Hydrológ v rozhovore hovorí:
- čo je príčinou opakujúcich sa povodní,
- aký vplyv má štruktúra krajiny na zrážky,
- či budeme častejšie zažívať 100-ročnú vodu,
- ktoré štáty ovplyvní situácia v Nemecku najviac,
- aké hluché miesta máme v protipovodňovej ochrane,
- čo s dažďovou vodou, a prečo ju berieme ako odpad.
V Bratislave prekročil Dunaj podľa posledných informácií 1. stupeň povodňovej aktivity, čo sa môže v nasledujúcich hodinách zmeniť. Je podľa vás dôvod na obavy? Treba sa vyzbrojiť vrecami piesku a gumákmi?
V tejto chvíli to neviem povedať. Sledoval som, čo sa deje v Bavorsku a v Alpách. Situácia je dosť hrozivá bez ohľadu na to, či sa to vyskytlo teraz, alebo sa vyskytne o mesiac či o dva roky neskôr, tam je jasný fenomén, ktorý sa bude do budúcna opakovať. Už len keď si spomenieme na katastrofu, ktorá bola v roku 2021 na nemecko-holandských hraniciach. V riedko osídlenom horskom a zalesnenom území padlo extrémne množstvo vody a o kúsok ďalej padlo desaťnásobne menej. Táto situácia sa opakuje. Ďalším príkladom sú povodne, ktoré boli minulý rok v Slovinsku a Chorvátsku. Pri tých dažďových „bombách“ je treba poznať príčinu tohto javu.
Čo je teda príčinou opakujúcich sa povodní?
Tento jav nie je prirodzený, je spôsobený človekom. Bežne hovoríme o tom, že to je dôsledok klimatickej zmeny. Dlhodobo, minimálne od čias priemyselnej revolúcie, sme spriemyselňovali krajinu a vysušovali ju. Mení sa teplotný režim krajiny a s tým súvisiaca zvyšujúca sa produkcia tepla do atmosféry. Výsledkom je neuveriteľná koncentrácia zrážok, vertikálnych mrakov na menších plochách, a z toho vyplývajúce takzvané dažďové bomby a katastrofálne povodne. Sledoval som, ako sa pohyboval tento mrak nad bavorsko-švajčiarskom pomedzím aj kvôli tomu, že v poslednom období dosť intenzívne komunikujeme s ľuďmi, ktorí sa venujú riešeniu klímy v Bavorsku. Je tam veľmi nebezpečný trend, ktorý sa môže opakovať. Keď vychádzame zo štatistiky, storočné zrážky sa môžu opakovať už pomaly každým rokom. My sme tiež toto zažili, prvýkrát som si to uvedomili už v roku 1997.
V Jeseníkoch na moravsko-poľských hraniciach spadlo za štyri dni 600 milimetrov zrážok v epicentre. Keď sa pozrieme do štruktúry krajiny okolo Jeseníkov, na severe máme rozsiahlu priemyselnú a urbanizovanú aglomeráciu. Od Katovíc smerom až po Krakov je rozsiahla zurbanizovaná krajina. Celé to územie bolo pretvorené, zapečatené a odkanalizované. Na východ od Jeseníkov je Ostravsko a na juhu Moravy máme zase rozsiahlu spriemyselnenú poľnohospodársku krajinu. Sucho a prehriatie týchto oblastí robí extrémy, ktoré spôsobujú nebývalú koncentráciu zrážok v atmosfére.
Poznáte podobný príklad aj zo Slovenska?
Popísal som to na príklade Jarovníc. Na menšej lokálnej úrovni pohoria Bachureň nastal ten istý fenomén, ktorý vytvoril mrak vysoký až 12 kilometrov. Keď sa pozrážali vodné pary, bola z toho katastrofa. V Prešove vtedy padlo, pokiaľ si dobre pamätám, okolo 30 milimetrov zrážok, ale nad Jarovnicami padlo cez 100 milimetrov za pol hodiny. Mraky sa skondenzujú na oveľa menšej ploche a vzniknú dramatické povodňové situácie.
Keď si zase zoberieme Alpy a celé Karpaty, dookola je otvorená poľnohospodárska a urbanizovaná krajina – Francúzsko, Nemecko, Taliansko. Desí ma to, je to nebezpečný trend, ktorý nás pripraví v budúcnosti o všetkých ilúzie a ambície riešiť klímu. Už som na to upozornil pred 20 rokmi, ale podceňujeme to. Experti sa stále spoliehajú na pravdepodobnosť výskytu extrémnej zrážky, či povodne zo štatisticky spracovaných dát. Hodíte ich do čiernej skrinky, tá vám vypľuje logické súvislosti pravdepodobnosti výskytu, ale to nič nehovorí o tom, čo sa deje v čase. Treba sa sústrediť na definovanie príčin. Je najvyšší čas. V Nemecku a Švajčiarsku si to začínajú uvedomovať. Vo svete sa o tom vedú seriózne debaty, na Slovensku, žiaľ, nie.
V Nemecku meteorológovia hovoria, že úroveň zrážok možno označiť za udalosť, ktorá sa vyskytuje raz za 100 rokov. Kedy sme sa na Slovensku naposledy stretli so 100-ročnou vodou?
Extrém bol v roku 2010, keď sme mali historické povodne a škody presahovali 700 miliónov eur na celom Slovensku. Boli skôr škody na majetku, nie na ľudských životoch, Celý problém je, že treba opraviť krajinu – aj hornatú lesnú, aj nížinu, aj urbanizovanú. Minule som kalkuloval niektoré súvislosti na prípade Pyrenejského polostrova a s hrôzou som zistil, že vďaka suchu sa zvyšuje teplo neuveriteľným spôsobom. Vytvára sa tepelná bublina nad polostrovom, ktorá spôsobuje, že v lete nezaprší takmer nič. Aj teraz môžeme vidieť, že sa mraky koncentrujú v chladnejšom horskom a zalesnenom území, ale akonáhle začínajú stúpať teploty, klesajú zrážky. Predlžujú sa obdobia bez zrážok a potom padajú podobne veľké kvantá vody vo veľmi krátkom čase, ako padlo do Álp. Preto spomínam Španielsko. Tam sú už takmer vyprázdnené malé vodné cykly. Malý vodný cyklus, to je vyparená voda z krajiny a s tým je spojené ochladzovanie. Keď znižujete výpar z pevniny odvodňovaním kontinentov, tak sa vám nie len menej vody vyparí, ale krajina sa nám rýchlo prehrieva a potom sa zrážky zriedkavejšie vyskytujú. Predlžujú sa periódy bez dažďa a potom príde veľký frontálny systém a ten spôsobí katastrofu.
Niektoré médiá už priniesli titulky, že na Slovensko sa valí storočná voda. Je to tak?
Neviem to odhadnúť, lebo nemám dáta. V každom prípade vzhľadom na množstvo vody, ktoré padlo v Alpách v povodí Dunaja, ešte aj v nadväznosti na roztápajúci sneh, je celkom reálne, že z toho môže vzniknúť veľmi nebezpečná situácia pre všetky územia – Rakúska, Slovenska, Maďarska, Bulharska až po Rumunsko. Slovensko len okrajovo, lebo my máme Dunaj len na hranici.
V roku 2006 som bol na expertíze v Bulharsku, v tom čase boli na jar na Slovensku povodne. Tá vlna stiekla za zhruba asi tri mesiace. Na bulharsko-rumunských hraniciach bol Dunaj široký odhadom až 10 kilometrov. Následne na jeseň boli také nízke stavy Dunaja, že sa zastavil lodný priemysel. Je to fenomén, ktorý si musíme uvedomiť aj z hľadiska stratégie vodného hospodárstva celého povodia Dunaja. Keď staviame bariéry a posúvame ich nižšie susedovi na hlavu, voda stečie do Čierneho mora, krajina je potom suchá a nedotuje rieku v čase nedostatku zrážok. Keď sa chceme strategicky rozhodovať, máme hľadať riešenia, ktoré zadržiavajú dažďovú vodu v krajine ekosystémovo, nie cez priehrady, lebo to je veľmi nákladné. Ekosystémové usporiadanie znamená usporiadať krajinu tak, aby v čase prílivových dažďov ostalo v nej čo najviac vody a tá bude potom vsakovať do pôdy, dopĺňať zásoby podzemných vôd a pomaly vytekať. Tým pádom je zabezpečený dostatok vody v období sucha a je zabezpečená aj ochrana pred povodňami.
Koľko protipovodňových stupňov poznáme a čo sa pri nich stáva?
Prvý stupeň je čas bdelosti, za ním nasleduje druhý stupeň. Tretí je ohrozenie, v niektorých častiach už dochádza k vylievaniu vody. Tretí stupeň demoluje majetky, prináša škody a riziká pre život ľudí. Treba byť bdelý a chrániť svoje životy, majetok sa minie, dá sa opraviť, ale život nie.
V Bratislave na niektorých úsekoch už namontovali protipovodňové zábrany. Ako sme na tom na Slovensku s protipovodňovými opatreniami? Poučili sme sa z minulosti? Máme hluché miesta v ochrane pred vodou?
Na Slovensku je vodné hospodárstvo v hlbokej kríze. Veľa vecí je nedoriešených, provizórnych. Systémy sú dobré a funkčné vtedy, keď je vážny stav a necítite riziko nebezpečia. Vodné hospodárstvo sme zanedbali, lebo sa viedol do nekonečna konflikt o tom, či priehrady stavať, alebo nestavať. Tí, ktorí mali zabezpečovať integrovanú ochranu vodných zdrojov, prevenciu pred povodňami a suchom a energetickú bezpečnosť vodných tokov, to neriešili. Výsledkom je, že príde väčší dážď, potok je nielen plný, vylieva sa a ohrozuje aj majetky ľudí.
Krajina je veľmi poškodená. Nedali sme do súvisu vzťah medzi hospodárením v lesoch, na poľnohospodárskej pôde, v urbanizovanej krajine. Keď si zoberiete ktorýkoľvek územný plán v rámci Slovenska, ani jeden nemá zadefinované, aký má byť manažment dažďovej vody. Keď urbanizujete jeden hektár a budujete v rámci mesta parkovisko pred supermarketom, treba si uvedomiť, že ten jeden hektár absorbuje jednorazovo pri povedzme 100-ročnej vode 1000 kubíkov dažďovej vody, čo je viac ako dva olympijské bazény vody. A keď sú takýchto plôch stovky s desaťtisícami metrov štvorcovými, tak tá voda sa musí kumulovať. Špičkuje sa odtok z krajiny a zvyšujú povodňové situácie, rýchlo odteká a spôsobuje katastrofy. Tieto veci sa nezadefinovali. Malo sa to všetko premietnuť do lesných plánov, do pozemkových úprav, do územných plánov miest a obcí.
Nevieme teda, ako narábať s dažďovou vodou?
Dažďovú vodu berieme ako odpad a snažíme sa ju čo najrýchlejšie kanalizovať. Pri kanalizácii dažďovej vody posielame susedovi na hlavu svoje kvantá vody. My sa jej zbavujeme, potom plačeme, keď je sucho, pretože klesli hladiny podzemných vôd a neuvedomujeme si, že v čase, keď viac pršalo, tak sme túto vodu vyliali. To je trauma, ktorá sa tu roky zhromažďovala. Teraz je frekvencia výskytu extrémnych povodňových stavov častejšia ako minulosti.
Akú funkciu by za optimálnych podmienok mali mať počas povodní vodné nádrže alebo vodné diela?
Ako sledujem niektoré veci vo svete, z hľadiska výskumov sa ukazuje, že sú bezpečné vtedy, keď je čo najmenšie množstvo poškodenej krajiny nad priehradou. Keď si vezmeme napríklad Ružínsku priehradu alebo Domašu, tak za poslednú dekádu už niekoľkokrát vyschli. Vodné nádrže by mali mať pomerne relatívne stabilnú hladinu vôd v nádržiach, ale závisí to od stavu krajiny. Keď sa dlhodobo poškodzuje, automaticky spôsobuje zvýšenú frekvenciu povodňového prítoku do nádrže. Ak chceme mať v dobrej kondícii aj priehrady, potrebujeme vyriešiť celé územie zberných území, aby sa stabilizoval vodný režim, aby sme mali v nich čistú vodu, aby sa tam nekumulovali sedimenty a odpad, a aby sme ich mali k dispozícii z hľadiska hydroenergetického využitia, rekreácie a turizmu.
V čom môžu byť tieto povodne horšie, ako boli tie naposledy a ktoré obce alebo lokality Slovenska na to najviac doplatia?
Z analýz a výskumov, ktoré sme robili ešte v 90. rokoch, vychádza to, že sa mení distribúcia zrážok na Slovensku. V horských oblastiach viac a intenzívnejšie prší ako v minulosti a v nížinách menej. Z tohto pohľadu je to veľké riziko z hľadiska celej ekonomiky. Napríklad aj tým, že na Východoslovenskej alebo Podunajskej nížine poklesávajú zrážky, neprší, je sucho a potom náhle prídu prívalové dažde. Keby napríklad všetka tá dažďová voda, ktorá teraz odteká, ostala v lesoch, ročne by sa zvýšili prírastky drevnej hmoty o 2,6 milióna kubíkov dreva. Voda v krajine musí pulzovať. Dá sa dokonca skalkulovať, koľko uhlíka by sa prostredníctvom zvýšenej fotosyntézy uložilo do krajiny. Fatamorganizujeme o dekarbonizácii priemyslu, no niektoré rozhodnutia máme pomýlené.
Michal Kravčík je slovenský hydrológ a ekológ zo združenia Ľudia a voda. Je držiteľom environmentálnej Goldmanovej ceny.
Foto: SITA