Zaslúžia si osoby so zdravotným znevýhodnením a seniori bývajúci v zariadeniach sociálnych služieb dôstojnejšie podmienky na život? Určite sa zhodneme, že áno. Zabezpečiť im to má proces transformácie sociálnych služieb, ktorý nazývame deinštitucionalizácia. Komplikované slovo, ktoré však prináša týmto ľuďom viac ľudskosti, bezpečnosti, ale hlavne viac nezávislosti a slobody.
Mnohí z nás si žijeme naše bežné životy. Ráno vstaneme, naraňajkujeme sa, ideme do práce, potom sa stretneme na káve s priateľmi, skočíme do kina. Sme slobodní v našich rozhodnutiach. V 21. storočí by si väčšiu mieru nezávislosti a dôstojnosti zaslúžili aj ľudia zo zariadení sociálnych služieb.
Hlavne počas pandémie vyplávali na povrch dlho neriešené problémy v tejto oblasti. Neprešiel deň, aby sme nepočuli o tragických príbehoch osôb so zdravotným znevýhodnením a seniorov. Raz vypukol v domove sociálnych služieb požiar a zamestnanci neboli schopní zachrániť životy všetkých svojich klientov. Inokedy museli byť dlhé týždne izolovaní za múrmi zariadenia, bez možnosti vidieť sa so svojimi najbližšími. Ani pri najlepšej vôli všetkých zainteresovaných veľkokapacitné zariadenia sociálnych služieb nie sú vhodné pre bežný život človeka. A práve tu prichádza možná zmena v poskytovaní sociálnych služieb, ktorá môže vytvoriť nové, lepšie a kvalitnejšie podmienky pre život ľudí so zdravotným postihnutím.
Deištitucionalizácia je proces, ktorý chce ľuďom z týchto zariadení poskytnúť komunitné sociálne služby. Čiže z obrovských neúčelových budov na okraji miest a dedín sa osoby so zdravotným znevýhodnením a seniori presťahujú bližšie a budú bývať v bežnej spoločnosti. Nejde len o vizuálnu zmenu bývania, títo ľudia sa stanú súčasťou komunity, kde budú žiť. Konečne budú slobodnejší, nezávislejší a budú naplnené ich fyzické, psychické a duchovné potreby. Do projektu sa počas piatich cyklov postupne zapojilo 93 zariadení sociálnych služieb v krajoch po celom Slovensku (BA – 13, BB – 10, TN – 8, TT – 9, NR – 10, ZA – 12, KE – 12, PO – 19).
Podľa experta projektu pre sociálne služby Slavomíra Krupu je najhorším dôsledkom inštitucionalizácie sociálna izolácia klientov od bežného prostredia. „Je antisociálne, aby sme poskytovali tieto služby tak, že izolujeme ľudí od spoločnosti. V minulosti bol jedným z dôvodov aj ochrana spoločnosti. Spoločnosť preferovala sociálne služby, v uzavretom prostredí veľkých zariadení. Dnes sme už v 21. storočí. Vytvárame preto také služby, ktoré neizolujú klienta od spoločnosti, ale rešpektujú jeho prirodzený svet a umožňujú mu kontakt a vzťahy s jeho sociálnou sieťou,“ tvrdí. Prirodzený svet je podľa jeho slov viacrozmerný a inštitúcia ho okresala, lebo očakáva, že človek sa jej podmienkam prispôsobí.
Deinštitucionalizácia sa týka aj aktivizácie prijímateľov sociálnych služieb a zamestnávania. Dochádza k zmene z pasívne organizovaných činnosti k cielenej a na klienta zameranej podpore, formou sociálnej a pracovnej rehabilitácie a aktivizácie. Cieľom je, aby aj klient participoval na výbere aktivít, aby sme udržali nadobudnuté schopnosti a zručnosti, podporili aktivity, v ktorých klient môže byť užitočný. Ak je to možné, podporuje sa aj zamestnávanie klientov, tak aby mohli byť aj ekonomicky nezávislí.
„K prijímateľovi sociálnych služieb pristupujeme ako k osobe, ktorá má potenciál. Vek a zdravotné postihnutie nemusí byť prekážkou pre zmysluplné zapojenie sa do života v komunite. Pri primeranom prístupe, pri vhodných podmienkach, vhodnej podpore a individuálnom prístupe, dokážeme klienta sociálnych služieb podporiť tak, aby bol prospešný pre iných, prípadne aj zamestnať ho,“ hovorí expertka pre oblasť aktivizácie a zamestnávania Viera Záhorcová.
„Historicky je dokázané, že keď človek žije dlhodobo v prostredí, kde nemá možnosť voľby, tak vzniká tzv. sociálna deprivácia, naučená pasivita a naučená bezmocnosť. Človek sa teda nedokáže plnohodnotne rozvíjať a žiť,“ argumentuje expert pre transformáciu a deinštitucionalizáciu Miroslav Cangár a dodáva, že na Slovensku často poskytujeme a budujeme sociálne služby, v akých by sme sami na konci dňa nechceli byť. Toto dokazuje aj prieskum medzi občanmi Slovenska, kde až 93% z nás by chcelo dostávať podporu v domácom a prirodzenom prostredí.1
Ďalším z dôvodov procesu deinštitucionalizácie je ale aj otázka bezpečnosti. Odborníčka projektu pre oblasť zmien fyzického prostredia Lea Rollová vidí veľké riziká súvisiace napríklad s evakuáciou klientov takýchto zariadení. „Som presvedčená, že v niektorých zariadeniach na Slovensku nie sú dostatočne pripravené podmienky na rýchlu evakuáciu. V prípade požiaru by zamestnanci nedokázali zachrániť všetkých ľudí,“ tvrdí. Rýchlu evakuáciu im často neumožňuje aktuálny prevádzkový alebo technický stav budov, napríklad nemajú komplexne vyriešenú bezbariérovú prístupnosť budov, chýba im elektrická požiarna signalizácia, evakuačné výťahy a podobne. Mnohí klienti sa dnes nedokážu pohybovať ani len v rámci zariadenia, nie to ešte, aby sa samostatne dostali von z budovy. „Ľudia odkázaní na starostlivosť by mali žiť v prostredí, ktoré je bezpečné a bezbariérovo prístupné, tak by boli samostatnejší a nemuseli by stále čakať na asistenciu,“ dodala.
Každá zmena bolí, aj seniorov a osoby so zdravotným znevýhodnením. Netreba však zabúdať ani na zamestnancov týchto zariadení. Krupa argumentuje, že motiváciou celého projektu je nielen zmeniť kvalitu života klientov, ale aj výrazne zlepšiť pracovné podmienky zamestnancov. „Vidíme prostredie, v ktorom pracujú. Podmienky im neumožňujú, aby sa individuálne venovali klientovi. Odvádzajú neuveriteľne ťažkú prácu,“ tvrdí odborník pre sociálne služby. Je pravdou, že namiesto toho aby poskytovali odborné služby súvisiace s individuálnym rozvojom klientov zariadení, väčšinu času im pomáhajú presúvať sa v bariérových priestoroch z miesta na miesto. Na Slovensku sa však už môžeme popýšiť príkladmi dobrej praxe. Domov sociálnych služieb SLATINKA sa stal prvým zariadením, ktoré prešlo úplným prechodom z inštitucionálne poskytovaných sociálnych služieb na komunitné služby.
„Bola to dlhá cesta. Zažili sme toho veľa a naším spoločným cieľom bolo a je zvýšiť kvalitu života ľudí,“ povedala Renáta Šimová, riaditeľka zariadenia. Jej slová potvrdzujú aj dvaja prijímatelia sociálnych služieb zo Slatinky – 51-ročný Zoltán Horváth a jeho 37-ročná priateľka Katarína Balogová. Obaja sú zdravotne znevýhodnení avšak schopní samostatného života s adekvátnou mierou podpory. Po deviatich rokoch priateľstva budú konečne spolu bývať a stanú sa z nich životní partneri.
„Mám radosť, že budeme v našom novom domove a že budem bývať s mojou priateľkou a kamarátmi,“ hovorí Zoltán Horváth. “Už dlho plánujeme svadbu a šetríme si na ňu,“ dodáva Katarína Balogová.
Konečne majú možnosť spolu plnohodnotne žiť, zvládať spolu každodenné povinnosti a plánovať si spoločný voľný čas. Ešte donedávna žili oddelene vo veľkom inštitucionalizovanom zariadení. Dnes už bývajú v jednej z garsóniek podporovaného bývania v Lučenci.
„Pracujeme a šporíme si vlastné peniažky na spoločný život. Ja chodím robiť údržbára… urobím, čo treba, aj keď mi večer zavolajú,“ hovorí Zoltán Horváth. Nový rozmer kvality života popisuje aj Katarína Balogová: „Tešíme sa, že budeme spolu fungovať – variť si, chodiť spolu na nákup a užívať si výlety. Boli sme už dvakrát na kupku, aj na koláčik.“
Nové komunitné bývanie je prispôsobené tak, aby spĺňalo potreby osôb so zdravotným postihnutím – je postavené bezbariérovo, v súlade s pravidlami univerzálneho navrhovania. Jeden dom má maximálne dve bytové jednotky, ktoré obýva najviac dvanásť prijímateľov sociálnych služieb.
Aj toto je deinštitucionalizácia. Viac radosti, naplnenia a slobody v životoch seniorov a osôb so zdravotným znevýhodnením. To si predsa zaslúži každý z nás.
Národný projekt Deinštitucionalizácia zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
