Ak by sa pokus o vraždu predsedu vlády odohral v demokratickej krajine s fungujúcimi inštitúciami, ktorá je v Európskej únii a NATO, aký by to malo mať vplyv na takýto štát? Mohlo by to viesť až takmer k zmene politického režimu?
Z teoretického hľadiska by také niečo v štandardnej demokracii nemalo viesť k dramatickým režimovým zmenám. Otázkou je, či je momentálne Slovensko v takejto situácii. A tu je odpoveď asi zložitejšia. Myslím si, že Slovensko rieši viaceré vnútorné problémy, ktoré môžu mať rôzne podoby. Vaša krajina do momentu streľby prechádzala nejakým procesom premeny, ktorý sa v podstate naštartoval po minuloročných voľbách. Dá sa povedať, že často zaznieva, že na Slovensku je potrebné urobiť nejaké politické zásahy, ktoré budú mať systémový charakter. Nie je to úplne bežná situácia. Je veľmi pravdepodobné a jednoducho predstaviteľné, že to, čo sa stalo, sa minimálne niektoré skupiny spoločnosti budú snažiť využiť vo svoj prospech. V normálnej krajine by bežnou reakciou bolo, že sa všetky politické elity zomknú okolo princípov demokracie a právneho štátu. Zdá sa mi však, že na Slovensku niektorí ľudia najmä z provládneho spektra polarizáciu ešte zosilňujú.
Deň po pokuse o atentát sa však stretli prezidentka Zuzana Čaputová a novozvolená hlava štátu Peter Pellegrini. V spoločnom vyhlásení vyzvali aj na schôdzku politických lídrov. Čaputová a Pellegrini sú v zásade z rôznych politických táborov. Je to gesto, ktoré Slovensko teraz potrebuje?
Áno, to je presne to, o čom si ja myslím, že sa malo stať. Dosluhujúca prezidentka a nastupujúca hlava štátu reprezentujú odlišné časti spoločnosti, ale jednoducho zverejnili spoločné vyhlásenie. Je to presne to, čo je v takejto situácii potrebné. Keď som hovoril o veciach, ktoré ešte zosilňujú polarizáciu, reagoval som na niektoré vyhlásenia z prvých hodín po pokuse o vraždu.
Máme rôzne informácie o strelcovi a nie je ich ani veľa, ale vyzerá to tak, že bez ohľadu na to, čo ho priamo viedlo k činu, nejaký politický motív mal. Ale keď sa pozrieme na jeho život, tak je k dispozícií jeho fotografia so Slovenskými brancami, písal proti Rómom a mal xenofóbne narážky na migrantov, ale tiež podľa všetkého protestoval proti politike Ficovej vlády voči Ukrajine. Nakoľko je bežné, že ľudí pri ich radikalizácii nie vždy vieme zaradiť do politologických škatuliek typu krajná pravica a krajná ľavica?
Súhlasím s tým, že v tomto momente toho skutočne vieme málo. V prvotnej fáze sa dokonca objavili vyhlásenia, že atentátnik mal mať niečo spoločné s Progresívnym Slovenskom, ale nie je to tak. Informácie, ktoré ho spájajú s krajnou pravicou a protirómskymi výpadmi, sú zas 10 rokov staré, ak tomu správne rozumiem. Je to už dosť dávno, hoci hovoríme o mužovi, ktorý má 71 rokov, a teda by mal mať sformovanú osobnosť. Vychádza mi z toho, že by to mohol byť človek, ktorý sa dlhodobejšie počas svojho života pohyboval v akomsi pásme semiradikalizácie. Nie som psychológ, ale zatiaľ na mňa pôsobí ako niekto, kto pomerne citlivo reaguje na najrôznejšie podnety. Ale nedokážem úplne povedať, ako veľmi je v niečom zakorenený. Našli by sme množstvo prípadov ľudí, ktorí všeobecne vnímajú vonkajšiu situáciu citlivejšie ako ostatní. A reagujú na veci na základe toho, čo im v danom momente pripadá dôležité. Môžu byť aj náchylnejší na možnosť radikalizácie, ale nie je pri nich jasne stanovené, akým konkrétnym smerom sa vydajú. Radikalizácia je však väčšinou spojená s relatívne pevnou ideológiou. No v tomto prípade to vyzerá tak, akoby páchateľ skákal takpovediac zo strany na stranu. Keď budú dôvody pre radikalizáciu viac psychologické než politické, tak ja ako politológ k nim vlastne príliš veľa nebudem vedieť povedať. Ale chcel by som zdôrazniť ešte jednu vec.
Čítajte viac Ficov atentátnik nemal zbraň v ruke prvýkrát, hovorí expert. Pištoľ, ktorú namieril na premiéra, dokáže usmrtiť jedným výstrelom
Čo máte na mysli?
Chápem momentálne debaty vo verejnom priestore, ale platí i to, na čo sa vždy usilujem upozorniť. Musíme byť veľmi opatrní pri úsudkoch. Lebo veľmi často je to tak, že mnoho z informácií, ktoré sa dozvieme za prvých 24 hodín po takých činoch, je buď nie úplne pravdivých alebo majú iný kontext, ako sa zdalo. A postupne sa objavia veci, ktoré môžu byť nakoniec dôležitejšie.
Keď sa pozriete na najextrémnejšiu radikálnu scénu v Európe, sú na nej nejaké prúdy, ktoré by mohli smerovať vyslovene k politickému násiliu?
Áno, a v Európe pôsobia dlhodobo a skúsenosť s nimi má aj Slovensko. Zažili ste vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Ale aj streľbu v Bratislave pri Teplárni. V prvom prípade to bola vražda na objednávku. No útok pri Teplárni bol veľmi charakteristický pre súčasnú extrémnu pravicu.
Zároveň to bolo politicky motivované násilie. Páchateľ sa zameral na sexuálne menšiny, ale jeho prvotným cieľom bol vtedajší premiér Eduard Heger, no písal aj o Ficovi.
Áno, Tepláreň bola sekundárny terč. Strelec sa hlásil k úplne rýdzemu neonacizmu a jeho hlavní nepriatelia boli Židia, čo opakoval na každej stránke svojho manifestu. Ale, samozrejme, pokračoval aj v tej línii strelcov od Breivika po útok v novozélandskom Christchurchi. Títo ľudia hovoria i o útokoch na menej chránené ciele. Týka sa toho akceleracionizmus, čo je prúd krajnej pravice, ktorý sa prezentuje najmä skupinami na komunikačnej platforme Telegram. Hovoríme, že vytvorili Terorgram. Je pre nich dôležité hnať všetko na absolútnu hranu a podporovať najradikálnejšie strany bez ohľadu na to, či sú pravicové alebo ľavicové. Ide vlastne len o to, ako v spoločnosti vybudiť tie najagresívnejšie a najextrémnejšie názory a pozície, pretože jedine z nich vyrastie ozbrojená revolúcia. Nič nesvedčí o tom, že by takto uvažoval atentátnik na Slovensku. No vstupuje to do verejného priestoru a ja si skutočne myslím, že je tu nadväznosť Kuciak, Tepláreň a teraz útok na Fica. Viem si jednoducho predstaviť človeka, ktorý vidí, že sa do istej miery naozaj stalo normou, že je možné použiť zbraň a zabíjať. Hovoríme o ľuďoch, ktorí môžu mať pocit, že situácia je skutočne neúnosná a je potrebné ju zásadne zmeniť. Takýto pohľad môže zrazu byť pre niekoho akceptovateľný, hoci Európa po druhej svetovej vojne robí všetko pre to, aby sa podobné uvažovanie nevrátilo.