Čo prežívate tesne pred vynesením rozsudku?
Keďže to prvý raz dopadlo, ako dopadlo, aj teraz sa obávam, že scenár sa bude opakovať. Na jednej strane si myslím, že ak im aj nedajú trest, ktorý žiadajú prokurátori a naši zástupcovia, možno ich odsúdia. Na druhej strane mám stále strach kvôli tej prvej skúsenosti. Neviem, pocity sú zmiešané.
VIDEO: O blížiacom sa rozsudku v rozhovore u Kuciakovcov
Ako v týchto dňoch spávate?
Už celý týždeň ma bolí žalúdok aj hlava. Je to stresujúce, poriadne nespím. Len tak, aby som mohla fungovať.
Čo hovoríte na navrhované doživotie pre obžalovaných?
Naše zákony viacej nepustia, toto by bolo spravodlivé. Deti nám to nevráti, no cítili by sme ani nie zadosťučinenie, ale fakt, že pravda zvíťazí. Bojujeme za ňu už päť rokov a veríme, že tu predsa nejaká je. Možno je síce pod tlakom verejnej mienky, aj vás novinárov, ale aj tak dúfam.
Čítajte viac Jozef Kuciak: Na doživotí mi až tak nezáleží, musím vidieť ľútosť
Pán Kuciak sa vyjadril, že jemu na doživotí až tak nezáleží, skôr chce vidieť ľútosť. Nie je to príliš „skromné“?
Oni ľútosť neprejavia, možno len v súvislosti s vlastnými životmi. Veď aj minule bolo Zsuzsovej do plaču. Súcit s druhými nemajú, len sami so sebou. Sú to citovo vyprahnutí ľudia, vidia len seba a svoju rodinu. Chýba im akákoľvek empatia či sociálne cítenie. Inak by sa k takému niečomu nikdy neznížili – napriek všetkému, čo o nich Janko napísal. Nepochopím najmä pani Zsuzsovú, že ako žena matka dokázala – pre vlastný profit a luxusný život – dať niekoho zavraždiť.
Čítajte aj Europoslanci v ankete: Prichádza viac nezmyslov z Bruselu či skôr z Bratislavy?
Vinu však vytrvalo popierajú. Čo by sa muselo stať, aby sa priznali?
Pravdepodobne k tomu nikdy nedôjde. Bolo by to zlyhaním a vyvrátením všetkého, čo celých päť rokov prezentujú oni aj ich právni zástupcovia. Skôr si myslím, že časom by mohli niečo povedať vo väzení. Určite nepôjde o priznanie, no možno sa prerieknu pred spoluväzňami. Neviem. Mám taký pocit, že to nebude hneď, ale raz k tomu dôjde. Tak, ako hovoril Janko: Nie dnes, zajtra, ale raz to príde.
Počas procesu ste to nemali ľahké. Spomeniete si na najťažšie chvíle?
Keď ma vlani vylúčili ako poškodenú. Bolelo ma to – nie preto, ako všetci hovoria, že chcem byť mediálna hviezda. To nie, ale aj Martinka bola obeť. S Jankom žila, mali sa stať manželmi, bola jeho najbližším človekom. Veľmi veľa vedela, teda o všetkom, čo nosil v hlave. Bola jeho prvou čitateľkou, editorkou. Som presvedčená, že aj pri nej bol ten zámer. Veď vyšlo najavo, že Kočner ju lustroval cez Sociálnu poisťovňu. Je mi ľúto, že súd sa s tým takto vysporiadal, lebo mne tiež zabili dieťa. Najhoršie na pojednávaní však bolo, keď Marček a Szabó rozprávali, ako ich vraždili. Hovorili o tom ako o bežnej záležitosti. To sme nevydržali a museli sme vyjsť von.
Ak „padne“ doživotie, ako asi budete reagovať? Viete si to predstaviť?
Celý týždeň na to myslím, ale neviem. Asi budem plakať. Nie od radosti, lebo tá by bola, keby naše deti žili. Namiesto toho, že si beriem dovolenku, aby som mohla chodiť na súdy, som teraz mohla cestovať do Mače. Stále s Kuciakovcami snívame o tom, keď tam ideme, ako by sme sa „bili a žiarlili na seba“, ku ktorej babke – keďže dedka by mali len jedného – by vnúčatká išli.