Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Béla Bugár
Predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku sme sa samostatnosti báli. Už vtedy začali prichádzať dosť ostré útoky proti maďarskej menšine – matičný návrh jazykového zákona, protesty proti Maďarom vo Veľkých Šuranoch a tak ďalej.
Preto sme boli rozdelenie Československa ochotní podporiť na základe referenda. To sa napokon nekonalo, aj keď to vyžadovala ústava. Tieto obavy sa potom naplnili, keď vládol Vladimír Mečiar, pod ktorým sme sa stali „čiernou dierou Európy,“ ako to pomenovala ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová.
Z tých významných udalostí by som spomenul rok 1998, kedy ľudia boli ochotní proti mečiarizmu aj veľmi tvrdo bojovať. Po voľbách vznikla nová vláda, ktorá uskutočnila viaceré reformy a tak sme sa dostali do Európskej únie, do NATO, aj keď oveľa neskoršie ako susedné štáty. Ten vlak sme ale stihli. Za najdôležitejšie teda považujem, že sme sa dostali do týchto medzinárodných štruktúr.
A či Slovensko obstálo? Ak to porovnávam situáciu počas mečiarizmu so súčasnosťou, samostatné Slovensko možno nazvať úspešným príbehom. Vyňal by som z toho ale to, čo sa v súčasnosti deje na slovenskej politickej scéne. Tie vulgárnosti, útoky a zbytočné obťažovanie ľudí problémami vládnej koalície. Ak ale hovoríme o období medzi rokmi 1993 a 2021, je to určite úspešný príbeh. Čo sme za Mačiara zameškali, sa nám potom neskôr podarilo dobehnúť.
Netreba zabudnúť na to, že demokracia nie je jednorazová vec. Nemožno si prestavovať, že sme ju už dosiahli a už netreba nič robiť. Práve naopak, ak sme demokraciu dosiahli, musíme sa o ňu starať a stále ju vylepšovať. Ak národ zabudne na svoju minulosť a nepoučí sa z nej, nebude mať budúcnosť. O demokraciu sa treba stále starať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda, Robert Huttner
Brigita Schmögnerová
Z historického hľadiska vznik prvej demokratickej štátnosti Slovenska bol nepochybne mimoriadne vážnym krokom. Vďaka roku 1968, keď vznikla i keď nedokonalá čs. federácia, boli už v SR vybudované niektoré štátne inštitúcie, napríklad i Ministerstvo financií SR. To situáciu uľahčilo.
No napríklad predčasná menová odluka postavila Národnú banku Slovenska, ktorá vznikla iba k 1. januáru 1993, pred zložitú situáciu. O to viac, že neustrážením nakladania s devízovými rezervami Štátnej banky Česko-Slovenska (ŠBČS), pri delení devíz v pomere 2:1, slovenská strana vyšla nakrátko. NBS musela obmedziť konvertibilitu SK, a v polovici roka 1993 korunu devalvovať.
Z môjho zorného uhla kľúčové boli rozhodnutia o usporiadaní hospodárskych vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou: vznik menovej únie, trvajúcej však iba do začiatku februára 1993 a neskôr tzv. clearingové zúčtovanie, vznik colnej únie trvajúcej až do vstupu do EÚ, a podobne.
Delenie majetku federácie sa definitívne uzavrelo „veľkou nulou“ až v rokoch 1999 a 2000, keď obidve strany museli urobiť ústupky, ku ktorým neboli ochotné pristúpiť roky. Napriek pokojnému rozpadu spoločného štátu slovenská politická garnitúra pod vedením V. Mečiara nebola na rozchod – na rozdiel od českej – pripravená. Platili sme preto za rozdelenie vyššiu cenu, ako bolo nevyhnutné.
Čítajte viac Gašparovič: Slovensko prežije, ak si ho nezničíme sami
Ešte v roku 1991 sa začala realizovať prvá neoliberálna transformácia implementáciou tzv. transformačného blue-printu založeného na tzv. Washingtonskom konsenze. Jeho princípy použil americký ekonóm Jeffrey Sachs na riešenie ekonomickej krízy v Bolívii, no za cenu katastrofálnej sociálnej degradácie obyvateľstva. Transformácia z centrálne-plánovaného na trhové hospodárstvo sa v ČSFR začala podľa tohto istého scenára.
Jej „manažérmi“ boli medzinárodné finančné inštitúcie hlavne MMF a Svetová banka. Transformácia prebehla v niekoľkých etapách. V závislosti od politík tej-ktorej vládnej moci sa scenár modifikoval. Počas 3. Mečiarovej vlády napr. dominovala privatizácia v prospech „dobrých podnikateľov mečiarovcov“, ktorá pomohla tzv. tunelovaniu podnikov a rozpadu slovenského priemyslu.
Nie všetky, ktoré uvádzam, boli svojou dôležitosťou rovnaké, ale za najvýznamnejšie udalosti za ostatných 30 rokov pre tento štát považujem tieto:
- Pád Mečiarovej vlády v marci 1994 a vznik 1. vlády širokej koalície Jozefa Moravčíka. I keď to bola tzv. „dočasná vláda“, bola predchodcom vlády širokej koalície, ktorá vznikla z jesenných volieb v roku 1998 a zosadila Vladimíra Mečiara.
- Vznik 2. vlády širokej koalície v roku 1998. Umožnila konsolidovať hospodárstvo, uskutočniť finančnú reštrukturalizáciu, modernizovať verejné financie a pod. Jej vznikom sa otvoril prístupový proces do EÚ a severoatlantických štruktúr, ktorý vyžadoval uskutočniť mnohé závažné reformy vo všetkých sférach spoločnosti.
- Vstup do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v roku 2001 bol nielen prestížnou otázkou. Pomohol „otvoriť dvere“ zahraničným investorom. Prvým ale ojedinelým významným zahraničným investorom, ktorého sa podarilo získať známemu „kapitánovi priemyslu“ Jozefovi Uhríkovi, bol Volkswagen v roku 1993.
- Pravicová vláda Mikuláša Dzurindu (2002–2006), počas ktorej sa zo Slovenska stal “slovenský tiger“. Prebehla v poradí druhá neoliberálna transformácia, ktorej dôsledky sú evidentné dodnes. Zahrnovala rovnú daň, zrušenie majetkových daní s výnimkou dane z nehnuteľností a pokles komplexnej daňovej kvóty, ktorej dôsledkom bolo zníženie sociálnych výdavkov; povinný kapitálový dôchodkový pilier; oslabovanie úlohy odborov, rast miery chudoby a nerovností, atď.
- Kríza 2008/2009 a jej dôsledky na HDP, zamestnanosť, chudobu.
- Vlády Smeru-SD, ktoré prinášali sociálne balíčky, ale nie zásadné riešenia (napríklad iba kozmetické zmeny v rovnej dani a pod., chýbala bytová politika, ktorá by ponúkala nájomné a sociálne bývanie; pokračovalo sa v koncentrácii automobilového priemyslu, ktoré robí ekonomiku zraniteľnou; nealokovali sa dostatočné prostriedky do vedy, výskumu, inovácií; presadzoval sa negatívny prístup k Občianskym združeniam a laxný k životnému prostrediu, a pod.)
- Matovičovo-Hegerova vláda r. 2020– , ktorá nepriniesla žiaden pokrok, naopak, Slovensko sa dostalo do stavu retardácie takmer vo všetkých smeroch.
Čítajte viac Mikloš: Za 30 rokov napísalo samostatné Slovensko príbeh plný zvratov
Za najhoršie udalosti týchto 30 rokov považujem daňovú reforma z roku 2004, ktorá podstatne redukovala prerozdeľovaciu ale i fiškálnu funkciu daní a redukovala sociálny štát. Tiež privatizáciu služieb vo verejnom záujme ako ďalšie oslabenie sociálneho štátu (napr. privatizácia vodární a kanalizácií, strata majority štátu v Slovenských elektrárňach, strata majority miest a obcí v tepelnom hospodárstve a pod.).
Ďalej by to bol aj rozsah súkromného vlastníctva v zdravotníctve (súkromné zdravotné poisťovne zamerané na zisk, rozsah súkromných poskytovateľov služieb v zdravotníctve), vypustenie práva na bývanie zo sociálnych práv a ignorovanie starostlivosti oň. A napokon aj podceňovanie financovania školstva a čiastočne i kultúry. Koľko trvalo, kým sa rekonštruovala Slovenská národná galéria? Počkáme si, kým schátra historická budova Slovenského národného divadla?
Čítajte viac Rok prerazeného politického dna
Mrzí ma tiež vysoká emigrácia za prácou a vzdelaním, ktoré nedokážeme ponúknuť na rovnakej úrovni ako inde, bezdomovectvo a ľudia žijúci na hranici chudoby. Vždy sme sa učili, že vyspelosť štátu sa posudzuje podľa toho, ako sa dokáže postarať o svojich najslabších. Nemôžem tiež nespomenúť nedostatok kritického myslenia a na európskej úrovni umierneného sebavedomia založeného na kompetentnosti.
Do februára 2022 sme k dispozícii mali 21 mierových rokov, ktoré síce priniesli 2. najväčšiu krízu kapitalizmu a kovidovú krízu. Ale za to, že sa zastavila konvergencia SR k úrovni „starých štátov“ EÚ, myslím, nenesú zodpovednosť tieto dve krízy. Mali ich aj štáty, ku ktorým sme sa prestali približovať. Akoby sme zaspali- rôzne hlbokým spánkom všetci: vlády, podnikateľská sféra, národ. Republika robí jeden krok vpred, dva kroky vzad.