V priebehu DEMDIS diskusie sa vytvorili dve názorové skupiny A a B. Hlavný rozdiel medzi nimi pramení z toho, či respondenti vyjadrujú podporu Ukrajine (skupina A, 51% diskutujúcich), alebo sa s podporou nášho suseda nestotožňujú (B). Až 26 % diskutujúcich súhlasilo s tvrdením, že nepodporujú nikoho, a 21 % vyjadrilo podporu Rusku. Paradoxom je, že až 26 % diskutujúcich, ktorí deklarovali, že nepodporujú ani jednu stranu, zároveň hlasovalo za to, že podporujú Rusko.
Medzi skupinami panuje rozdielny názor na zodpovednosť za rozpútanie vojny a v súvislosti s tým na otázku, kto sú skutočné strany konfliktu. Takmer na polovicu sú napríklad rozštiepené názory na to, či bolo Rusko k agresii vyprovokované – 41 % všetkých účastníkov súhlasí, zatiaľ čo 46 % im odporuje, a 12 % sa nevyjadrilo.
Z úvahy nad konfliktom prirodzene vyplýva úvaha nad mierom – skupiny nenašli zhodu v názore, či sa vojna musí „skončiť za akúkoľvek cenu” – s týmto tvrdením súhlasilo 34 % diskutujúcich, zatiaľ čo 43 % nesúhlasilo.
Za čo sme ochotní bojovať?
Základnou otázkou diskusie bolo, či existujú hodnoty, ktoré sme ochotní brániť aj za cenu predlžovania konfliktu. Konsenzus sa v tomto ohľade našiel na ochrane života vlastných detí a rodiny, ktoré by bránilo 87 % respondentov. Výraznú podporu má aj obrana slobody a demokracie, ktoré za hodné obrany považuje 75 % diskutujúcich, hoci v skupine B nejde o väčšinu absolútnu – (48 % za; 21 % proti). Pozoruhodný konsenzus nastal na odmietnutí tvrdenia „agresii by sme mali ustupovať, aby sme sa vyhli vojne” (74 % proti). Skupina B však zároveň nie je kolektívne presvedčená o tom, že „agresia by nemala byť odmeňovaná pasivitou” (až 43 % členov skupiny B tvrdenie preskočilo).
Medzi skupinami teda panuje zhoda v definícii agresora, ale zďaleka nepanuje jasno v tom, akým spôsobom je na agresiu vhodné reagovať. Napríklad s názorom, že „útok na vlastné oblasti obsadené agresorom je stále iba spravodlivou obranou”, súhlasí 86 % diskutujúcich v skupine A, no v skupine B len 31 %.
Naprieč skupinami existuje absolútna zhoda na tom, že „štáty majú právo rozhodovať o svojom osude”. S týmto tvrdením súhlasí 82 % diskutujúcich a má väčšinovú podporu v každej skupine. Tento postoj potvrdzuje aj konsenzus na tom, že „ukrajinský národ musí rozhodovať o svojom osude a slobode”. Absenciu protestov a zapojenie Ukrajincov do obrany svojej krajiny zároveň 70 % diskutujúcich vníma ako ich vlastné a autonómne rozhodnutie.
Mier?
V oboch skupinách panuje zhoda, že mier sa dosahuje dialógom, nie bojom (hoci v prípade skupiny A ide o pomerne tesný výsledok, súhlasí 46 % a nesúhlasí 30 %), a pre začiatok dialógu je nutné prestať útočiť. Obe skupiny sa zároveň zhodujú na tom, že štát je agresorom, ak svoje záujmy presadzuje vojenskou inváziou, s čím súhlasí 72 % diskutujúcich.
Vojna na Ukrajine vnáša do slovenskej spoločnosti veľkú mieru neistoty a strachu, (čo potvrdzujú aj výsledky diskusie – až 68 % diskutujúcich má veľký strach z toho, akým smerom sa to celé uberá). Existujú hodnoty, ktoré všetci považujeme za hodné obrany, a na prvom mieste medzi nimi je obrana rodiny a detí. Túžime po mieri, ale nie sme ochotní ustupovať agresorom. Historické skutočnosti nedovoľujú nikomu robiť si nárok na súčasné územie susedného štátu (na čom panuje zhoda), a kto vynucuje svoje záujmy vojnou, ten je agresor.
Bojíme sa eskalácie a nevieme sa rozhodnúť, akým správam veriť. Napriek tomu, že vieme, čo je správanie agresora, sa nezhodneme v otázke, kto vojnu u našich susedov skutočne vyvolal. Vieme, že každý má právo brániť sa, ale uhýbame pred predstavou, že by sme obranu mali bezpodmienečne podporovať.
Chceme mier, chceme mier, chceme mier, ale vieme vôbec, aký? O tom sa porozprávame nabudúce.
Kompletný report z diskusie aj v PDF podobe nájdete na demdis.sk.
Diskusie zastrešuje občianske združenie DEMDIS, ktorého mediálnym partnerom je denník Pravda. Cieľom spolupráce je zapájanie širokej verejnosti do slušnej diskusie a nachádzanie konsenzu v rozdelenej spoločnosti.