Premiér Eduard Heger (OĽaNO) je vraj napriek nedostatočnej podpore v parlamente aj naďalej odhodlaný vládnuť. „Vieme, že máme v parlamente 70 hlasov, ale nebudeme nikam utekať,“ vyhlásil v utorok premiér s tým, že bez funkčnej vlády by nebolo možné pomôcť ľuďom s výrazným rastom cien. Odpovedi na opakovanú otázku, ako dlho to môže podľa neho vydržať, sa však Heger vyhýba.
Inšpiráciou mu môže byť práve druhá vláda Mikuláša Dzurindu. Ten dokázal medzi rokmi 2002 a 2006 dovládnuť takmer do konca aj napriek viacerým ostrým koaličným sporom a najmä odchodu viacerých poslancov koalície. Premiér Eduard Heger s Igorom Matovičom na ramenách však zatiaľ neukázal pri rokovaniach toľko politického talentu a schopnosť hovoriť za celú koalíciu ako Dzurinda.
„Nehanbím sa povedať, že mám za sebou desiatky hodín istého, ak nie rovno presviedčania, tak získavania nezávislých poslancov, pretože nestabilita v konečnom dôsledku znamená predčasné voľby,“ uviedol Dzurinda v decembri 2004 v diskusnej relácii RTVS Sobotné dialógy.
Za pravdu mu dáva aj jeho vtedajší minister Rudolf Zajac, ktorý mal na starosti rezort zdravotníctva. „Dzurinda bol ale ako premiér veľký v tom, že bol výborný vyjednávač a vedel dohodnúť veci aj s nezaradenými poslancami. A keď ich dohadoval, nepísali o tom hneď alebo vopred všetci novinári,“ priblížil Zajac v rozhovore pre denník Pravda.
Čítajte viac Má 70 hlasov. Heger nevidí dôvod žiadať o dôveru: To rovno môžem podať demisiu
Druhú Dzurindovu vládu po voľbách v septembri 2002 zložili strany Slovenská demokratická a kresťanská únia (SDKÚ), Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Strana maďarskej koalície (SMK) a Aliancia nového občana (ANO).
Už po prvom roku volebného obdobia však prišli prvé výrazné problémy. V roku 2003 prišiel premiér s vlastnou kauzou „skupinka“. Dzurinda vtedy oznámil, že v krajine operuje skupina ľudí, ktorí škodia jeho vláde a SDKÚ. Podľa premiéra bol v skupinke aj šéf Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) Ján Mojžiš, ktorého preto navrhol odvolať.
V dôsledku toho stranu SDKÚ vtedy opustil minister obrany Ivan Šimko a Zuzana Martináková s ďalšími piatimi poslancami. Po prvom roku tak koalícia stratila siedmich spomedzi 78 pôvodných poslancov. Tí sa však automaticky nepripojili k opozícii na čele s HZDS a väčšinu v parlamente nemala ani koalícia, ani opozícia.
Ruskove prvé zmenky
Ďalšia rana postihla koalíciu už s menšinovou podporou v lete 2005, keď sa prevalilo, že si predseda ANO Pavol Rusko už ako minister hospodárstva v roku 2003 požičal viac ako 100 miliónov korún od podnikateľa Ľubomíra Blaška. Za peniaze mu ručil jedenástimi zmenkami. Okolnosti pôžičky ako aj jej účel a konflikt záujmu však nedokázal dôveryhodne vysvetliť.
Pre nejasnosti v súvislosti s kauzou zmenky predseda KDH Pavol Hrušovský vyzval premiéra Dzurindu, aby podal prezidentovi návrh na Ruskovo odvolanie. K požiadavke sa neskôr pridala aj SMK. Keďže Rusko odmietol abdikovať aj po výzve celej koaličnej rady, 24. augusta 2005 podal premiér návrh na odvolanie, ktorý prezident Ivan Gašparovič ešte v ten deň prijal.
Koalícii sa síce podarilo zabrániť znehodnoteniu dovtedajších výsledkov svojej práce, ale následný rozkol v strane ANO už koalícia len ťažko predychávala. Osem členov poslaneckého klubu ANO spolu s dvojicou svojich ministrov (František Tóth a Rudolf Zajac) tiež vyzvali Ruska na odchod z funkcie.
Strana následne zhruba dva týždne po rokovaniach na rôznych úrovniach rozhodla o vypovedaní koaličnej zmluvy a vylúčení poslancov, ktorí Ruska nepodporili. Tí však zároveň deklarovali podporu vláde a do opozície preto odišli len štyria ich poslanci. Okrem Ruska aj Eva Černá, Iveta Henzélyová a Beáta Brestenská.
Vatikánska zmluva
Po prázdninách mali poslanci 12. septembra 2005 zasadnúť do parlamentných lavíc. Pre odchod štvorice poslancov do opozície sa však schôdzu pre obštrukcie pri zisťovaní uznášaniaschopnosti nepodarilo otvoriť. Keď sa schôdzu nepodarilo otvoriť ani na tretí deň, rokovanie sa odložilo.
Keď sa o týždeň už opäť pokračovalo, za otvorenie schôdze už spolu s koalíciou hlasovali aj poslanci, ktorí opustili Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Už vtedy začal predseda Smeru Robert Fico koalíciu obviňovať z kupovania hlasov poslancov.
Dzurindova vláda však naďalej dokázala poslancov presvedčiť, aby podporili svoje zákony. V prípade tej súčasnej to však tak optimisticky nevyzerá. Vyhlásenie predčasných volieb tiež zatiaľ podporu nemá.
„Keby došla teraz koalícia k tomu, že menšinovou vládou sa dlhodobo normálne vládnuť nedá, muselo by predčasné voľby odhlasovať 90 poslancov. Množstvo poslancov si ale uvedomuje, že sú v parlamente prvý aj poslednýkrát. To platí nielen, ale najmä pre OĽaNO. A toto bude pre daného poslanca v tom momente najdôležitejšie,“ poznamenal Béla Bugár, šéf SMK v období druhej Dzurindovej vlády.
Čítajte aj Prieskum Polisu: Smer v preferenciách predbehol Hlas
Definitívu dala vtedajšej koalícii až v poslednom roku vládnutia Vatikánska zmluva. KDH vo februári 2006 oznámilo, že ak vláda neschváli zmluvu o výhrade vo svedomí medzi Slovenskom a Vatikánom, koalíciu opustí. Premiérovo SDKÚ však označilo zmluvu za neprijateľnú. O dva dni neskôr tak KDH z koalície aj so svojimi 15 poslancami a troma ministrami naozaj odišlo. Vzápätí sa preto parlamentné strany dohodli na konaní predčasných parlamentných volieb v júni toho roku.
Po odchode KDH nahradili ich ministrov dovtedajší štátni tajomníci. Takto sa na necelých šesť mesiacov stala ministerkou spravodlivosti aj Lucia Žitňanská (vtedy SDKÚ). Tá vysvetlila, že ich situácia bola v tom čase iná. Na rezorte už pôsobila a navyše už bolo rozhodnuté aj o predčasných voľbách.
„Keď KDH odišlo z vlády, premiér ma oslovil a stala som sa ministerkou z pozície štátnej tajomníčky. Tento systém sa uplatnil aj pri ďalších troch ministerstvách KDH. Je som teda len kontinuálne dokončila rozrobené veci. Zároveň už boli dohodnuté aj predčasné voľby, takže som len dokončovala implementáciu toho, čo už bolo presadené predchádzajúcim ministrom Danielom Lipšicom. Je som na tých päť mesiacov v parlamente ani žiadnu podporu vlastne nepotrebovala organizovať,“ priblížila Žitňanská.
V tom čase sa už niekoľko mesiacov hovorilo o kupovaním hlasov poslancov. Pavol Rusko v novembri 2005 vyhlásil, že má o ňom dôkazy. Šéf klubu ANO Ľubomír Lintner vraj mal svojej bývalej kolegyni z ANO Ivete Henzélyovej ponúkať za podporu vládnej koalície peniaze, rekonštrukciu domu či ďalšie možné spolupráce. Ona to opakovane popierala.
Čítajte aj Britský The Times komentuje: Vráti sa „gangsterský“ premiér Fico k moci?
Rusko však zverejnil aj videonahrávky z tajnej kamery, kde mala Henzélyová hovoriť, že dostala "od našich“ ponuku na rekonštrukciu domu, ak bude podporovať koalíciu. Na druhej nahrávke zas hovoril poslanec ANO Jozef Elsner, že mal údajne dostať isté "ponuky“.
„Nahrávka bola zmanipulovaná, nebola kompletná, boli tam účelovo vytiahnuté veci, ktoré mu mali nahrávať na to, že to malo byť, ako chcel,“ bránila sa vtedy tajne nahratá dvojica. Okrem toho polícia preverovala aj podozrivý prestup Mečiarových poslancov Karola Džupu a Eduarda Kolesára ku koalícii, rovnako však bez konkrétnych trestnoprávnych záverov.
Druhá vláda Mikuláša Dzurindu bola vymenovaná prezidentom Rudolfom Schusterom 16. októbra 2002 a skončila podaním demisie 4. júla 2006. Do plných štyroch rokov im teda chýbali len necelé štyri mesiace.