Nenávisti hlavne na sociálnych sieťach je podľa neho tak veľa, že sa netreba čudovať, keď nejaký labilný jedinec odchovaný a doslova otrávený internetom urobí niečo takéto. Vinu však vidí aj na strane štátu. Kým slovenská justícia vie byť pri násilných prejavoch extrémizmu pomerne striktná, pri prejavoch nenávisti na internete býva skôr rozpačitá.
Doteraz slovenská verejnosť nemala skúsenosť s takýmto extrémnym zločinom z nenávisti. Čo sa v spoločnosti zmenilo alebo čo sa so spoločnosťou deje, že to takto vyvrcholilo?
V prvom rade treba povedať, že nenávisti, hlavne na sociálnych sieťach a v celom virtuálnom priestore, je veľmi veľa. Menej napríklad v reálnom svete. Posledných 10 rokov bola táto nenávisť systematicky budovaná. Nikto sa teraz preto nemôže čudovať, že nejaký labilný jedinec odchovaný a doslova otrávený internetom urobí niečo takéto. Som síce z toho znechutený, ale aj ja sám som dlho upozorňoval, že je len otázkou času, kedy sa prejde od slov k činom. Ukazujú to aj prieskumy verejnej mienky o hodnotovej orientácii. Vidieť z nich, že ľudí naplnených nenávisťou k veľmi konkrétnym a viditeľne iným skupinám je na Slovensku tak veľa, že sa to štatisticky ani nemohlo skončiť inak. Ak by sa to nestalo teraz a tu, stalo by sa to inde. Stále sa to točí okolo tých istých skupín.
Čítajte viac Vrah z centra Bratislavy: Necítim žiadnu ľútosť, nie je to smiešne? Písal po streľbe
Ako rozumieť spojeniu nenávisti k LGBTI komunite a Židom?
To, že tu niekto takto spojil Židov a LGBTI ľudí, vyplýva z toho, že vďaka internetu dochádza medzi konšpirátormi k tzv. fúzii paranoje. Tieto skupiny sa začínajú navzájom ovplyvňovať, zlievajú sa a takisto sa zlieva aj ich nenávisť voči viacerým menšinám. Navzájom sa teda ovplyvňujú a podnecujú. Je vysoko pravdepodobné, že páchateľovo myslenie bolo výsledkom uzavretých bublín na sociálnych sieťach. V týchto bublinách dochádza k efektu „komnaty ozvien“. Tí ľudia majú pocit, že celé roky počujú to isté, a ich komnaty tie ozveny ešte zosilňujú. Ten chlapec bol mladý a zrejme na tomto odrástol a iný svet ani nepoznal.
Čo sa zmenilo pred vami spomínanými 10 rokmi, ak hovoríte, že sa vtedy začala systematicky budovať táto nenávisť?
Nenávisť k LGBTI komunite začala pred viac ako 10 rokmi prichádzať aj na prvý pohľad z neočakávaných strán. Odporúčam sa spätne pozrieť na pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska z 1. decembra 2013, ktorý sa volal Kultúra smrti. Keď si to človek prečíta, všimne si, že ten príbeh sa začína už tam. Doslova prišlo k otráveniu spoločenskej diskusie. Rozprávame sa v súčasnosti zväčša o fašistoch, ale zabúda sa, že proti LGBTI komunite štvú veľmi konkrétni kňazi v konkrétnych mestách a dedinách. Ich kázne sú nie len veľmi dehonestujúce, ale aj nenávistné. O tom sa hovorí málo.
VIDEO: Zámocká ulica deň po tragickej streľbeZo 65-stranového manifestu páchateľa s názvom Volanie do zbrane, ktorý sa začína slovami „za všetko môžu Židia“ bolo jasne cítiť skôr americké vplyvy neonacizmu ako konzervatívne kresťanské pozadie. Tieto americké vplyvy sa ale asi nedajú oddeliť od nášho kultúrneho prostredia a vnímať tieto vplyvy samostatne?
Samozrejme, že sa to nedá. Aj v tomto prípade vidíme masívne spojenie so svetom zahraničných extrémistických skupín. Inšpirácia masovými vrahmi zo zahraničia je tu zjavná. Ale aj v slovenskej spoločnosti sa stala LGBTI komunita univerzálnou cieľovou skupinou nenávisti. Keď predseda OĽaNO Igor Matovič opakovane používa veľmi nevhodné prirovnania k Židom, až sa mi to ťažko hovorí, ale použijem aj ja jedno prirovnanie. Antisemitizmus bol často vypočítavo využívaný s cieľom zjednocovať ľudí s istým cieľom. Rovnako aj teraz je nenávisť k LGBTI ľuďom tiež využívaná s vypočítavosťou a perfídnosťou. Týmto ľuďom totiž nejde až tak o poškodenie komunity LGBTI a týchto ľudí, ale skôr o zjednotenie ľudí proti spoločnému nepriateľovi. Našli si ho v LGBTI ako univerzálnom symbole dekadencie a prehnitosti Západu. Toto sa deje po celom svete a nie je vôbec prekvapujúce, že sa to cez internet prelialo aj na Slovensko.
Čítajte viac Streľba v Teplárni: Matovič píše o ľútosti, na homofóbne výroky politikov sa však nezabudlo
Mnohí už dlhšie upozorňujú, že nesmieme zabúdať na veľkú moc slov. Aj v manifeste bolo spomínané, že „musíme zabezpečiť budúcnosť bielych detí“, čo je neonacistické heslo, ktoré používal aj predseda parlamentnej strany ĽS NS Marian Kotleba. Aký vplyv majú aj politici na názory v spoločnosti, ktoré vyústili až do takéhoto násilného činu?
Samozrejme, majú na to úplne zásadný vplyv. Oni sa teraz budú brániť, a už sa, mimochodom, aj bránia. Vyhlasujú teraz, že odsudzujú násilie a ich reči proti LGBTI komunite boli smerované proti ideológii, a nie proti ľuďom. Takáto výhovorka je niekde medzi trápnou a tragickou. Keď nevyberaným spôsobom na niekoho útočíte, úplne samozrejme zároveň šírite k tejto skupine nenávisť. Sú to už stovky, tisíce aktivistov, akademikov či novinárov, ktorí to roky opakujú a systematicky varujú, že sa to skončí zle, ak sa neprestane so šírením nenávisti. Nikto by sa teraz nemal preto diviť.
VIDEO: Polícia zasahuje po streľbe na ZámockejKotlebu súdili za propagáciu neonacizmu, napokon namiesto štyroch rokov skončil so štyrmi mesiacmi za prejavovanie sympatií k neonacizmu. NAKA má síce špeciálnu protiextrémistickú jednotku, ale súdy doteraz nedosiahli nejakú ustálenú právnu prax, aby boli tieto zločiny náležite potrestané. Nenesie časť zodpovednosti za nárast nenávistných trestných činov aj justícia?
Viem, kam mierite. Je to veľká téma a ja nechcem paušalizujúco odsudzovať justíciu, lebo o tomto sa hovorilo skutočne veľa. Máte pravdu v tom, že mnohé rozhodnutia v prípade extrémistických činov v minulosti boli zvláštne, prekvapujúce a často som za nimi videl mimoriadne rigidný výklad práva. Napríklad, ešte v rokoch 2008 až 2009 bola po rozpustení Slovenskej pospolitosti šanca pochovať kotlebovcov, ktorí v tom čase ešte pochodovali v gardistických uniformách s fakľami v ruke. Právny štát mal vtedy šancu a priestor sa s nimi vysporiadať. Prichádzali však rozhodnutia súdu toho typu, že nejde o gardistické uniformy, hoci niesli mnoho spoločných prejavov, lebo tá čierna farba, ktorú používajú kotlebovci, nie je tá istá, akú používala Hlinkova garda v 40. rokoch. Toto je presne ten obraz mimoriadne rigidného prístupu k právu, ktorý je v niečom až trápny. Nebolo to nevyhnutne o sympatiách justície, ale častejšie o veľmi nešťastnom prístupe. V tomto zmysle, áno, Slovensko sa s extrémizmom vysporadúva rozpačito. S násilnými prejavmi extrémizmu pracovať dokáže, vtedy je to súdnictvo pomerne striktné. Ale pokiaľ ide o prejavy nenávisti na internete, býva to rozpačité, presne ako ste hovorili.
Môžeme teda povedať, že začíname kopírovať svetové trendy? Spomínali ste Ameriku, Nový Zéland, Breivika…
Áno, keď sa takto pýtate, dá sa povedať, že Slovensko je súčasťou širších trendov. V tomto prípade nemáme byť na čo hrdí. A zároveň, áno, je to ukážka, že internet funguje naprieč krajinami, naprieč kultúrami, naprieč vekovými skupinami. Bohužiaľ, tak ako sa v rámci procesov globalizácie šíri a odovzdáva veľa dobrého, tak sa odovzdávajú aj úplne patologické odkazy a návody.
Z manifestu vyplýva, že jeho čin mal byť aj motiváciou pre ďalších. Môžeme čakať, že sa takéto útoky budú opakovať častejšie?
Netreba v spoločnosti šíriť obavy. Problémom však je, že takíto útočníci – či už Brenton Tarrant z Nového Zélandu, ktorý svoj útok na mešitu naživo vysielal na sociálnej sieti, John T. Earnest, ktorý v USA útočil na synagógu, a koniec koncov aj Anders Behring Breivik – sa stávali modelmi pre potenciálnych nasledovateľov. V tomto zmysle áno. To sa však netýka len Slovenska, ale je to celosvetový trend. Títo ľudia sa zámerne snažia svojím odkazom prebudiť aj ďalších v budúcnosti. Zdá sa, že to bohužiaľ funguje. Toto všetko bude mať niekde, nie nutne na Slovensku, pokračovanie. Sociálne siete tú nenávisť nesmierne zosilňujú. Dospel čas aj k tomu, aby sme hovorili o tom, že sociálne siete sú priestorom patológie a mali by sme žiť znovu viac v reálnom svete než na internete.
Čítajte viac Kto sú obete strelca? Študent, ktorý v bare pracoval a jeho kamarát
Čo takýto strašný čin môže znamenať pre napadnutú komunitu, či už LGBTI, ktorá bola napadnutá priamo, alebo židovskú komunitu, ktorú vrah tiež spomínal v manifeste? Ako sa s tým majú vysporiadať?
To je zložitá otázka. Vo všeobecnosti a bez paušalizovania, bez dramatizácie, mnohí Židia na osobnej úrovni žijú v strachu už dlho. Samotná židovská komunita je ale pripravená, systematicky pracuje na svojej bezpečnosti aj v spolupráci so slovenskou políciou. Je to nepríjemná situácia pre obec, no za roky sa aspoň vytvorili mechanizmy, o ktoré sa môžu jej členovia oprieť. To sa nedá povedať o LGBTI komunite, pre ktorú je to omnoho tragickejšie. Musíme to dať do kontextu systematického tlaku, ktorý je v spoločnosti na týchto ľudí vytváraný, takisto toho, že legislatívne sa otázky práv LGBTI posledných 15 rokov nikam neposúvajú, ako aj toho, že v niektorých prípadoch dokonca prichádza k regresu.
Akému napríklad?
Aby som bol úplne konkrétny, keďže LGBTI komunita je širšia, pripomeniem, že na jar ministerstvo zdravotníctva konečne po dlhých rokoch prijalo zjednotenie postupov, ktoré mali transrodovým ľuďom garantovať rovnaké zaobchádzanie, zlepšiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Vyvolalo to búrku nevôle a bohužiaľ premiér Heger vytvoril nejakú skupinu, ktorá si má s odborníkmi sadnúť a aby som to povedal jasne a bez chodenia okolo horúcej kaše, tá päťčlenná skupina sa v tom vôbec nevyzná. Jediné, čo majú, je ideologický pohľad na vec.
Aké to môže mať dôsledky?
LGBTI je dnes skupina ľudí, ktorí zo Slovenska cielene odchádzajú, pretože sa nevedia dovolať ani legislatívne dostať k tomu, aby mali rovnaké práva ako ostatní. Boli to vážne ideologické politické zásahy, ktoré sa stali tento rok. A to je iba jedna malá časť komunity, transrodoví ľudia. A pre skupinu ako celok je atmosféra v krajine dlhodobo taká napätá a nepriateľská, že mnohí z týchto ľudí radšej odchádzajú zo Slovenska. Je ich plná Praha, plný New York, Londýn, žijú tam mnohí ľudia zo Slovenska, ktorí by neodchádzali, keby ten tlak nebol. A bohužiaľ to nevychádza len zo zlých pocitov, psychológie, mnohí ľudia poznajú výsledky prieskumov verejnej mienky, ako sa ľudia stavajú k zrovnoprávňovaniu LGBTI ľudí. Jeden príklad za mnohé – Eurobarometer, oficiálny prieskum Európskej únie z októbra 2019, nie nejaký výskum zo Slovenska, ktorý by mohol byť spochybnený, ukázal, že na jasne položenú otázku, či by mali, alebo nemali mať ľudia z LGBTI komunity rovnaké práva ako ostatní ľudia, Slovensko skončilo na úplne poslednej priečke, úplne na poslednom mieste v celej únii, spomedzi ešte vtedy 28 členských štátov. Takmer dve tretiny ľudí na Slovensku odpovedali, že nie, nemali by mať rovnaké práva. Na porovnanie, vo Švédsku na rovnakú otázku odpovedali negatívne iba dve percentá ľudí. Celých 98 percent švédskej populácie odpovedalo, že, samozrejme, LGBTI ľudia majú mať rovnaké práva. V takejto atmosfére sa nemôžeme čudovať, že komunita opúšťa Slovensko. Aj táto udalosť bude nepochybne prispievať k tomu, že ľudia, ktorí svoj odchod z krajiny zvažovali, ho aj uskutočnia.
VIDEO: Po streľbe v Bratislave zostali dvaja mŕtviKedysi sa v Národnej rade diskutovalo o tom, čo je vlastne antisemitizmus, aby to bolo lepšie zadefinované. Nenávisť voči Židom už tak nerezonuje spoločnosťou, akoby sa diskurz posúval inde. Môže byť aj toto impulz pre slovenskú spoločnosť, aby si uvedomila, kam to môže celé dospieť, aby sme sa dočkali legislatívneho zlepšenia či aspoň pocitu väčšej tolerancie v spoločnosti?
Na takto položenú otázku určite odpovedám áno. Je to šanca. Či ju slovenská spoločnosť aj využije, to neviem, ale jedno treba povedať, že na rozdiel od iných krajín tá spoločnosť tu na Slovensku je pomerne nenásilná. Vieme byť grobiani, dokážeme byť k sebe neslušní, ale ako spoločnosť máme vážny problém s otvoreným násilím a s vraždením. Sú spoločnosti, ktoré sú násilnejšie, bohužiaľ pre ne. Toto je opäť jedna červená čiara na Slovensku, ktorá by teoreticky mohla priniesť trošku otvorenosti v diskusii. Neviem, ako dlho to vydrží, to si povedať netrúfam, ale je to šanca. Jednoducho, tej nenávisti sa vylievalo do verejného priestoru tak veľa, tak dlho, že to niekde, niekedy, muselo vybuchnúť. Ako sa hovorí, „vyklalo to bok“ spoločnosti, no ona dostala paradoxne šancu. Či ju využije? Chcem veriť, že áno. Ale to už je na úrovni pocitov. Aj vzhľadom na hodnotové orientácie, ktoré ako sociológ na Slovensku vidím, aj vzhľadom na postoj verejnosti k LGBTI, verím, že sa hrany trochu obrúsia, rétorika sa na nejaký čas upokojí, ale či to bude viesť k zlomu, to skutočne neviem. To si povedať netrúfam. Tie trendy sú žiaľ dlhodobo veľmi opačné.