá: „Míša, ja nepochybujem o tvojich dobrých úmysloch, lenže na ľudí pôsobili tvoje reči opačne, ty si strašne sklamal, tvoje slová zneli ako požehnanie minulosti. A vyzýval si ľudí, aby sa dali cestou prestavby – lenže pod vedením osvedčených ‚normalizátorov‘, celkom zjavných pohrobkov Brežnevovej doby, ktorú si doma odsudzovala ako éru stagnácie… čože si nevedel, že bez odsúdenia intervencie, bez politickej rehabilitácie Pražskej jari nebolo v Československu možné robiť tvoju vlastnú, prestavbovú politiku?“
Čítajte viac Československí normalizátori dúfali, že Gorbačova z Kremľa vyženúGorbačov odpovedal: „No, čo ti mám na to povedať? To bolo vtedy stanovisko politbyra. Bolo schválené, tento postoj sa špeciálne prerokovával. Pražské vedenie vtedy žiadalo, aby som udalosti z konca roku 1968 priamo podporil. To som odmietol. Avšak máš pravdu, keď hovoríš o určitej dvojznačnosti môjho vyhlásenia… vtedy som ešte ani vo vnútornej politike, ani v zahraničnej nemohol robiť také kroky, aké som robil neskôr. K tomu bolo nevyhnutné najprv prejsť určitý kus cesty.“ Gorbačov ďalej argumentoval, že odmietol opakované Husákove žiadosti, aby „priamo prevzal záruku za kádrové otázky“ s odôvodnením, že „sami majú rozhodnúť tak, aby to napomáhalo pokračovaniu zmien.“
Opakovane zdôrazňoval, že „nikdy sme nepodnecovali vnútorné vývojové procesy, to by bol návrat k starým praktikám“. Na Mlynářovu poznámku „je správne, že si neprikazoval, ale zároveň si v tej dobe mal pred sebou hrozné dedičstvo po Brežnevovi, a teda aj povinnosť a zodpovednosť niečo s tým urobiť“, Gorbačov zareagoval: „Nemohli sme dávať príkazy. Ale pôsobila ‚perestrojka‘, a to, ako sa ukázalo, bolo omnoho silnejšie, ako ‚ruka Moskvy‘. A my sme obstáli v najťažšej skúške – nepripustili sme zasahovanie. Myslím, že tým sme vytvorili jedinečný precedens, ktorého význam ešte nebol podľa zásluhy ocenený.“ Gorbačov však v rozhovore s Mlynářom zahmlieval.
Prečo?
V zázname z jeho rokovania s generálnym tajomníkom Maďarskej socialistickej robotníckej strany Károlyom Grószom z 23. marca 1989 v Moskve sa nachádza aj toto Gorbačovovo hodnotenie udalostí v roku 1968: „Sovietske vedenie nedávno analyzovalo udalosti v Československu roku 1968 a naďalej zachováva názor, že to, čo sa tam stalo, bola kontrarevolúcia so všetkými svojráznymi črtami takejto udalosti. V československých udalostiach boli zložité obdobia, ale Dubčekov režim nebol schopný zabrániť otvorene kontrarevolučným silám získať pôdu ich prostredníctvom.“ Jeho najbližší spolupracovník Alexandr Jakovlev, vlastne druhá tvár perestrojky, ešte krátko pred novembrom 1989 pred zahraničnými novinármi vyhlásil: „Moje úprimné presvedčenie je, že v auguste 1968 antisocialistické sily pripravovali občiansku vojnu.“