Lekárka v rozhovore hovorí:
- koľko detí na Slovensku trpí nadváhou a obezitou,
- prečo nemáme objektívne dáta o obezite dospelých,
- či je obezita dedičná,
- či platí, že vzdelanejší ľudia sú zriedkavejšie obézni,
- ako pôsobí obezita na detské telo,
- ako úlohu zohrávajú v obezite energetické a sladené nápoje.
V Česku má nadváhu takmer každý štvrtý tínedžer. Ako je to u nás? Aký máme dnes počet detí s nadváhou a obezitou?
Máme na to krásnu štúdiu, ktorá beží už niekoľko rokov a práve vyšli výsledky. Zber dát sa realizoval v rokoch 2021–2022. Ide o HBSC štúdiu, v rámci ktorej sa sledovalo vyše 10-tisíc školákov na základných školách. Veková štruktúra bola od 11-ročných, 13-ročných a 15-ročných detí. Skúmali sa všetky možné zdravotné kategórie, čo sa týka hmotnosti, spánku, psychického zdravia, športovania. Keďže sa to robilo už niekoľkýkrát, výsledky sa porovnávali. Predtým sme sa tešili, že výskyt nadváhy a obezity u detí bol stabilizovaný, teraz nám počet detí s nadváhou a obezitou opäť narastá. Vo vekovej kategórii 15-ročných máme jednu štvrtinu detí, ktoré majú nadváhu a obezitu. Prekvapivým momentom bolo, že u 11-ročných chlapcov až 40 percent malo zvýšené množstvo telesného tuku. Je to pomerne veľké číslo. Jediné šťastie je, že u chlapcov nastáva neskôr „pubertálny špurt“, rastú do výšky a čísla sa u nich zlepšia. U dievčat je to inak. Od 11-, 13– až 15-ročných máme viac a viac dievčat, ktoré majú nadváhu a obezitu.
Čítajte viac Zakrpatené orgány, šikana či zodrané kĺby, obezita u detí je na vzostupe. Odborník kritizuje jedálničky od „krajčírok“
Je obezita na Slovensku akútnym problémom?
Nenazvala by som to akútnym stavom, ale stavom, ktorý postupuje ďalej. Myslíme si, že veľký dosah na to mala covidová situácia. Deti zostali zavreté doma. Bolo to jednak z psychického hľadiska zlé, tým, že zostali izolované, a nielen to. Deti nenaskočili hneď na ten režim, aký mali predtým. Malo to dlhodobý efekt.
V Národnom programe prevencie obezity sa píše, že cieľom je znížiť mieru obezity populácie zo súčasného 16,9 % obéznych z celej populácie Slovenskej republiky na 15,8 %. To je národný program z rokov 2015–2025. Sú známe nejaké priebežné výsledky, ako sa nám darí bojovať s obezitou?
Realita je, že máme 25 percent dospelej populácie s obezitou a ďalšie významné percentá s nadváhou. Máme dve tretiny dospelej populácie s nadváhou a obezitou. Nemáme však aktuálne a objektívne dáta. OECD tvrdí, že v roku 2019 na základe prieskumu, kde sa ale nehodnotila hmotnosť objektívne, vychádzalo, že 57 percent dospelej populácie má nadváhu a obezitu. Myslíme si, že je to oveľa viac. Máme zopár dát z jednej všeobecnej ambulancie, kde si lekárka urobila skríning na 2 000 pacientoch a dáta boli prekvapivé. Najťažší stupeň obezity (tretí, t. j. BMI viac ako 40 kg/m2) mali štyri percentá mužov a osem percent žien. To je veľmi veľa.
Prečo sa teda nevyvíja aktivita na to, aby sa pravidelnejšie zbierali dáta z ambulancií?
Stále o tom hovoríme. Opakovane chodíme na kongresy všeobecných lekárov, prosíme a vyzývame ich, aby zadávali Národnému centru zdravotníckych informácií v rámci diagnóz aj kód obezity E66 a jej jednotlivé stupne, aby sme to vedeli vyhodnotiť.
Ak by sme si napríklad pozreli štatistiky poisťovne Dôvera, tak by sme boli národ, ktorý má najmenej obéznych ľudí. Tie čísla sú mizivé, a je to preto, lebo sa nerobí zber dát. Ako prvá sa zadáva akútna diagnóza, tie ostatné sa nezadávajú na pravidelnej báze.
Druhý balík problémov vzniká, keď v rámci preventívnych prehliadok pacienta nevážia a len nahlási hmotnosť, ktorú si pamätá, že mal naposledy. Pediatri sú v tomto smere pedantnejší, pretože sú preventívne prehliadky pravidelnejšie. Osemdesiatpäť percent pediatrov robí prehliadky a aktívne deti pozývajú. Tieto dáta sú zozbierané pomerne presne. Aj špecialisti neraz píšu len údaje od pacienta, niekedy údaj o hmotnosti úplne chýba, čo ma fascinuje, ak si vezmem, že u onkologického pacienta sa množstvo chemoterapie počíta podľa plochy tela, a tá sa počíta na základe hmotnosti a výšky.
Existuje niečo ako optimálna váha u detí?
Áno. Neriadime sa pri nich ani tak indexom telesnej hmotnosti (BMI), ale rastovými krivkami, ktoré sú v percentiloch. Vieme ich sledovať, či sa nachádzajú v rozpätí pre daný vek. Potom sa berú do úvahy ďalšie faktory. Ak je dieťa nižšieho vzrastu, tak sa pozerá, akí sú rodičia.
S akým najmladším obéznym dieťaťom ste sa počas vašej praxe stretli?
Nejde ani tak o to najmladšie, ale ako najťažšie dieťa som mala v starostlivosti deväťročné dievčatko, ktoré malo 95 kíl. Bolo mi až do plaču, bolo mi ho ľúto. Mamička povedala, že veď to pribrala posledný rok 20 kíl a že z toho vyrastie. Spýtala som sa tej mamičky, či si myslí, že to dievča bude mať tri metre, keď to pôjde takto ďalej. Veď sto kíl môže vážiť dospelý dvojmetrový muž, vtedy bude mať BMI (index telesnej hmotnosti, pozn. red.) s hodnotou 25 kg/m2 v hornej hranici normy.
Nadváhu často ľudia pripisujú génom. Zaoblené boky či väčšie brucho zvaľujú na to, že ich majú po mame či babke. Dedí sa obezita?
Dedí sa iba predispozícia. Keď pred niekoľkými rokmi tieto genetické štúdie ešte len začínali a začal sa skrínovať celý genóm, čakalo sa veľmi netrpezlivo. Keď som bola v 2008 na postdoktorandskom pobyte v USA a videla som Američanov, na rovinu som povedala, že ide o vyhodené peniaze, pretože je jasné, že veľa jedia a nehýbu sa. Boli urazení, že veď vtedy na to neboli ešte dôkazy. Oblasť vo Phoenixe patrila kedysi k najobéznejším na svete a nevyšli tam žiadne markantné genetické signifikancie.
Zistilo sa, že ak by ste mali osem rizikových génov, tak vaše BMI by bolo vyššie o dve jednotky, čiže to nevysvetľuje obezitu kompletne. Posunulo sa teda viac k skúmaniu epigenetiky – vplyv prostredia na to, ako sa niektoré naše gény zapnú a vypnú, a tiež vplyv potravy spätne na expresiu niektorých génov. Nutrigenetika a nutrigenomika sa začali veľmi dostávať do popredia, no zatiaľ vieme o tom len veľmi málo.
Stále hovorím jednu vec, gény sa nemôžu zmeniť tak rýchlo. Keď sa pozriete ani nie 80 rokov dozadu na obdobie druhej svetovej vojny a premietnete si obdobie druhej svetovej vojny, kde bola tam tá genetika? Keby bola, tak nevidíme to, čo sme videli vtedy. Náš životný štýl sa zmenil hlavne posledných 50 rokov. Genetika hrá minoritnú úlohu.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Staršia štatistika Eurostatu ukázala, že obezita súvisí s vekom aj so vzdelaním. Ľudia s vyšším vzdelaním sú podľa Eurostatu zriedkavejšie obézni. Vnímate to v praxi?
V USA som si to všimla prvýkrát. Tým, že vzdelaní ľudia mali vedomosti, museli vedome pracovať s vonkajšími podnetmi, pretože je tam neskutočne veľa fast foodov. Každá druhá reklama v televízii bola na jedlo. Tlak bol obrovský. Tí ľudia sa snažili kupovať si zdravšie potraviny, menej fast foodu, viac športovali. Na Slovensku za posledných 30 rokov priniesla zmena lepšiu socioekonomickú situáciu pre mnohých ľudí. Mám pacientov, ktorí sú vzdelaní, sú bohatší a v štyridsiatke nemusia pracovať, lebo sú za vodou – a majú 170 kíl. Pre nich sú tie peniaze na škodu. Majú na to, tak si doprajú. Poznala som jedného ítečkára, ktorý pracoval v Prahe, a pod kanceláriou mal McDonald. Platieval tam kreditnou kartou. Za dva roky vo fast foode prejedol 13-tisíc eur. Peniaze si do tej tukovej banky naozaj veľmi zle uložil. Nedá sa to paušalizovať, no stretávam aj vzdelaných ľudí, ktorí majú s obezitou problém.
Obezita v dospelosti spôsobuje problémy s cievami, pečeňou, kĺbmi. Aké dôsledky má u detí?
Tých mi je najviac ľúto. Ak k tomu dochádza v predpubertálnom období, tak sa tukové bunky zmnožujú. U dospelého človeka sa len zväčšujú a dokážu sa zmenšiť. Ak sa u detí namnožia, už sa ich nezbavia. Ak má dieťa obezitu v predpubertálnom veku, tak mu to ovplyvňuje celý pubertálny priebeh dozrievania tela. Potom sa stane, že tínedžeri (16-, 17-roční), najmä chlapci, majú väčší obvod bokov až o sedem centimetrov. V tuku sa im premieňa testosterón na estrogén to vplýva aj na šírku panvy. Ďalšia vec je, že majú menej ochlpenia, menší penis, dokonca až mikropenis. Vo veku, keď tínedžeri začínajú sexuálne experimentovať, zistia, že majú erektilnú dysfunkciu a že keď sa porovnávajú s kamarátmi, nie je to to isté. Najťažšieho pacienta som „zdedila“ od detskej endokrinológie. Bol to 19-ročný 240-kilogramový chlapec. Mal najnižší testosterón, aký som kedy u muža videla. Čím vyšší je stupeň obezity, tým ho majú menej. Často je to ale reverzibilné (po redukcii hmotnosti).
S bratom sme mali od mamy zakázané piť kolové nápoje skoro do 18 rokov. Dnes mám pocit, že tínedžerov vídam s energetickým nápojom v ruke príliš často. Sú sladené nápoje hlavnou príčinou, prečo deti priberajú?
Určite aj to, no vždy to má dve zložky – jedna vec je strava, druhá vec je pohyb. U chlapcov, čo si myslím, a čo vyšlo aj v tej HBSC štúdii, je dôvodom aj to, že oveľa viac času trávia za počítačom, držia viac mobil v ruke. Dnes vidíte málo chlapcov hrať vonku futbal. Čo sa týka stravy, pred dvoma týždňami som videla dievčatko, ktoré v nedeľu zjedlo namiesto raňajok celý balík čipsov a pritom už bolo obézne. Nie je to dobré.
Čítajte viac Slováci našli liek na vysoké ceny zubárov: Za lacnejšími zákrokmi jazdia do Srbska. Koľko ich stojí implantát či strojček?
Vláda chce zaviesť zdanenie sladených nealkoholických nápojov. Považuje to za krok, ktorý môže byť efektívny, čo sa týka počtu obéznych ľudí?
Keď sme to chceli my, nedalo sa o tom ani diskutovať. Teraz je v rozpočte diera, ktorú treba naplniť. Vyjadrili sa, že neočakávajú zníženie spotreby, lebo potrebujú vybrať tie dane.
Ako by ste ako odborníčka napísali ten návrh zákona?
To pôvodné, čo napísal ešte bývalý premiér Ľudovít Ódor – to bol jeho nápad, bolo to v rámci ozdravných ekonomických opatrení, tam bola daň na pridaný cukor v nealkoholických nápojoch. To je aj to, čo odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. Vo viac ako 50 krajinách sveta to je už zavedené a niekde sa už ukázali aj výsledky. Nórsko je napríklad výnimka. Tam si ľudia povedali, že majú dosť peňazí na to, aby si tie nápoje mohli kúpiť. Ten zákon je len maličký kúsok mozaiky z toho, čo by sa malo urobiť pre riešenie obezity na Slovensku.
Nie je pri tých energetických a celkovo sladených nápojoch namieste aj výčitka smerom k rodičom?
Rozhodne áno. Tam musia pracovať dve zložky – škola a rodičia. V školských nápojových automatoch by som nechala len dve veci – minerálku a možno ochutenú minerálku, ale rozhodne nie všetky tie sladené veci ako sú džúsy, ktoré sú tam dnes. To sa úplne ignoruje. Rodičia by to mali tiež vedieť. Kolegyňa mi vravela, že spolužiačka jej synčeka má problém s nadváhou a každý deň jej mama dávala liter koly do školy. Keď jej povedali, nech to zmení, na druhý deň prišla a mala so sebou liter fanty. Množstvo cukru je tam zhruba to isté, dokonca aj v džúsoch je to isté množstvo cukru. Máte tam deväť gramov cukru na jedno deci.
Čo spraví cukor v detskom tele, ak ho prijme ráno?
Záleží na tom, v čom ho prijme. Ak vypijete pol litra sladeného kolového nápoja, vôbec nemáte pocit, že ste prijali energiu, a pritom jej tam je slušné množstvo. Druhá vec je, že sa vám vyplaví inzulín a následný pokles glykémie – hladiny cukru v krvi – môže byť prudký a vyvolá to ešte väčší hlad. Čo sa týka pitného režimu, stačí nám čistá voda, neochutené čaje. Ak pijeme šťavu z ovocia, tak čerstvú, no s limitom 125 mililitrov (pre dospelého). Myslím si, že pri predaji energetického nápoja by sa mali ľudia preukázať, že majú viac ako 18 rokov. Najviac ich totiž kupujú muži a deti.
Existuje skupina ľudí, ktorej energetické nápoje neškodia?
Ten človek nemusí mať hneď problémy. Sú tam dva aspekty. Jedna vec je cukor, dnes ich už robia aj bez cukru s umelými sladidlami, druhá vec je obsah kofeínu. V Prime „energeťákoch“, ktoré nedávno prišli na trh, je nenormálne veľa draslíka. Toto všetko negatívne vplýva na srdcovú funkciu, dokonca sme mali už deti akútne prijaté na centrálny príjem nemocnice kvôli poruchám srdcového rytmu. Vždy sa pýtam ľudí, prečo to potrebujú piť. Potrebujete sa nabudiť? Urobte si zelený čaj. Alebo vám to chutí? Niekedy tam je vytvorená až závislosť.
Môžeme si od energetických nápojov vytvoriť závislosť?
Od „energeťákov“ aj od kolových nápojov. Mala som 220-kilovú pacientku, ktorá denne vypila šesť litrov koly, to je 660 gramov cukru. Keď som to spomínala môjmu kamarátovi športovcovi, povedal mi, že počas aktívnej kariéry tiež pil také množstvo. Ale on tú energiu spálil, ale keď chcel prestať (nemohol počas aktívnej kariéry), tak mu dokonca pichali kofeín do žily pred zápasmi. Keď s tým po skončení kariéry prestával, tak mal syndróm vynechania kofeínu, tri mesiace bol zavretý doma a nemohol ísť ani na svetlo, príšerne ho bolela hlava a bol svetloplachý.
Sladkým sa zvykneme odmeňovať alebo zaplátať ním nejaký problém. V čokoláde si „obaľujeme nervy“. Alebo dieťa dostane za návštevu lekára sladkosť. Už som sa pýtala na to, čo robí cukor s telom, teraz by ma zaujímalo, čo presne nám robí so psychikou takéto odmeňovanie?
Je to veľmi zlé odmeňovanie. V mozgu máme centrá odmeňovania, predovšetkým v hypotalame, kde si vytvárame veľmi zlé väzby. Vytvárame si patologicky zlé vzorce správania. Ak sa nám stane niečo zlé, tak to kompenzujeme sladkým. Dá sa s tým pracovať, ale trvá to veľmi dlho.
Čítajte viac Kamenický obmedzil novú daň. Niektoré sladené nápoje nebudú drahšie, o ktoré ide?
Čím si teda „obaliť nervy“, odmeniť sa, ak nie čokoládou?
Alternatíva nemusí byť len v tom, že niečo žujete. U každého to môže byť niečo iné. Niekto pôjde von, pôjde sa rozdýchať, urobí si „kolečko“ okolo budovy, niekto si dá dychové jogové cvičenia, niekto si dá 10 klikov, niekto si dá mrkvu, žuvačku, no a niekto si kúpi boxerské rukavice.
Cukor nám teda „neobaľuje nervy“?
Nie, nie, len nám dáva slastný hedonický pocit. Vezmite si, z čoho všetkého máte pôžitok. Toto je úloha rodičov a školy, aby sa deti naučili mať dobrý pocit napríklad zo športu. Keď podajú maximálny výkon, tak sa im vyplavia endorfíny, čiže vnútorné opiáty. Keď to deti nezažijú, je ťažké ich k tomu v dospelom veku prinútiť. Poznám ľudí, ktorých neviem „dokopať“ k tomu, aby začali športovať. Ľudia, ktorí v mladosti športovali, poznajú, čo je to sebazaprenie. Šport má veľa atribútov, ktoré majú vplyv na endorfíny. Pôžitok nám spôsobuje aj umenie, tanec, hudba, aj pri nich sa viete odreagovať. Pocit blaženosti vytvára aj sexuálna aktivita. Niekedy sa stáva, že príde pacient, ktorý je veľmi dobrý v tom, čo robí, je odborník, ale keď nemá partnera, žiaden sexuálny život, nezaujíma ho nič okrem práce, nemá hobby či domáce zviera, tak je to úbohý človek – a jediná slasť, ktorú má, je jedlo…
Vo veľkom sa dnes popularizujú oversize modelky. Neprispieva to k destigmatizácii problému s obezitou a nadváhou?
Propagovať extrémnu obezitu nie je dobré. Módni návrhári sa od toho už začínajú vzďaľovať, pretože potrebujú predávať ilúziu. Je to komerčná sféra.
Sociálne siete v tomto smere uškodili mnohým mladým dievčatám. Oproti sebe stoja dva extrémy – nadváha a obezita a poruchy príjmu potravy. Ako sa dostať z tohto začarovaného kruhu?
Je to komplexná téma. Už 10-ročné deti sa dostávajú na sociálne siete, čo by nemali, ale to je chyba rodičov. Už vtedy ich treba učiť a komunikovať, aby rozlišovali, čo je realita, aby mali kritické myslenie a overovali si informácie. Na sociálnych sieťach často vidia nereálny svet. Odporúčam si pozrieť film V sieti. Na druhej strane, on-line svet sa rýchlo mení a ako rodič to poznám, že na to nestíhame reagovať. Musíme sa naučiť, ako s tým pracovať, nebyť otrokom sociálnych sietí a skôr sa naučiť ich používať tak ako kedysi oheň. O ohni sa hovorí – dobrý sluha, zlý pán.
Existuje niečo ako skrytá obezita?
Čo si pod tým predstavujete?
Človek na pohľad vyzerá štíhlo, ale vyšetrenia ukazujú, že má, povedzme, výsledky horšie.
Existuje to. Treba si najskôr povedať, na základe čoho je niekto obézny. Najjednoduchšie je vypočítať si BMI. Od 18,5 – 25 kg/m2 je norma, od 25–30 kg/m2 je nadváha, nad 30 kg/m2 je obezita. Ale máme aj prípady, keď si vyrátate, že BMI je 22 kg/m2, čo je v norme, ale keby sme vás dali na prístroj, ktorý meria percento tuku v tele, tak sa zrazu zistí, že percento tuku v tele u ženy je nad 30 alebo u muža nad 25 percent. To už je obezita. Potom máme prípady závisiace od toho, kde sa tuk kumuluje. Typ jabĺčko, čiže abdominálna obezita, a potom hruškovitý typ, to je gynoidná obezita. Ten je „bezpečnejší“, ak je tuk uložený v dolných častiach, a nie v horných, v oblasti pásu.
Ak sa obézny človek rozhodne na svojom stave začať pracovať, je vždy lepšie vyhľadať lekára alebo môžu obézni ľudia začať aj bez neho?
Závisí od toho, aký je človek vzdelaný a či vie identifikovať chybu a problém, či je v strave, pitnom režime, alebo je to pohybová aktivita. Bežný človek by to sám mal vedieť rozpoznať a napraviť to. Nie je to automaticky tak, že musí utekať k odborníkovi, aj keď prvé upozornenie by mohlo prísť práve od lekára prvého kontaktu. Ak si niekto nie je istý, čo by mal zmeniť, mal by ísť k lekárovi. Sú prípady, keď si dá obézny bezlepkovú, škatuľkovú alebo práškovú diétu na mesiac, schudne osem kíl, ale ho to nenaučí stravovať sa normálne v dennom živote, vtedy je lepšie vyhľadať odborníka. Je to aj naša úloha, ktorú by sme mali dotiahnuť, aby na odborných stránkach boli mapy, kde sa v každom regióne na Slovensku nachádzajú relevantní výživoví odborníci alebo kondiční tréneri. Máme dokonca telefonickú linku obezity, ktorá zatiaľ funguje v utorky od 17.00 do 20.00 hodiny. Užitočná je webstránka stob.cz, je aj slovenská odnož tejto stránky. Na druhej strane dnes máme veľa influencerov a pseudoodborníkov.
Kedysi fungovala ozdravovňa pre obézne deti v kaštieli v Abraháme. Ako sme na tom s podobnými ústavmi dnes? Liečia sa ešte dnes deti spôsobom, že idú do zariadenia na dlhší čas?
Táto cesta nie je ideálna, pretože deti vytiahnete z bežného prostredia. Keď hovoríme o ťažších formách obezity, liečba musí byť multidisciplinárna a proces osvojovania si návykov je dlhší. Nie je to jednoduché zmeniť zo dňa na deň, týka sa to režimu stravovania, pitného režimu, pohybového a rehabilitačného režimu. Neraz je potrebný aj psychológ alebo psychiater.
Je liečba obéznych detí a dospelých finančné náročná?
Keď som bola v USA, prebiehala štúdia s obéznymi pacientmi (DPP štúdia – Diabetes prevention program), ktorí mali nábeh na cukrovku. Intervencia sa s nimi robila priemerne 2,7 roka a menila sa im životospráva. Najväčší efekt bol s pacientmi, s ktorými sa komunikovalo počas liečenia. Až 57 percent pacientov dokázalo znížiť riziko cukrovky. Náklady na jedného pacienta boli síce 10-tisíc dolárov, no v konečnom dôsledku to ušetrilo peniaze na neskoršiu zdravotnú starostlivosť. Ak by sa nič neurobilo a dostali by cukrovku, kardiovaskulárne ochorenia, arteosklerózu, infarkty, onkologické ochorenia, bolo by to veľmi drahé.
Poznáme nejaký paralelný príklad zo Slovenska?
Nedávno hovorili údaje o tom, že ľudia bez domova na Slovensku nemajú prístup k ambulantným špecialistom, pretože majú nárok len na akútnu zdravotnú starostlivosť, respektíve v zákone je to napísané tak, že môžu mať starostlivosť o chronické ochorenia, ale nie je zadefinované aké. Na infekčné choroby, napríklad s hepatitídou typu C, musí byť človek bez domova liečený. Realita je taká, že štyri až päť percent nákladov na celkovú zdravotnú starostlivosť na Slovensku tvoria náklady na starostlivosť o ľudí bez domova. Ak sa ich stav nerieši, skončia hospitalizovaní v nemocnici, a to je najdrahšie. Problém je, že národný program boja s obezitou je na papieri. Ak sa pozriete, koľko sa na to vyčlenilo peňazí, je to kvapka v mori. Štát nedáva do boja s obezitou takmer nič. Problém je, že to nie je ani atraktívne pre vlády.
Pozná moderná medicína „zázračnú injekciu na chudnutie“?
Zázračný liek neexistuje. Ak máme vyššie stupne obezity, môžeme siahnuť aj po antiobezitikách, niektoré z nich sú injekčné, no existujú aj perorálne. Základ je aj tak zmena životosprávy. Ak bude človek len ležať na gauči a bude si pichať len tie injekcie, môže sa mu to vrátiť. Mala som pacientov, ktorí po liekoch prišli s úbytkom šesť kilogramov. No z výsledkov vyplynulo, že im zmizli aj dve až tri kilá svalov. Ak sa človek nehýbe, ubudne mu svalová hmota. Nie je to zdravé chudnutie. Injekciami nezačíname. Bez zmeny životosprávy sa nepohneme. Navyše, injekcie nie sú navždy. Krajné riešenie je operačné zmenšenie žalúdka, čo môže a nemusí byť reverzibilné. Máte tam však limit na množstvo stravy, ktorú pacient po takejto operácii prijíma, je to cca 150 ml porcia (jedla a s odstupom dvoch až troch hodín aj nápojov).
Mám pocit, že keď vyjdem cez víkend do prírody, stretám omnoho viac cyklistov, bežcov či ľudí na turistike ako v minulosti. Zdá sa mi, že športujeme a žijeme zdravšie než kedysi. Je to len skreslený pohľad?
Bratislava je vždy iná. Mám pacientov z celého Slovenska. Stretávam sa s fenoménom, že ľudia, ktorí žijú na vidieku, dnes napríklad už toľko nesadia v záhrade. Veď zemiaky kúpia lacnejšie v obchode. Nehovorím, že všetci. Paradoxne, zo štúdií vyšlo, že ľudia na vidieku majú horší životný štýl ako my v meste. Je to aj úrovňou edukácie. Paradoxne, najhoršie dopadá vo vzťahu k onkologickým ochoreniam Žitný ostrov, kde by ste si povedali, že veď sa tam dá dopestovať veľa ovocia a zeleniny.
S čím to súvisí?
Bolo by treba preskúmať, čo je za tým, či to nie je stravovacími návykmi, údeninami a podobne. Veľa ľudí tam pestuje zeleninu a ovocie, len aby ich predali. Sú to len moje empirické poznatky. Z HBSC štúdie sa budú dať dobre vidieť regionálne rozdiely.
Skúste na záver poradiť čitateľom Pravdy, ako sa naštartovať k zdravšiemu životnému štýlu? Aká formulka môže pomôcť?
Páči sa mi veta, ktorú povedal generál Pavol Macko: „Čo je bez potu, nemá hodnotu.“ Všetko, čo má v živote hodnotu, si musíme oddrieť. Za posledných 50 rokov pracujeme inak, máme viac sedavej roboty v kanceláriách, musíme si vedome pridávať aktivitu. Druhá vec, musíme premýšľať nad tým, čo si dáme na tanier a koľko toho zjeme. Neznamená to, že si nemôžeme dať zákusok alebo pohár vína, ide o mieru. Mala som pacienta diabetika a mal veľmi zlé hodnoty, keď sme ho hospitalizovali mal perfektné glykémie. Nesedelo mi to, potom z neho vypadlo, že popri naordinovanej strave vedel zjesť celý makovník. Cukor je fenomén tejto doby. Vráťme sa k pitnej vode a jedzme minimálne spracované potraviny a s mierou.