SDĽ si v roku 1996, keď ste sa už znovu neuchádzali o post predsedu, zvolila za vášho nástupcu Jozefa Migaša. Prečo jeho? Veď strana mala populárnejších politikov.
Migaš zaujal mnohých straníkov prísľubom, že zabezpečí dostatočné financovanie SDĽ, s ktorým boli v poslednom čase problémy. Pôvodne sa však mal stať novým predsedom Robert Fico, ktorého som navrhoval aj ja. V podstate prevládala zhruba dvojtretinová zhoda na Ficovi.
Prečo?
Fico bol pred novembrom 1989 len šesť mesiacov kandidátom na členstvo v komunistickej strane, takže nikto ho nemohol obviňovať, že by sa exponoval v štruktúrach bývalého režimu. Ďalší fakt bol ten, že bol mladý, talentovaný, nádejný, obľúbený medzi ľavicovými voličmi. Jeho kandidatúru som bral ako hotovú vec s tým, že má obrovskú šancu, aby ho delegáti zjazdu zvolili za predsedu. Avšak večer pred zjazdom už priamo v Nitre za mnou prišli Jozef Stank a Ľubomír Fogaš s tým, že Fico sa vzdáva svojej kandidatúry v prospech Fogaša… Ukázalo sa, že to bola chyba.
Môžete to objasniť a aj povedať, aký mal Fico dôvod, aby uvoľnil pôdu Fogašovi?
Chyba spočívala v tom, že delegáti na zjazde nadobudli dojem, že politické špičky SDĽ robia poza ich chrbát nejaké machinácie v zákulisí. Takže napriek tomu, že už vtedy populárny Fico verejne podporil Fogaša za predsedu, väčšina delegátov hlasovala za Migaša ako novú tvár. Nazdávam sa, že Fico sa rozhodol prenechať kandidatúru Fogašovi kvôli tomu, že bol skúsenejší politik, starší od Fica o trinásť rokov. A možno si aj uvedomil, že SDĽ sa nachádza v neľahkej finančnej situácii, preto radšej vycúval. Ale to sú len moje domnienky.
Ako ste prijali správu, ktorú vám prišli povedať Fogaš a Stank?
V prvom momente som zbledol. Vedel som, že je zle, čo potvrdila reakcia delegátov počas konania zjazdu, o čom som sa už zmienil. Mimochodom, aj Migaš vnímal kandidatúru Fica ako jasnú vec. A neskôr sa nám zdôveril, že napriek tomu, že išiel kandidovať, viac-menej rátal so zvolením Fica za nového predsedu SDĽ.
Čítajte viac Dzurinda mesiace fungoval v menšinovej vláde. Hegerovi ponúka návod na prežitie
O dva roky neskôr po zjazde sa konali parlamentné voľby, v ktorých bol medzi voličmi SDĽ ťahúňom Fico s veľkým ziskom preferenčných hlasov. Napriek vstupu strany do širokej vládnej koalície sa musel uspokojiť s tým, že má len poslanecký mandát, do výkonnej moci sa nedostal. Ako to bolo možné?
Pripomeniem, že SDĽ získala vyše 492-tisíc voličov, pričom viac ako 194-tisíc preferenčných hlasov dostal Fico. Potešilo ma, že hneď za ním som bol ja s takmer 165-tisíc voličskými krúžkami. Tretia bola Brigita Schmögnerová, ktorú krúžkovalo bezmála 150-tisíc voličov. Migaš ako predseda sa teda takpovediac na medailové pozície nedostal. Pri zostavovaní novej vlády vznikol pre SDĽ vážny problém, pretože dominantný podiel na volebnom výsledku mal Ficovi logicky zabezpečiť významnú štátnu funkciu. Dôrazne som na to poukázal po voľbách na rokovaní výkonného výboru SDĽ. V zmysle, že v strane to nemôže fungovať tak, že jedni budú volavky na voličov bez adekvátneho uplatnenia v štruktúrach moci, a iní, ktorí získali 4-tisíc až 5-tisíc preferenčných hlasov, si vezmú významné funkcie.
Dostal Fico primeranú ponuku?
Áno. Funkciu ministra spravodlivosti.
Prečo ju neobsadil?
Príčina bola úplne mimo SDĽ. Rozpad Slovenskej demokratickej koalície (SDK) spočíval v tom, že Ján Čarnogurský chcel, aby Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktorému šéfoval, pôsobilo ako samostatný politický subjekt. Podporu budúcej vlády podmienil tým, že sa stane jej členom, vo funkcii, o ktorú prejaví záujem. V danej situácii prichádzali do úvahy len dva posty: minister spravodlivosti alebo minister obrany. V druhom uvedenom rezorte bol jasne neprijateľný.
Prečo?
Lebo Čarnogurský nesúhlasil so vstupom Slovenska do NATO, všetci dlhodobo poznajú jeho zahranično-politický kompas… Členstvo v aliancii pritom bolo pre náš štát vtedy kľúčové. Jednou z hlavných úloh vznikajúcej vlády bolo dostať sa do obranného spolku, do ktorého získali pozvánku Česko, Maďarsko a Poľsko na madridskom summite NATO v júli 1997. Len pripomeniem, že Slovensku sa vtedy neušla vstupenka do aliancie i na rokovania o vstupe do EÚ pre nedemokratické spôsoby vládnutia Vladimíra Mečiara. Čarnogurský sa preto stal ministrom spravodlivosti. Aby neriadil rezort obrany.
Čo nepriamo znamená, že Fico mohol prevziať ministerstvo obrany.
To nikdy nebolo predmetom debaty. Jasným kandidátom bol bývalý minister obrany z prvej Moravčíkovej vlády širokej koalície Pavol Kanis. Navyše, Fico nemal blízko k tejto agende, chcel využiť to, že je vyštudovaný právnik. Právo mu bolo najbližšie.
Fico obišiel s kreslami vo vláde naprázdno, nebola ešte iná možnosť, ako by sa mohol uplatniť v inej vysokej štátnej funkcii?
Migaš mu vyšiel v ústrety, ale nepochodil. Oslovil Mikuláša Dzurindu – lídra Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), aby súhlasil so zriadením funkcie štvrtého podpredsedu NR SR. Dzurinda však vytvorenie tohto postu pre Fica odmietol.
Čítajte viac Stanica komunizmu bola pustá a tichá
Znamenalo to koniec ambíciám Fica?
Nie, pretože sa v SDĽ objavili úvahy, že ako právnik by sa mohol stať generálnym prokurátorom. Išlo o zodpovedné demokratické správanie SDĽ, aby jej preferenčnými hlasmi najúspešnejší kandidát vo voľbách dostal adekvátne miesto v štáte. Koaliční partneri na čele s Dzurindom však odmietli meniť ústavu pre jedného človeka. Išlo o to, že kandidát na šéfa prokuratúry musel mať najmenej 35 rokov. Ficovi vtedy chýbali dva roky do splnenia tejto podmienky.
Ako Fico vnímal, že sa mu neušlo nič, čo by zodpovedalo jeho volebnému výsledku na kandidátnej listine SDĽ?
Dal najavo, že ak nezíska adekvátnu funkciu, vzdá sa postu prvého podpredsedu SDĽ, za ktorého bol zvolený na zjazde vo Zvolene krátko po parlamentných voľbách.
Tým, že Ficovi nebolo umožnené uchádzať sa o funkciu šéfa prokuratúry, vyčerpali sa všetky možnosti jeho uplatnenia?
Úplne ešte nie. Neskôr, keď sa Migaš dozvedel, že Fico sa vážne plánuje vydať na novú politickú cestu, ponúkol mu svoju funkciu predsedu parlamentu. Fico však už bol nezvratne odhodlaný založiť stranu Smer. V opačnom prípade by sa Migaš ako šéf SDĽ mohol stať aj predseda nášho poslaneckého klubu a Fico by obsadil post predsedu NR SR.
Čítajte viac Fico je na ukrajinskej čiernej listine, Dzurinda v pracovnej skupine s exšéfom NATO
SDĽ v parlamentných voľbách v roku 2002 pohorela, lebo si získala podporu len necelých 40-tisíc voličov. Znamenalo to biednych 1,36 percenta hlasov, takže z NR SR vypadla. Hlavná vina vždy padá na predsedu strany, bol preto Migaš hrobár SDĽ?
Vonkoncom sa to tak nedá formulovať. Prepad popularity SDĽ spočíval v piatich hlavných príčinách. Prvou bolo hodnotenie našej účasti v prvej Dzurindovej vláde. Veľa našich voličov nám nevedelo odpustiť, že sme sa dali dokopy s pravicou, boli sme takpovediac v jej obkľúčení vo vláde, a že sme sa podieľali aj na nepopulárnych reformách, ktoré však boli potrebné. Napríklad pred voľbami sa koruna predávala na medzibankovom trhu za 30-percentný úrok. Vláda v takom zložení však bola nevyhnutnosť, pretože vo voľbách v roku 1998 SDĽ chcela dostať Slovensko do EÚ i do NATO. Koalícia s HZDS to vylučovala. Iné prointegračné východisko, ako bola pravicovo-ľavicová koalícia, neexistovalo. Keď sa Slovensku počas fungovania tejto širokej koalície otvorila cesta do únie aj do aliancie, a potom, keď našu krajinu prijali za plnohodnotného člena, ukázalo sa, že obeta, ktorú SDĽ priniesla v roku 1998 aj za cenu neskoršej prehry v roku 2002, mala zmysel. Víťazom sa predsa stala Slovenská republika vstupom do EÚ a do NATO. Druhou príčinou volebného neúspechu SDĽ v roku 2002 bol odchod Fica, ktorý na jeseň 1999 založil Smer. Ten nám odsal priveľa hlasov.
Dva dôvody ste pomenovali, takže ďalšie tri ešte zostávajú.
SDĽ zároveň neprospelo, že niektorí krajne ľavicovo naladení straníci začali verejne kritizovať vlastných ministrov. Dokonca to dospelo až tak ďaleko, že náš minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš navrhol odvolať Schmögnerovú z funkcie ministerky financií. A hlasy nám ubral nielen Ficov Smer. Niektorí rozčarovaní voliči sa dali zlákať radikálnymi sľubmi Komunistickej strany Slovenska. Tá sa vo voľbách v roku 2002 naposledy dostala do NR SR. Až na ďalšie miesto by som dal imidžový problém predsedu SDĽ.
Čítajte viac Peter Weiss: Išlo o myšlienky a solidaritu, nik nemyslel na kariéru
Na jar 2000 hrozilo, že koalícia sa rozpadne. Pripomeňme si, o čo išlo, ako vyzeralo pozadie.
Migaša nahneval Dzurinda, ktorý zariadil odvolanie Štefana Košovana z funkcie šéfa Slovenských elektrární. Pripomeniem, že okolo jeho pôsobenia vznikla aféra, ktorá mediálne ťažko poškodila SDĽ. Neskôr sa k tomu pridala aféra s Devín bankou. Jej štatutár bol členom SDĽ a delegátom na jej zjazde v Košiciach roku 2001. To je ďalšia príčina pádu SDĽ. Ale vráťme sa späť. Migaš vtedy navrhol vysloviť Dzurindovi nedôveru. Keď sme debatovali v užšom vedení SDĽ, opýtal som sa ho, že kto by bol nový premiér namiesto Dzurindu, pretože som chcel vedieť, čo bude ďalej s týmto štátom. Do vlády sme predsa išli nie kvôli Dzurindovým očiam, ale pre vytvorenie podmienok na integráciu Slovenska. Odpoveď som nedostal. Dzurinda nakoniec odvolávanie ustál, aj vďaka tomu, že Migašov návrh v poslaneckom klube SDĽ nezískal dostatok hlasov. Vrátane toho môjho. Doteraz nemám jasno, kto vtedy mal Dzurindu nahradiť na čele vlády.
Ešte sa vráťme k volebnému debaklu SDĽ v roku 2002. Označili ste päť príčin, ale neprišla facka od voličov aj preto, že ministri z tejto strany urobili chyby?
Som presvedčený, že sa nemali za čo hanbiť, naopak, urobili zásadné reformy. Už zosnulý minister obrany Jozef Stank a pred ním Pavol Kanis vykonali veľa na ceste Slovenska do NATO. Vicepremiér pre legislatívu Ľubomír Fogaš zosúladil naše zákony s právnym poriadkom EÚ, čo bolo nevyhnutné z pohľadu budúceho členstva v únii. Dobehol 18– mesačné manko, ktoré Slovensko malo v negociáciách v porovnaní s inými kandidátskymi krajinami. To je nedocenený výkon. Brigita Schmögnerová ako ministerka financií oddlžila banky, čo bola jedna z kľúčových reforiem, a konsolidovala štátne financie. Užitočné veci sa podarili aj ministrovi pôdohospodárstva Pavlovi Koncošovi. A o Milanovi Ftáčnikovi, ktorý žiaľ rovnako ako Stank už nie je medzi nami, doteraz mnohí hovoria, že bol najlepším ministrom školstva. Peter Magvaši ako minister práce a sociálnych vecí okrem iného urobil dôchodkovú reformu. Odmietam preto prežívajúcu falošnú nálepku, že SDĽ bola v tej vláde protireformnou silou.
Na záver návrat tam, kde sme začali rozhovor. Rok 1996 – prečo ste už nekandidovali za šéfa SDĽ? A viete si priznať aj nejaké vlastné politické chyby?
V strane nastala nespokojnosť so mnou, aj preto, že SDĽ sa ocitla vo finančných ťažkostiach. Jedna časť možných sponzorov hovorila, že nebudú podporovať našu stranu, lebo po budúcich voľbách chceme ísť do vlády s Mečiarom, druhá časť vravela, že finančná injekcia nepríde, pretože nechceme ísť s Mečiarom. SDĽ sa tak ocitla v začarovanom kruhu…
A vaše chyby?
Som človek, ktorý nemá problém priznať si ich. Tou najväčšou je, že som presadzoval pred predčasnými voľbami v roku 1994 koalíciu Spoločná voľba. Teda nielen so Sociálnodemokratickou stranou Slovenska, ale aj so Stranou zelených a s Roľníckou stranou. Koalícia bola zbúchaná narýchlo, SDĽ kvôli túžbe integrovať ľavicu stratila svoju identitu. Volič si ju nevedel nájsť. Spoločná voľba získala len čosi nad povinných 10 percent hlasov. Po volebnom neúspechu Sociálnodemokratickej alternatívy, ktorú som s Ftáčnikom založil začiatkom roku 2002, som však z politiky odchádzal s čistým štítom. Nič som neukradol, Slovenskej republike SDĽ pomohla. Pri kladení základov samostatného štátu i v dvoch vládach. Fungovala ako moderná ľavicová strana, bez nálepky boľševická. Podarilo sa mi ju nasmerovať do Socialistickej internacionály a do Strany európskych socialistov. Dala Slovensku veľa schopných ľudí – do celoštátnej politiky, do Ústavného súdu SR i na komunálnej a regionálnej úrovni.
Nedávno ste oslávili okrúhle životné jubileum. A pred dvomi rokmi ste sa vrátili z Prahy, kde ste pôsobili ako veľvyslanec. Ako žijete?
Spokojne. Mám skvelú manželku a prvýkrát som slobodný človek.
V akom zmysle?
Od roku 2004, keď sme v januári rozpustili Sociálnodemokratickú alternatívu, som nebol v žiadnej strane. A 11. októbra 2020 som prestal byť v štátnej službe. Takže si môžem písať a hovoriť čo chcem, bez toho, aby som bral ohľad na nejaké moje politické a štátne záväzky. Môj terajší status dôchodcu môžem preto doplniť vyjadrením, že som sociálny demokrat na voľnej nohe. Dvakrát do mesiaca píšem komentáre pre váš denník Pravda, dvakrát do mesiaca pre české Právo. A pripravujem nejaké knihy. Takže sa nenudím. To je hlavné. Moja žena vravieva, že to najhoršie, čo ťa v živote môže postretnúť, je nič.