Ako prežiť sviatky bez hádok? Musíme spomaliť, no postupne, hovorí psychológ

Psychológ Viktor Križo v rozhovore hovorí:

• na koho sa môžu klienti obrátiť počas sviatkov,
• ktoré obdobie v roku je pre deti najviac stresujúce,
• aké momenty vracajú čaro Vianoc,
• prečo si dobrovoľne na seba vytvárame tlak,
• ako riešiť vianočné spory v rodine,
• prečo dochádza ku koncu roka k samovraždám.

Ako vyzerajú vianočné sviatky u psychológov? Zvoní vám stále telefón?

Cez Vianoce sa mi darí vypnúť a oddýchnuť si. Skôr cez letné prázdniny sa stáva, že je potrebné pokračovať v psychologickej práci. Cez Vianoce môžem vypnúť, tie dva týždne nie sú také katastrofálne, že by klienti nevydržali bez psychologickej pomoci. Stávalo sa a aj sa občas stáva, že mi niekto napíše smsku. Cez letné prázdniny, kedy máme v školstve dva mesiace voľno, je to pre niektorých klientov veľmi dlhá doba a potrebujú psychologickú podporu. Vtedy si vyhradím čas, kedy som k dispozícii. Teraz sú najkrajšie vianočné sviatky v roku. Myslím si, že si ich aj my môžeme v pokoji užiť, oddýchnuť si odpojiť sa. Klientom budeme k dispozícii zase po vianočných sviatkoch, myslím si, že to vydržia.

Na koho sa v akútnych prípadoch môžu počas sviatkov obrátiť?

K dispozícii sú napríklad krízové linky. Je však dôležité, aby klienti mali sieť vzťahových osôb, na ktoré sa vedia obracať. Nemali by sa obracať len na psychológov. Psychológ by nemal nahradiť kľúčové vzťahové osoby. Je veľmi dôležité, aby ich deti alebo dospelí klienti, ktorí zažívajú ťažkosti počas Vianoc, mali. Nemusí to byť len najbližšia rodina, môžu to by aj učitelia, spolužiaci, či rodičia spolužiakov. Preto je dôležité, aby sa aj na školách vytvárala komunita. Samozrejme, my existujeme, neodchádzame, väčšina psychológov trávi sviatky na Slovensku. Môže sa stať krízová situácia, zavolá mi riaditeľka a požiada o pomoc. Väčšinou vieme operatívne prísť tak ako lekári. Mnohí klienti majú kontakty na psychiatrov alebo psychológov, niekedy pomôže vymeniť si s nimi päť či šesť sms a pocit, že sa má kam vrátiť.

Čítajte viac Depresia nie je smútok, ľudí môže prepadnúť aj počas Vianoc

So zimným obdobím prichádzajú depresie, vonku je ponuré počasie, hmla, chlad. S akými problémami za vami chodia v tomto čase klienti?

Je to tak. Na juhu Európy majú ľudia väčší predpoklad aj vďaka slnku cítiť sa dobre, napríklad v Portugalsku, kde je najviac slnka v Európe. V severských krajinách musia do duševného zdravia investovať viac námahy. Nedostatok slnka a svetla sám o sebe nespustí depresiu, ale keď človek celkovo nemá dobrý život, prispieva to k zhoršeniu. V poradenskom procese, kde pracujem s deťmi a rodičmi, nemám pocit, že by sa špeciálne v zime spúšťali nejaké problémy, objavujú sa priebežne a celoročne. Väčšinou sa klient nepríde jednorazovo porozprávať, že má sa zle. Naopak, s klientmi pracujeme niekedy aj tri-štyri roky. Na jeseň sa nemenia ani témy. Ťažké situácie prichádzajú pre deti skôr v januári, kedy sa blíži vysvedčenie. Najviac stresuje deti neustále hodnotenie. V decembri je v školách príjemná vianočná atmosféra, je toho menej. Naopak, v januári začína tlaku výraznejšie pribúdať. Máme skúsenosť, že vtedy dopyt po psychológoch stúpa.

Na dospelých je skôr vidno, že sú pod tlakom posledný týždeň pred Vianocami. Nakupujeme darčeky, chceme mať najkrajšie vyzdobené domy, všetko stihnúť. Prečo si dobrovoľne vytvárame na seba tlak?

Rozhodne to treba takto nazvať. My si vytvárame atmosféru, v ktorej sme pod tlakom. Sú aj rôzne pozitívne deviácie, keď si ľudia povedia, že Vianoce strávia v prírode, idú na lyžovačku, odchádzajú od ruchu, namiesto toho, aby sa celý týždeň stresovali a zdobili. Užívajú si atmosféru namiesto toho, aby ju museli vyrábať. V minulosti mali z vytvárania atmosféry radosť, dnes majú často pocit, že by to „mali robiť“, pretože to vidia v obchodných centrách alebo také majú susedia… Nemajú z toho radosť. Vytvárajú si to preto, lebo majú túžbu urobiť to čo najlepšie, splniť očakávania spoločnosti. Potom je tu plno ľudí, ktorí urobia na Vianoce niečo pekné, pomôžu niekomu v okolí, kto je chudobný, alebo susedovi, ktorý je vdovec. To sú momenty, ktoré ľuďom vracajú čaro Vianoc. Potom si uvedomia, že toto je to pravé orechové, a nie to, že máme plné stoly. Mám pocit, že z Vianoc sa vytratilo to, že si nedokážeme vzájomne robiť radosť, lebo máme plné stoly a veľa darčekov.

Čítajte viac Aké vianočné želania majú pre čitateľov Pravdy známi herci

Spôsobuje to teda v nás väčšiu nervozitu?

Logistika Vianoc sa stala komplikovanejšou, je to skoro ako zorganizovať hudobný festival. Druhy jedál, darčekov. Je to hon na to, aby sme to mali lepšie a lepšie, no v konečnom dôsledku cítime, že to nie je tá radosť, ktorú by sme chceli zažívať, ani pocit, ktorí sme zažívali ako deti. Tešili sme sa zo snehu, z kolied. Teraz si často sadneme k vianočnému stolu a cítime napätie, zvýšený tlak a uvedomujeme si, že to, čo by sme chceli dostať na Vianoce – pokoj a pohodu – sa nám dostať nepodarilo.

Nervozita niekedy prerastie do hádok. Dá sa im v rodinách vyhnúť?

Možno menším perfekcionizmom. Porozprávať sa spolu o tom, čo nám prinesie radosť. Niekedy sa stáva, obzvlášť pri mamách, že chcú veľmi prispieť k tomu, aby všetci mali radosť z Vianoc. V snahe, aby zabezpečili pre každého všetko, sa tak veľmi vyčerpajú, že už nemajú kapacitu vidieť obyčajnú vec, ako je radosť dieťaťa, ktoré drží v ruke bábiku a teší sa z nej. Keby si ľudia sadli a povedali, čo komu urobí radosť, možno by zistili, že by to vedeli naplniť jednoduchšou stratégiou. Zhon spôsobuje, že nie sme potom schopní sa odrazu vypnúť, na všetko zabudnúť a upokojiť sa. Potrebujeme spomaliť a to spomalenie potrebuje byť postupné.

Keď už dôjde ku konfrontácii v rodine, je skôr na škodu si zahryznúť do jazyka alebo si to vianočné obdobie naopak vyžaduje?

V rodinách, v ktorých dlhodobo tlie napätie a prekonajú ho spôsobom, že ho všetci vidia, vnímajú a tušia o čo ide, sa vyplaví, buď hneď počas sviatkov, alebo po dvoch či troch týždňoch. Pri konfliktoch je najlepšie, keď čím skôr vybublú. Tým menšia je šanca, že tam bude toľko nabaleného a že si ľudia budú vykrikovať nepekné veci z Vianoc ešte v marci. Na to, aby mohli byť Vianoce pokojné, potrebujeme byť otvorení. Ak sme nahnevaní, pomáha to aj rešpektujúco vyjadriť. Možno je chvíľku napätie, tlak, no potom dôjde k uvoľneniu, kedy si povieme, že sme schopní sa vidieť a počuť.

Brániť nám v tom môže, že každý máme vo vnútri niečo, čo nám na tom druhom lezie na nervy. Keď to nie je nenásilne vypovedané, zostáva to prítomné. Potom ľudia prežívajú Vianoce len navonok. Môže byť veľmi uzdravujúce, dokonca aj keď sa ľudia pohádajú na Štedrý večer. Je možné, že ešte v ten večer to prudko klesne dole, príde uvoľnenie a ľudia sú zrazu schopní cítiť niečo pekné. Obzvlášť pre deti musí byť veľmi ťažké zostať v celoročnej pretvárke. Veľmi dobre cítia, že je niečo vo vzduchu, ale sami nevedia začať tú debatu. Keď to vnímajú, nedokáže sa uvoľniť a mať radosť.

Vyhroteným situáciám často prispieva alkohol, ktorý sa stal akoby súčasťou našej kultúry. Na privítanie si dáme pohárik, pred jedlom, po jedle, na oslavu, alebo aby sme zabudli… Aký má podiel na sviatočných konfliktoch?

Nie je súčasťou len našej kultúry. Ak sa alkohol napojí na nezdravé vzťahy, rúca bariéry a ľudia sú schopní veľakrát vybuchnúť a povedať veci, ktoré by si bežne nepovedali. Alkohol je prirodzené antidepresívum, to znamená, že znižuje napätie, úzkosť, no tá úzkosť nám zároveň niekedy aj bráni povedať každému, že je blbec. Pomáha nám formulovať vety tak, aby sa to druhého nedotklo. Alkohol aj online prostredie vytvárajú umelý svet, v ktorom to nie je ten skutočný človek, ale stráca všetky zábrany. Ak sa v takýchto zlých vzťahoch kombinuje ešte alkohol, môže to spôsobovať oveľa väčšie problémy.

V minulosti bolo viacero medializovaných prípadov, kedy došlo počas Vianoc alebo aj v noci na Nový rok k samovraždám. Čo spôsobuje takéto zlomové rozhodnutia? A prečo práve na konci roka?

Neviem presne či je to len o konci roka. Môže to byť spojené s preruším bežného rytmu či už dieťaťa, alebo dospelých, ktorí chodia do práce, majú režim a zdroje, ktorých sa držia. Pokiaľ tým zdrojom nie je rodina a vzťahy sú zlé, tak vzniká obdobie prázdnoty. Mnohé služby sú zatvorené, ľudia nechcú byť otravovaní iným, viac sme s rodinou. Ak v rodine nie je bezpečné prostredie, tak sa dostávam do oveľa väčšej úzkosti, strachu, obavy. Ak to trvá dva alebo tri týždne, je to dosť dlhý čas na to, aby sa vytváral silný pocit samoty či strachu z existenciálnej nezmyselnosti. Človek nevidí vlastne zmysel svojho života, viac sa zamýšľa. Uvedomuje si „kto som“, prečo žijem, aký má môj život zmysel. To spomalenie, ktoré by malo byť priebežné (a nie, že na nový rok si dávam predsavzatia), prinesie otázky aké sú jeho osobné vzťahy, ako funguje v rodine. To môže byť desivé.

Čítajte viac Na škole v Parchovanoch, kde skočil deviatak zo strechy, nastali zmeny vo vedení

V posledných týždňoch došlo na Slovensku k viacerým smutným udalostiach – prípad školáka z obce Parchovany alebo tínedžera, ktorý chcel ukončiť život kvôli známkach, a naposledy aj výhražné emaily stredným školám. Čo tým páchateľ naznačuje, keď svoje vyhrážky cieli na stredné školy?

Medzi riadkami sa mi javilo, že to píše niekto, kto je sám nešťastný a nemá sa dobre. Možno šlo o tínedžera, ktorý volal o pomoc. Skôr, ako som čítal výzvu po peniazoch, som videl, že sám bol v zúfalom stave. Nepredpokladám, že dostatočne myslel na to, čo to vyvolá u ostatných tínedžerov. Takéto situácie sú hlasom mnohých detí. Máme množstvo detí, ktoré ani nezakričia. Takéto dieťa, študent alebo mladý človek na seba upozorní možno zlým spôsobom – tým, že skočí alebo posiela výhražné maily. My tu však máme stovky ak nie tisíce detí, ktoré sú tiché, ktoré sa sebapoškodzujú, ktoré nechcú byť na príťaž druhým, nechcú nikoho otravovať, necítia sa prijaté a zostávajú v izolácii samé. Takéto situácie nám nastavujú zrkadlo, máme k tomu už aj dáta. V Nemecku čelila po pandémii až tretina detí oslabeného duševnému zdraviu. Za jedným vypuklým príbehom sa skrýva ďalších sto, o ktorých sa nikto nedozvie. Dostávajú sa k nám do poradne a pri individuálnych stretnutiach so psychológom rozprávajú o tom, že rozmýšľajú o smrti. Skôr než na to, čo mladí robia a akí sú „hrozní“ by sme sa mali pozrieť na to, čo robíme my dospelí a čo môžeme urobiť pre to, aby svet, v ktorom mladí ľudia vyrastajú, mohol byť krásny a bezpečný. Pozrime sa my dospelí, aký svet hejtu sme vytvorili deťom. Nenávisť nevytvárajú deti, ale dospelí. Čo viem urobiť pre to, aby som prispel k lepšiemu svetu? Pre mňa ako psychológa aj ako človeka je to výzva. Deti veľmi dobre vedia, že je tu spoločenské napätie, že tu bola pandémia, vojna. Deti to cítia cez dospelých, ktorí sú nervózni, či už z Vianoc, alebo z celkovej atmosféry. Keby sa dospelí zamýšľali, že pre tie deti bolo oveľa užitočnejšie menej toho urobiť a mať pokoj v rodine, pretože to nezažívajú, a prispieť k tomu, aby boli lepšie medziľudské vzťahy, aby sme medzi niekým vytvorili priateľstvo a nie ešte vytvárali viac tlaku a napätia.

Ak to zveličím, neprejde týždeň, aby sme neinformovali o nejakej tragédii. Prečo sa nám to takto kopí?

Je super, že sa novinári snažia o tom citlivo komunikovať. Skúsenosť zo zahraničia je taká, že jedna takáto negatívna udalosť, pokiaľ je senzáciou, sa stáva návodom pre niekoho iného. A to je smutné, že to slúži ako návod. Ak sa dieťa cíti smutne, izolovane, túži po prijatí, a vidí, ako ľudia plačú a je z toho rozruch, často to vyvoláva takzvanú reťaz opakovaní. Viac sa o tom hovorí, mladí vidia cez internet doslova návody. Myslím, že sa spustila Pandorina skrinka posledné roky, ktorá bude musieť spoločnosť zastaviť a povedať si, okej, musíme začať niečo zásadné robiť – možno aj zmeniť smerovanie z výkonov na vzťahy a rozvoj celého človeka.