Šikovný žiak s praxou má na trhu práce náskok. Gymnazistu ľahko predbehne, hovorí expertka na školstvo

Aké má podľa vás duálne vzdelávanie miesto v súčasnom svete?

Duálne vzdelávanie je zaujímavé tým, že pokračuje to, čo bolo niekedy a je to niečo, čo začalo po novom. Na jednej strane tu máme dávnejšiu tradíciu, ktorú zažil “môj ročník”. Ja sama som bola na gymnáziu a moji spolužiaci chodili na priemyslovky, prebiehalo to podobne. Istým spôsobom sme sa tak vrátili k tomu, čo na Slovensku už fungovalo, ale teraz sme to nazvali podľa nemeckého modelu. Duálne vzdelávanie určite má význam, pokiaľ sa bude robiť tak, ako sa má, teda 50:50. To znamená, že vo štvortýždňovom mesiaci strávite prvý týždeň v škole, druhý na praxi, takto sa to strieda. Vtedy to má význam, najmä pre stredné školy, ktoré sú na to nastavené.

Má takýto systém aj nejaké nevýhody?

Nevýhodou duálneho vzdelávania je aj jeho finančné prepojenie. Nie všetky náklady takéhoto systému je totiž štát schopný pokryť. Okrem toho, v praxi sú pri žiakoch majstri a nie všetci z nich majú aj odborné pedagogické vzdelanie, čo znamená, že občas nevedia učebnú látku vysvetliť tak, ako by to daný žiak potreboval.

Dalo by sa skonštatovať, že duálnym vzdelávaním vznikajú na Slovensku kvalitnejší zamestnanci?

Tak to určite nefunguje ako pravidlo. To je, akoby ste povedali, že každý, kto doštuduje vysokú školu, bude kvalitný akademik. Je to veľmi individuálne. Či na to človek má, alebo nemá, či má talent na zručnosť, ktorej rozvíjaniu sa v rámci štúdia venuje. Vyžaduje si to aj komunikatívnosť, schopnosť riešiť veci. Jednoznačne sa to povedať teda nedá. Ale áno, súhlasím s tým, že ak už ste v procese a prepájate prax s teóriou, malo by to priniesť svoje ovocie. Viac vedomostí, ktoré ste nabrali v lavici, totiž môžete prepojiť s danou praxou. Opäť by som to označila ako 50 na 50.

Kto má väčšiu šancu nájsť si po škole dobrú prácu – gymnazista alebo absolvent odbornej školy, ktorý pokračuje na vysokú? A čo odborný absolvent bez vysokej?

Dnes sa ťažko hľadá práca všeobecne, bez toho či ste, alebo nie ste absolvent daného zaradenia. Máme povolania, kde je nedostatok ľudí a máme povolania, kde zas je z čoho, z koho si vyberať. Gymnazista má nevýhodu v tom, že nemá špecifikáciu pre daný rezort, a ten, čo skončí odbornú školu, dostane už počas štúdia isté smerovanie, čo-to vie o procese, kam sa hlásiť do zamestnania, čo to celé obnáša v praxi. Ak sa teda bavíme o žiakovi, ktorý skončil zameranie, ktoré aj chce a ide robiť profesionálne.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Soňa Hanzlovičová Soňa Hanzlovičová

Pri duálnom vzdelávaní je rozdiel, či je nastavené pre stredné odborné školy (SOŠ), alebo stredné priemyslovky. Tu je to rozdiel, pretože SOŠ má 50 na 50 výuku a stredná priemyslovka nemôže venovať toľko času duálu, preto idú v úplne inom režime.

Ja hovorím, že duálne vzdelávanie má pre mňa význam pre priemyslovky v duálnom bakalárskom vzdelávaní, teda v tzv. lýceách, ktoré sú prepojené s vysokou školou. Tá im dodáva akoby ťažšiu formu štúdia, ale o to viac vedomostí, ktoré neskôr prepoja a pripravia sa tak na štúdium na vysokej škole. Máme takéto formy a myslím si, že je o to záujme a stretáva sa to s výborným ohlasom u kolegov na priemyslovkách, tak ako aj na vysokých školách.

Kto z nich priemerne viac zarobí?

Najviac dokáže zarobiť žiak, ktorý sa špecializuje na konkrétnu profesiu či pracovnú pozíciu, po ktorej je dopyt aj na pracovnom trhu. Samozrejme, ten žiak sa zároveň musí neustále zdokonaľovať tak, aby dosiahol maximálnu odbornosť a zručnosť vo svojom obore. To môže platiť na gymnazistov vysokoškolákov, aj absolventov praktických odborných štúdií.

Stáva sa, že žiak s odborným vzdelaním zistí, že ho to predsa len nebaví? Dokáže sa uplatniť v inej práci, alebo sa musí rekvalifikovať?

Samozrejme. Vždy je šanca študovať ďalej alebo sa rekvalifikovať na iné povolanie. Myslím si, že spoločnosť aj štátny systém dnes dávajú dostatočný priestor pre takúto zmenu. Najmä asi aj trh to potrebuje, aby tu bola lepšia flexibilita.

Akú má možnosť duálu vplyv na študentov a ich životné smerovanie – aký typ zamestnania si vyberú či pôjdu aj na vysokú školu?

Duál funguje medzi strednými odbornými školami (SOŠ), ale je aj na stredných priemyslovkách. Pomer tých, čo pokračujú na vysokú, je pri SOŠ zhruba 50¤:¤50 a keď ide o priemyslovku, je ten pomer povedzme 80:20 v prospech vysokej školy.

Aký je medzi nimi rozdiel?

V prvom rade by bolo dobré vrátiť stredné odborné školy pod rezorty, podľa zamerania. Oni si tam vychovávajú svojich budúcich zamestnancov, preto by bolo fajn, aby aj dané ministerstvá participovali na príprave svojich študentov. Alebo by pomohlo aj upraviť legislatívu tak, aby jednotlivé rezorty mali dohľad nad školou v duále, ktorá im vychováva študenta – budúceho pracovníka.

Kedysi to tak už fungovalo: chemické, strojárske alebo dopravné závody mali svojich študentov a všetci si to v praxi pochvaľovali. My však teraz miesto toho zavádzame stále niečo nové a tí absolventi škôl nám utekajú. Vzdelaní ľudia miznú z nášho trhu práce, kde ich reálne potrebujeme a potom hľadáme pracovníkov z iných krajín.

SOŠ sa kedysi volali “učňovky”. Boli skôr zamerané na výučbu remesla, teda počas štúdia majú veľa praxe. Často ich učia v technických predmetoch a na praktikách aj majstri, celým názvom majstri odbornej výchovy, ktorí nie sú až takí zaškolení na duálne vzdelávanie. Majster, ktorý takto pôsobí v rámci daného podniku, totiž nemá pedagogické vzdelanie, preto nemusí vedieť detailne vysvetľovať učebnú látku. Nič to nemení na tom, že tí ľudia sú profesionáli a snažia sa skutočne pomôcť študentom, no nie vždy to vychádza tak, ako by to malo byť.

Naopak, stredná priemyselná škola (SPŠ) je skôr orientovaná na teoretickú výučbu, s menšou praxou. Pripravuje študentov na ďalšie štúdium na vysokej škole s nadväzujúcim odborným, často technickým, zameraním. Ten zvyšok času sú napríklad laboratórne cvičenia, teda to nie je typický “učebnicový” duál.

Je takýto systém výberu a výchovy budúcich „zamestnancov“ efektívny a výhodný aj pre firmy? V čom konkrétne?

Je to výhodné už len v tom, že vedia a poznajú “svojich” žiakov, ktorí im prejdú praxou už počas štúdia. Majú tak možnosť si vybrať z nich tých najlepších a najšikovnejších, ktorých potrebujú pre svoju prax vo firme. Ak sa ten žiak osvedčí, a chce študovať ďalej, určite mu takýto zamestnávateľ vyhovie a dá mu možnosť študovať externe na vysokej škole aj popri práci.

Má podľa vás systém duálneho vzdelávania budúcnosť? Pretrvá?

Ja verím, že áno, takéto vzdelávanie potrebujeme. A urgentne potrebujeme ľudí do praxe. Nemôžu všetci chodiť na gymnáziá a vyštudovať za právnikov, lekárov a manažérov. Aj keď dnes sme v dobe, keď máme málo lekárov. To by krajinu zruinovalo. My potrebujeme rovnako ako posily do nemocníc aj ľudí v praxi, ktorí by ovládali remeslá a ďalšie klasické povolania. Trhu chýbajú stavbári, energetici, plynári, technici, ktorí vedia opravovať, odborníci na kanalizácie a iné prospešné povolania, ktoré vnímame okolo nás. Bez nich by chod bežného dňa nedokázal existovať. Dnes však tí ľudia nie sú, preto tomu treba urobiť väčšiu osvetu. Je dôležité, aby rodičia pochopili, že nie je moderné iba študovať na gymnáziu. Keď dieťa vyštuduje dobrú kvalitnú strednú školu s odborným zameraním, stále môže pokračovať na vysokej škole. Ale v bode hľadania zamestnania a nástupu do práce bude mať oproti gymnazistovi výhodu špecifickej znalosti, ktorá ho od študenta z gymnázia odlíši. Môže mať silnú matematiku, chémiu, aj fyziku, ale nemá odborné predmety, ako by mohol mať podobne zameraný absolvent SOŠ či priemyslovky.

Čo podľa vás na Slovensku v systéme vzdelávania chýba?

V prvom rade je to jednostupňové prepojenie jednotlivých škôl. Často opakujem, že my tu máme jedného žiaka, ktorého si cez systém akoby posúvame od momentu, keď matka ukončí materskú dovolenku a dá dieťa do materskej školy. To dieťa nasleduje na prvý stupeň, druhý stupeň, na strednú školu a prípadne pokračuje na vysokú. Lenže dnes tie jednotlivé články navzájom komunikujú minimálne. Riaditelia, noví učitelia, potom nevedia, koho preberajú, každý to dieťa označí za „svoje“, pričom to má byť dieťa spoločné, ako žiak v štátnom systéme, v spoločnosti, ktorý prechádza určitým procesom a zo systému vychádza s diplomom ako vzdelaná osoba pripravená do praxe.

Rezort školstva nedávno predstavil prvé náčrty veľkej školskej reformy. Ako to hodnotíte?

Ja sa k reformám školstva už nechcem vyjadrovať. Pripadá mi choré, ako sa to tu s príchodom každého nového ministra reformuje bez toho, aby sme pozerali aj na doterajšiu prax, na učiteľov a žiakov, ktorí to v realite zažívajú každý deň na vlastnej koži. Mali by sme konečne pokračovať v tom, čo nám prináša ovocie a výsledky. Nemeňme vždy všetko od základov len preto, že sme presvedčení, že “ten predtým” to nevedel dobre a ja (ako jeho nástupca) to viem lepšie. To sa takto nedá a takto to ani nejde zaviesť do praxe. Nikde vo svete to tak nie je. Každý, kto príde, chce isto to najlepšie, o tom niet pochýb. Ale začínať vždy od nuly a nepokračovať, to nemá význam. Veľa sa napríklad pri reformách spomína Fínsko ako vzor. Tak to berme dôsledne. Aj vo Fínsku idú roky rokúce v jednom režime, ktorý zveľaďujú, a nevymýšľajú každé dva-tri roky nové prístupy.

Ktoré kroky by sa dali spraviť ako prvé a rýchlo, aby sa školám pomohlo napríklad už v tomto roku?

Škola je živý materiál, tu to nejde zo dňa na deň, že otočíme prsteňom a je hotovo. V prvom rade by sme mali doriešiť financovanie školstva. To je dnes absolútne na chvoste. Pozrime sa tiež, ako vyzerajú naše školy, máme v hroznom stave elektrické rozvody, triedy nevybavené, telocvične nemáme, alebo keď máme, nemáme v nich náradie a náčinie, deti cvičia na starých opotrebovaných žinenkách. Potom začnime stavať školy a škôlky, neskrývajme sa za výhovorky na legislatívu, že je zbytočne zdĺhavá a byrokratická. Ak chceme pomôcť, tak začnime dnes. Naučme sa prepájať rezorty, školstvo nie je samostatný rezort. Má silné prepojenie cez ministerstvá práce, vnútra, spravodlivosti, kultúry. Tu si každý rezort hovorí svoje. Vráťme pedagógom úctu a vážnosť ich povolania, prijímajme na pedagogické fakulty tých, ktorí to naozaj chcú robiť a majú na to danosť, nie len tých, ktorí chcú mať rýchlo ukončenú vysokú školu, následne v rezorte ostanú jeden rok a zistia, že katedra je pre nich záťaž. Títo ľudia nám utekajú do iných zamestnaní, čím zas berú miesto absolventom, ktorí “svoj” odbor ukončili.. Priala by som všetkým v školstve pekné a čisté prostredie, žiakov, ktorí sa chcú učiť a rodičov, ktorí vedia chápať. A v neposlednom rade pedagógov, ktorých práca baví a napĺňa a robia ju srdcom.