Miroslava Kuľková Veselá je klinická psychologička a a kognitívno behaviorálna terapeutka a má výcvik v Individuálnej schématerapii. V rozhovore hodnotí prečo je premlčacia doba dôležitá a vysvetľuje, čím si obeť prechádza.
Foto: archív M. K. V.
Ako hodnotíte skrátenie premlčacej doby pri znásilnení z dvadsať rokov na desať?
Hodnotím to ako výrazné oslabenie ochrany pred sexuálnym násilím voči ženám, deťom či mužom, ktorých sa tento traumatický zážitok bytostne dotýka. Na takéto závažné činy, by nemala byť žiadna premlčiaca doba, vinník, by mal byť náležite potrestaný a nemali by sa upierať práva obetiam a vyvíjať na nich tlak, kedy sú schopné sa zoči – voči postaviť hrôze, ktorú prežili. Nesmieme zabúdať, čím si obete sexuálneho násilia musia prechádzať, ako ich to vie negatívne ovplyvniť a pervazívne zasiahnuť do celkového fungovania v ich živote. Musia bojovať na viacerých frontoch, zvládať úzkosti, depresie, pocity strachu, beznádeje, ohrozenia, hanby, neistoty, sebaobviňovanie, či bojovať s myšlienkami na samovraždu. Mali by sme byť pre nich oporou a posilniť práve ich ochranu a práva.
Čítajte viac Opozícia kričí, koalícia tlieska. Kauzy Tupý či Kažimír môžu byť premlčané. Psychologička: Skrátenie lehoty nie je motivácia
Minister Susko uviedol, že desať rokov je dostatočná premlčacia doba, lebo pokiaľ páchateľ počas desiatich rokov viackrát nikoho neznásilnil, tak „spoločnosť už nemá taký záujem potrestať ho, lebo sa nedopustil opakovane takéto skutku“. Je to akceptovateľný argument?
Samozrejme, že nie je. Násilník svojím činnom zasiahne a úplne zmení život obete, nemôžeme sa na to pozerať tak, že keď takýto hrozný čin nezopakuje, tak je to v poriadku. Kde máme istotu, že páchateľ daný čin nezopakoval, to, že sa to nedostalo na verejnosť predsa neznamená, že to tak je. Ak niekto prekračuje hranice, zákony a nie je za to potrestaný, má väčšiu tendenciu zotrvať v porušovaní zákonov. Takéto zaobchádzanie s tak závažnou problematikou ako je sexuálne zneužívanie a znásilnenie vnímam ako dehonestáciu obetí a signál obhajovania agresorov.
V zahraničí sa premlčacie doby v týchto skutkoch predlžujú, lebo ako vieme, obete si často prechádzajú viktimizáciou v štýle „veď si za to môžete sami“. Ako v takom prípade funguje psychika ženy, ak sa tak spýtam, ako tá žena rozmýšľa? Prečo to vlastne nahlási až po toľkých rokoch?
V tomto prípade zohráva dôležitú úlohu viacero faktorov. V prvom rade si musíme uvedomiť, že traumatická udalosť, akou je práve sexuálne zneužívanie či znásilnenie, je mimoriadne ťažký zážitok spojený s extrémnym prežívaním stresu, šoku či hrôzy. Preto je prirodzeným mechanizmom vyhýbanie sa podnetom, situáciám a činnostiam, ktoré obeti pripomínajú traumatický zážitok. Preto sa väčšina ľudí snaží tieto vtieravé spomienky potlačiť až vytesniť. Ide o ochranný mechanizmus, aby to obeť násilia zvládla prežiť. Myšlienky a opätovné znovu prežívanie je pre človeka natoľko bolestivé a neznesiteľné, že sa snaží odviesť od nich pozornosť alebo sa ich inak zbaviť. Veľkú váhu zohráva aj fakt, že keď začne obeť riešiť násilie, stretáva sa často s nepochopením, slabou sociálnou oporou, viktimizáciou a spochybňovaním.
Celkové vyšetrovania so sebou prináša náročný proces znovu prežívania spomienok, ktoré sú pre obeť nesmierne ťaživé. Počas súdneho procesu obeť prechádza spochybňovaním vierohodnosti, je to bežný princíp obhajoby páchateľa. Taktiež kladenie otázok zo strany vyšetrovateľov je veľa krát pre obeť znovu pripomínanie traumy a nie vždy je vedené šetrným spôsobom. Je to zdĺhavý a náročný proces. Veľkú rolu zohráva aj vek, reziliencia (odolnosť, pozn. red.) voči záťažovým situáciám a osobnostná zrelosť obete. Dieťa ťažšie vyhodnocuje, čo sa s ním deje, najmä ak je manipulované a zneužívané často zo strany pre neho blízkej osoby. Ďalej ak je obeť násilia závislá na danej osobe nie len emocionálne, ale aj finančne a hmotne/materiálne. Podporným faktorom pre odhodlanie s tým bojovať je aj podporné sociálne zázemie, ktoré stojí pri obeti počas celého procesu, ako terapeutického, tak súdneho. Veľakrát sa stáva v terapii, že klient rieši zdanlivo „bežné“ problémy s apatiou, vystupňovanou podráždenosťou, úzkostnými stavmi, emočným zaplavením, nespavosťou spojenou so zlými snami a problémami so socializáciou/izoláciou a neskôr sa ukáže, že došlo k vytesneniu traumatického zážitku v detstve/dospelosti a to bolo práve spúšťačom vystupňovanej psychickej disharmónie.
Poslanec Smeru Richard Glück argumentoval tým, že premlčacia doba začne plynúť momentom znásilnenia ženy, citujem: „Tak asi o tom vie, všimne si to, keď ju niekto znásilní, a môže ten trestný čin nahlásiť“. Zároveň práve skrátenie premlčacej doby podľa neho motivuje ženy k nahlasovaniu takýchto skutkov. Dá sa to tak vnímať?
Uvedomovanie si traumy je postupný proces, ktorý sa spája s rôznymi formami spracovávania a zvládania. Nedá sa nijako urýchľovať a je závislý práve na tom ako a kedy sa odohral a danej osobe, ktorá si tým všetkým prešla. Každá osoba je iná a aj jej prežívanie a intenzita traumatizácie. To všetko ovplyvňuje, či a kedy sa je obeť schopná k tomu postaviť a riešiť to.
Okrem zaznel aj argument, že ženy si znásilnenie vymýšľajú, povedia to po 18 rokoch a očierňujú mužov, ktorí podliehajú verejnému lynču. Samozrejme, že sa to stať môže, ale dá sa na to nazerať touto optikou?
Nedá sa na to pozerať takto jednotvárne. Obeť by mala byť chránená zo strany štátu a ten by jej mal poskytnúť čo najlepšie podmienky, aby sa s tým vedela vysporiadať podľa svojich potrieb a možností. Prezumpcia neviny pokrýva aj takéto prípady krivého obvinenia, ale percentuálne je takýchto prípadov výrazne menej oproti obetiam sexuálneho násilia.
Čítajte viac Poslanci schválili novelu Trestného zákona. Politológ: je to návrat do noci, ktorá stvorila Fica
Aký odkaz to vysiela ženám?
Vyvoláva to tlak a pocit, že štát viac chráni agresora a nepozerá sa na dôležitý fakt, ktorým je traumatizácia obete na celý život. Obete sexuálneho násilia si prechádzajú náročným celoživotným procesom, na to, aby boli pripravené a schopné sa tomu postaviť, potrebujú traumu spracovať, stabilizovať sa a nadobudnúť ďalšiu silu na plnohodnotné fungovanie v ich živote. Potom sa môžu vydať na zdĺhavý proces, ktorým je zverejnenie traumy a následné trestnoprávne konanie v danej veci. Skrátením premlčacej doby týkajúcej sa znásilnenia a sexuálneho zneužívania vyjadrujú predkladatelia zákona minimálnu empatiu a pochopenie obete tohto skutku a jej blízkych osôb. Všetci chceme žiť v spoločnosti bez takéhoto násilia, ale realita je bohužiaľ iná. Potrebujeme, aby obeť násilia mala istotu, že agresorovi to neprejde a mohla si dopriať čas na stabilizáciu vo svojom živote a riešiť to, keď bude na to pripravená a bude sa cítiť bezpečne.
Čítajte viac Odkaz opozičných poslankýň vláde: Sme nahnevané, nepremlčíte nás. Poslanca Smeru vyzvali, aby sa ženám ospravedlnil
Minister Susko na tlačovke hovoril aj to, že vlastne skrátenie premlčacej doby nemá vplyv na vyšetrenie činu a len sa prispôsobili okolitým štátom ako je Rakúsko, Česko či Nemecko. „Je to úplne štandardné a normálne,“ vysvetľoval. Po takom čase je podľa neho prakticky nemožné získať dôkazy potrebné pre vyšetrovanie. Minister ďalej vravel, že je to len hra na emócie a zbytočné strašenie obetí a žien. Prečo je teda premlčacia doba taká dôležitá?
Premlčacia doba je veľmi dôležitá hlavne kvôli špecifikácii daného činu. Psychická ujma je veľmi vysoká, treba si uvedomiť, že znásilnenie a sexuálne zneužívanie je hlboký zásah do intimity obete proti jej vôli. Je to silný a bolestivý zážitok bezmocnosti, kde si obeť uvedomuje, že sa nevie ubrániť/alebo sa neubránila. To všetko vás poznačí, hlboko vás to ovplyvní vo vašom živote, aj čo sa týka hľadania partnera, zakladania rodiny, sebahodnoty, sebalásky a pod.. Nehovoriac o tom, ak ide o deti, ktoré sú veľmi zraniteľné a výrazne negatívne to ovplyvní ich ďalší vývoj. Toto násilie sa nedá ničím zmazať, alebo nahradiť ako keď vám niekto ukradne majetok.
Dlhšia premlčacia doba má veľký význam kvôli tomu, že nezoberie obetiam možnosť a slobodu v tom, že sa budú môcť raz postaviť agresorovi a zastať sa samých seba, keď na to budú psychicky pripravené. Nebudú už bezbranné a budú sa vedieť sami za seba postaviť a to je pre nich možnosť a zároveň spôsob ako sa vyrovnávať s traumou.