Foto: SITA
František Mikloško
Za počiatok novodobej histórie Slovenska, osobne nepovažujem 1. január 1993, ale november 1989. November 1989 znamenal najväčšie celonárodné vzopätie Slovákov, Čechov i Maďarov v Československu za slobodu a slušný život. To bolo skutočné referendum na Slovensku, ako ľudia chcú žiť. Všetky nasledujúce udalosti znamenali odklon, alebo návrat k azimutu, ktorý vytýčil práve november 1989.
Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993, spolu s udalosťami predchádzajúcich mesiacov znamenal síce vznik nového štátu, ktorý diplomaticky uznal celý svet, ale tento dátum vďaka politikom, ktorý boli vtedy pri moci, rozdelil slovenskú spoločnosť na desaťročia na tzv. „dobrých“ a „zlých“ Slovákov, na „pravoverných“ Slovákov a „nepriateľov“ Slovenska, tak, že v druhej polovici 90. rokov tu na ideovom poli prebiehala takmer „občianska“ vojna.
Čítajte viac Štát nie je samozrejmosť. Kedy to konečne pochopíme?
Rok 1998 priniesol túženú zmenu a následný vstup Slovenska do bezpečnostnej zóny Severoatlantickej aliancie a civilizačnej zóny Európskej únie. Ale potom znovu, kvôli chamtivosti niektorých politikov došlo k sklamaniu ideálov „Novembra“. A toto sa na Slovensku opakuje znovu pri všetkých vládach – všetky si myslia, že nimi začína nová éra na Slovensku a všetky sa nakoniec odklonia od spomínaných ideálov a sklamú voličov.
Aj preto dnes menej ako polovica občanov Slovenska je spokojná so vznikom štátu pred 30. rokmi a tá druhá polovica v tom, prinajlepšom nemá celkom jasno. Napriek tomu vznik Slovenskej republiky bol dobrý krok. Nemôžeme sa už na nikoho vyhovárať, len na seba.
V politike, ekonomike, športe, vede, vzdelanosti a v iných oblastiach máme všetko len vo svojich rukách. Vyhovárať sa dnes na Brusel, alebo na vojnu na Ukrajine je neúprimné. Hrozná vojna na Ukrajine trvá jeden rok, štát tu je už 30 rokov.
Osobne, Slovensko mám rád, nikdy som neuvažoval o emigrácii. Na Slovensku ale nemáme stále zodpovedný vzťah k štátu. Objavuje sa len občas pri športe, ale ináč: štát to sú tí hore a my, to sú naše osobné, popr. rodinné záujmy. Nemusíme si zúfať, ale čaká nás ešte dlhá cesta k štátu, ktorý si budeme sami vážiť a ktorí si bude vážiť aj svet.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Peter Weiss
Zrod slovenskej ale i českej štátnej samostatnosti bol komplikovaný. V Česku narastala nálada „když se jim nelíbí, ať si jdou“, časť českej politickej reprezentácie sa dokonca pohrávala s myšlienkou zariadiť to tak, aby povestný čierny Peter ostal v rukách slovenskej politickej reprezentácie a Česká republika sa stala nástupníckym štátom po ČSFR. Najväčšie riziko som videl v divokom rozpade spoločného štátu. Preto sme sa v SDĽ rozhodli konštruktívne prispieť k vytváraniu podmienok na osamostatnenie SR.
Vnímal som to vtedy ako na hektické obdobie. Po voľbách, keď sme sa od predstaviteľov ODS dozvedeli, že vývoj smeruje k rozdeleniu ČSFR, sme podporili Deklaráciu zvrchovanosti SR a následne sme sa politickú energiu venovali príprave prvej demokratickej slovenskej ústavy.
Bolo to sprevádzané i niektorými konfliktmi kvôli obsahu ústavy. S jej výslednou podobou sme nakoniec boli spokojní. Silným osobným zážitkom bolo vítanie samostatnosti na námestí SNP a vedenie prvej, slávnostnej schôdze NR SR 1. januára 1993. Precítil som ako niky predtým vlastenectvo a zodpovednosť za štát.
V politických dejinách boli významné dve vlády širokých koalícií, ktoré otvorili bránu pre integráciu SR do EÚ a NATO a neskôr do Schengenského priestoru a do eurozóny. Sme jedinou krajinou V4, kde sa platí eurom.
Najdôležitejšou negatívnou, ale nedoceňovanou udalosťou je majetkový prevrat. Ten sa udial v duchu vtedy dominujúcej neoliberálnej ideológie vyjadrenej v tzv. washingtonskom konsenze. Jej základom bola téza, že štátne vlastníctvo je v každom prípade horšie ako súkromné, a súkromné je v každom prípade lepšie, ako akékoľvek iné.
Čítajte viac Čo sme sa o Slovensku dozvedeli po 30 rokoch?
Tento prevrat bol, ako na to upozornil slovenský historik Ľubomír Lipták, improvizovaným, insitným nemorálnym uplatňovaním tejto tézy s „dlhodobými a ničivými dôsledkami v podobe klientelizmu, korupcie, sociálnych a hospodárskych kríz, na niekoľko desaťročí naprogramovanej záťaže spoločnosti.“
Symbolickým vyjadrením divokej realizácie hesla „zbohatni ako môžeš“, ktoré bola výsledkom dominujúcej thatcheristickej pravicovej ideológie „šokovej terapie“ sa stala aféra Gorila.
Je mi tiež ľúto, že sa rozpadol systém tradičných politických strán a vládnu nám antisystémové populistické zoskupenia bez členskej základne, vnútorných demokratických štruktúr a zázemia v regiónoch, ktoré sú majetkom ich zakladateľov preto pôsobia ako sekty.
Slováci získali po tvrdých politických zápasoch v roku 1969 svoju štátnosť na základe ústavného zákona o čs. federácii a potom sa v roku 1993 Slovenská republika sa stala nezávislým suverénnym subjektom medzinárodného práva. V po 22 rokoch 21. storočia stojí pred nami výzva obnoviť dynamiku približovania sa k ekonomickej výkonnosti a kvalite života najvyspelejších štátov EÚ.
To najdôležitejšie, čo potrebujeme, sú vzdelané, kompetentné a empatické politické elity, schopné bez cirkusu a koncepčne spravovať štát a posúvať ho vyššie v rebríčkoch EÚ. Takéto politické elity môžu vygenerovať iba silné a vnútorne demokratické politické strany s celoplošnou štruktúrou a spätnými väzbami so spoločnosťou.