„Pozdravujem vás, občania Slovenska, v Slovenskej republike, ktorá je od tejto chvíle suverénnym štátom. Je to deň naozaj historický. Je to okamih, keď sa z vôle ľudu Slovenska tento ľud stáva zodpovedný za osudy našej krajiny, za prítomnosť i budúcnosť. Nech žije slobodná Slovenská republika,“ predniesol v januári 1993 novoročný vinš vtedajší predseda Národnej rady a neskorší prezident Ivan Gašparovič.
Na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave, ale aj v mnohých iných mestách Slovenska občania vítali s novým rokom aj nový vlastný štát.
„Vítanie samostatnosti na Námestí SNP a vedenie prvej, slávnostnej schôdze Národnej rady 1. januára 1993 bolo pre mňa silným osobným zážitkom,“ spomína si spoluzakladateľ Strany demokratickej ľavice Peter Weiss. „Precítil som vlastenectvo a zodpovednosť za štát ako nikdy predtým,“ zdôraznil.
Čítajte viac Gašparovič: Slovensko prežije, ak si ho nezničíme sami
Zrod slovenskej štátnej samostatnosti bol pre mnohých síce radostný, nebol však vôbec jednoduchý. „Napriek pokojnému rozpadu spoločného štátu slovenská politická garnitúra pod vedením Vladimíra Mečiara nebola na rozchod – na rozdiel od českej – pripravená. Platili sme preto za rozdelenie vyššiu cenu, ako bolo nevyhnutné,“ upozornila ekonómka Brigita Schmögnerová.
„V Česku narastala nálada ,když se jim nelíbí, ať si jdou’, časť českej politickej reprezentácie sa dokonca pohrávala s myšlienkou zariadiť to tak, aby povestný čierny Peter ostal v rukách slovenskej politickej reprezentácie a Česká republika sa stala nástupníckym štátom po ČSFR,“ pripomína Weiss, ktorý v tom čase videl najväčšie riziko v divokom rozpade spoločného štátu.
Ten desil časť spoločnosti aj z iných dôvodov. „Ako predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku sme sa samostatnosti báli. Už vtedy začali prichádzať dosť ostré útoky proti maďarskej menšine – matičný návrh jazykového zákona, protesty proti Maďarom vo Veľkých Šuranoch a tak ďalej,“ priblížil vtedajší federálny poslanec a jeden z najdlhšie slúžiacich politikov na Slovensku Béla Bugár.
„Tieto obavy sa potom naplnili, keď vládol Vladimír Mečiar, pod ktorým sme sa stali ,čiernou dierou Európy’, ako to pomenovala ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová,“ dopĺňa Bugár.
Trochu inak slovenskú štátnosť rámcuje katolícky disident, člen Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu (VPN) a jeden zo zakladateľov KDH František Mikloško.
„Za počiatok novodobej histórie Slovenska, osobne nepovažujem 1. január 1993, ale november 1989. Ten znamenal najväčšie celonárodné vzopätie Slovákov, Čechov i Maďarov v Československu za slobodu a slušný život. To bolo skutočné referendum na Slovensku, ako ľudia chcú žiť. Všetky nasledujúce udalosti znamenali odklon alebo návrat k azimutu, ktorý vytýčil práve november 1989,“ myslí si Mikloško.
Čítajte viac Ako chutí bezmoc
Neoliberálna transformácia
Napriek počiatočným obavám sa aspoň formálne vznik nového štátu síce podaril, prvé roky samostatnosti však priniesli problémy, z ktorých sa Slovensko dostávalo ešte dlho.
„Vznik republiky spolu s udalosťami predchádzajúcich mesiacov znamenal síce vznik nového štátu, ktorý diplomaticky uznal celý svet, ale tento dátum vďaka politikom, ktorý boli vtedy pri moci, rozdelil slovenskú spoločnosť na desaťročia na tzv. dobrých a zlých Slovákov, na ,pravoverných’ Slovákov a ,nepriateľov’ Slovenska, tak, že v druhej polovici 90. rokov tu na ideovom poli prebiehala takmer ,občianska’ vojna,“ upozornil Mikloško.
Škody neboli len kultúrno-spoločenské, ale aj hospodárske. „Počas tretej Mečiarovej vlády dominovala privatizácia v prospech ,dobrých podnikateľov mečiarovcov’, ktorá pomohla tzv. tunelovaniu podnikov a rozpadu slovenského priemyslu,“ pripomenula priebeh ekonomickej transformácie Slovenska Schmögnerová.
Weiss za najväčšie negatívum považuje stále nedocenený význam majetkového prevratu, ktorý sa udial v duchu vtedy dominujúcej neoliberálnej ideológie vyjadrenej v tzv. washingtonskom konsenze. Jej základom bola téza, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie ako akékoľvek iné.
Weiss v tejto súvislosti pripomína slová historika Ľubomíra Liptáka, podľa ktorého bol prevrat improvizovaným, insitným nemorálnym uplatňovaním tejto tézy s „dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti“.
Čítajte viac Mikloš: Za 30 rokov napísalo samostatné Slovensko príbeh plný zvratov
Vstup do NATO a EÚ
Za najvýznamnejšie udalosti v 30-ročnej histórii Slovenska mnohí naprieč politickým spektrom označujú vstup do medzinárodných štruktúr – NATO a EÚ, aj keď k nemu došlo neskôr ako v prípade susedných krajín. Netreba zabudnúť ani na vstup do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorý bol nielen otázkou prestíže, ale pomohol aj „otvoriť dvere“ zahraničným investorom vrátane automobilky Volkswagen.
Ekonomické zmeny, privatizácia a oslabovanie sociálneho štátu však pokračovali aj po skončení dominancie Vladimíra Mečiara.
„Počas pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu medzi rokmi 2002 a 2006 sa zo Slovenska stal ,slovenský tiger’. Prebehla v poradí druhá neoliberálna transformácia, ktorej dôsledky sú evidentné dodnes. Zahrnovala rovnú daň, zrušenie majetkových daní s výnimkou dane z nehnuteľností a pokles komplexnej daňovej kvóty, ktorej dôsledkom bolo zníženie sociálnych výdavkov; povinný kapitálový dôchodkový pilier; oslabovanie úlohy odborov, rast miery chudoby a nerovností,“ upozornila Schmögnerová.
V tejto súvislosti pripomína daňovú reformu z roku 2004, ktorá podstatne redukovala prerozdeľovaciu, ale aj fiškálnu funkciu daní a redukovala sociálny štát. Pokračovala tiež privatizácia služieb vo verejnom záujme ako ďalšie oslabenie sociálneho štátu, napríklad privatizácia vodární a kanalizácií, strata majority štátu v Slovenských elektrárňach či strata majority miest a obcí v tepelnom hospodárstve.
Aj v zdravotníctve začalo dominovať súkromné vlastníctvo, zo sociálnych práv sa vytratilo právo na bývanie a financovanie školstva, vedy či kultúry sa dostalo na druhú koľaj. Nastala vysoká emigrácia za prácou či vzdelaním a na uliciach sa objavila nová kategória ľudí – bezdomovci. „Vždy sme sa učili, že vyspelosť štátu sa posudzuje podľa toho, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších,“ pripomenula Schmögnerová.
O demokraciu sa treba starať
Nasledujúce vlády Smeru však podľa nej prinášali skôr sociálne balíčky a kozmetické zmeny než zásadné riešenia bytovej politiky, prílišnej orientácie na automobilový priemysel, nedostatočnú podporu vedy a výskumu či laxný vzťah k životnému prostrediu.
„Matovičova-Hegerova vláda tiež nepriniesla žiaden pokrok, naopak, Slovensko sa dostalo do stavu retardácie takmer vo všetkých smeroch,“ poznamenala Schmögnerová. „Akoby sme zaspali – rôzne hlbokým spánkom všetci: vlády, podnikateľská sféra, národ. Republika robí jeden krok vpred, dva kroky vzad,“ dodala.
Napriek mnohým negatívam však možno považovať vývoj Slovenska za ostatných 30 rokov za úspešný príbeh. „Vznik Slovenskej republiky bol dobrý krok. Nemôžeme sa už na nikoho vyhovárať, len na seba. V politike, ekonomike, športe, vo vede, vzdelanosti a v iných oblastiach máme všetko len vo svojich rukách,“ pripomenul Mikloško.
To však zároveň so sebou prináša aj veľkú zodpovednosť. „Na Slovensku však nemáme stále zodpovedný vzťah k štátu. Objavuje sa len občas pri športe, ale ináč: štát, to sú tí hore a my, to sú naše osobné, prípadne rodinné záujmy. Nemusíme si zúfať, ale čaká nás ešte dlhá cesta k štátu, ktorý si budeme sami vážiť a ktorý si bude vážiť aj svet,“ zdôraznil Mikloško.
Za pravdu mu dáva aj Weiss. „To najdôležitejšie, čo potrebujeme, sú vzdelané, kompetentné a empatické politické elity, schopné bez cirkusu a koncepčne spravovať štát a posúvať ho vyššie v rebríčkoch EÚ. Takéto politické elity môžu vygenerovať iba silné a vnútorne demokratické politické strany s celoplošnou štruktúrou a so spätnými väzbami so spoločnosťou,“ zdôraznil Weiss.
„Netreba zabudnúť na to, že demokracia nie je jednorazová vec,“ pripomína Bugár. „Nemožno si prestavovať, že sme ju už dosiahli a už netreba nič robiť. Práve naopak, ak sme demokraciu dosiahli, musíme sa o ňu starať a stále ju zlepšovať. Ak národ zabudne na svoju minulosť a nepoučí sa z nej, nebude mať budúcnosť. O demokraciu sa treba stále starať,“ uzatvára Bugár.