Psychológ Križo hovorí:
- ako zvládnuť štart školského roka,
- či je dobré dieťa učiť čítať a písať pred nástupom do školy,
- že učiteľka zo škôlky má špecifické miesto v mozgu dieťaťa,
- či sa deti prirodzene tešia do školy,
- že otázka „Čo bolo v škole“ nie je najvhodnejšia,
- prečo dieťa bolí zo stresu brucho.
Končia sa prázdniny, ktoré sú pre deti, najmä o hre, zážitkoch, cestovaní, ponocovaní. Ako by mal vyzerať z hľadiska príprav posledný augustový týždeň nastupujúceho prváka?
Dobrá správa je, že väčšina detí, a teda aj prváčikov, zvládne adaptačný mechanizmus štandardne, ale ukazuje sa, že stále viac detí má na začiatku nejaký typ ťažkosti. Časť detí začne postupne zlyhávať a ukážu sa rôzne špecifické poruchy učenia, správania, hyperaktivita alebo iné diagnózy. Práve v tejto prípravnej fáze je dôležité bez ohľadu na to, či má dieťa nejaké špecifické ťažkosti, nastaviť konkrétne opatrenia. Ak je to možné, nezaraďovať už veľa nových aktivít. Mnohí rodičia ešte využívajú na poslednú chvíľu dovolenky. Pre deti je úplne ideálne, keď fungujú v čo najbežnejšom režime, a teda nie je už príliš veľa nových zážitkov, výletov, aktivít pred začiatkom školského roka, teda, aby sa nachystalo v pokojnom stave. Treba sa s ním veľa rozprávať, pokiaľ chce. U časti detí vidíme, že sú už v strese alebo prežívajú úzkosť.
Čo ešte pomáha?
Veľmi pomáha informovanosť, napríklad, ísť si pozrieť školu. Pri niektorých deťoch dokonca odporúčam, aby sa šli zoznámiť s učiteľkou už na konci augusta, alebo, aby videli v akej triede budú. Veľakrát to navrhujem ako opatrenie u detí, u ktorých máme obavu, že budú prepadávať. Je dôležité, aby sme u nich znížili úzkosť. Čím viac vie predvídať, čo ho čaká, tým je menšie riziko, že bude v úzkostných stavoch. Keď dieťa zahltíme informáciami, nepomáha to. Musíme sledovať, koľko chce, potrebuje, žiada a podľa toho dávkujeme. Veľa informácií naraz nepomáha, skôr drobné veci – harmonogram, kedy budeme vstávať, že budeme mať raňajky, pripravíme si oblečenie, ako bude vyzerať obed. Mnohé veci rodičia poznajú zo škôlky. Aby dieťa malo čo najmenej vecí, ktoré budú nepredvídateľné. Dobre pripraviť štruktúru dňa, aby vedelo, že poobede bude tráviť čas už iba hrou a nie ďalšími štruktúrovaným vecami.
Mnoho rodičov učí deti ešte pred nástupom do 1. ročníka čítať a písať. Je to efektné?
Asi sa tomu dá ťažko zabrániť. Jedni odborníci sú za, iní proti. Ako psychoterapeut by som skôr preferoval, aby rodič sledoval, čo dieťa potrebuje a chce. Ak to chce, nech ho podporuje, nemusí to robiť násilne. Keď je tomu otvorené, tak prečo nie? Áno, učitelia hovoria, že je potom príliš popredu, je to aj na nás pedagógoch, aby sme vedeli pracovať s rozmanitosťou detí. Sú deti, ktoré prídu vysoko pripravené a sú deti, ktoré prídu menej pripravené. Máme povinnú predškolskú dochádzku, takže tým sa trochu viac vyrovnávajú ich šance, ale je úplne normálne, že šesťročné deti sú rozmanité. Niekto je zrelší, niekto je menej, niekto je pozornejší, niekto menej, niekto vie lepšie čítať, niekto vôbec. Keď dieťa nevie vôbec čítať a písať, je to úplne v poriadku. Učitelia odporúčajú, aby radšej menej toho vedeli, pretože oni ich to chcú naučiť. Myslím, že je úplne jedno, či to rodičia budú robiť tak, alebo onak. Dôležité je, aby šli v súlade s potrebami dieťaťa, a nie o napĺňaní svojho pocitu, že ho to musia naučiť, lebo potom bude zlyhávať. To určite nie.
Pre dieťa je nástup do 1. ročníka prvý veľký míľnik. Čo sa mu odohráva v hlave, keď sa mení zo škôlkara na prváka?
Dieťa nevie dostatočne predvídať, čo všetko to bude znamenať. Deti sú pripravené na to, aby sa učili, zhruba v tom veku sú už na to zrelé. Je dôležité, aby mali informácie, lebo tým nevznikne neistota a domýšľanie. Potom vidia, že realita je iná, to je pre nich veľká úzkosť. Predstavu si vytvoria z toho, čo počujú od dospelých. Stres je oveľa väčší, keď zistia, že narazia na to, čo si mysleli a čo je realita. Zmena je najväčšia v tom, že okolo dieťaťa sú noví ľudia. Pani učiteľka v materskej škole je vzťahová osoba. V mozgu má reálnu reprezentáciu neurónov, ktoré sú na ňu naučené reagovať. Teraz si predstavte, že príde iná vzťahová osoba. Nefunguje to automaticky, že ich len vymeníte. Dieťa si musí vytvoriť nové neuronálne spojenia, v jeho hlave sa odohráva množstvo procesov. Potrebuje vedieť reagovať na množstvo zmien. To isté sa deje, aj keď dieťa prestupuje zo školy do školy. Nie je to len v 1. ročníku. Stres je rovnaký, keď dieťa ide do inej školy alebo sa sťahuje.
Často si neuvedomujeme, že deti prežívajú nielen zmenu, ale je tam množstvo ďalších faktorov od vône, priestoru, veľkosti miestnosti, režimu dňa, kontaktu, sociálnych interakcií s ľuďmi, nepredvídateľnosti prostredia. V škole je veľa zmien – prestávka, hluk, krik. Veľakrát sú deti prepodnetované. V materskej škole sú dve triedy v jednej budove, v škole sa nachádza 200 – 600 žiakov. Dieťa až po prvých dňoch zisťuje, čo je to tá škola a to je preň najväčší stres. Deti veľmi ťažko znášajú, keď vidia množstvo podnetov. Musíme pracovať na tom, aby si čo najrýchlejšie zvyklo na prostredie. Chce to trochu ináč nastaviť začiatok.
Majú deti prirodzený strach zo školy, alebo u nich vzniká v dôsledku fráz, ktoré počujú od rodičov typu: „Veď počkaj, keď pôjdeš do školy“?
Skôr si myslím, že deti sa prirodzene tešia. Sú zvedavé, majú radi nové veci. Nevedia, samozrejme, čo ich čaká, ani to, že systém k nim nebude taký akceptujúci ako v materskej škole. Rozhodne si myslím, že nervozitu im často odovzdávame my dospelí. Dieťa cíti, že rodič je v nepohode, že sa veľa pýta – čo bolo, poslúchal si? Veľa informácií dostanú aj od učiteľky. Dieťa sa stáva preťaženým. To, že sa škola stane miestom strachu, v dieťati vypestujeme. Nie je to dieťaťu prirodzené. Ono sa teší. Psychologicky je v šiestich rokoch pripravené ísť do komunity, zvládať školské povinnosti, len systém nie je úplne nastavený tak, aby dokázal akceptovať, že dieťa potrebuje svoj čas. Adaptáciu potrebujeme pestovať niekedy aj tri až šesť mesiacov.
Ako motivujete deti, ktoré sa netešia do školy?
Ak sa netešia do školy, vždy je dôležité dobre poznať, čo je za strachom. Väčšinou sa dá ľahko na to prísť. Povie síce možno niečo, čo je nám nepochopiteľné, napríklad, že je zlá učiteľka, zlý obed, no keď sa dokážeme cez to preniesť a ísť hlbšie, zistíme, že je v škole hlučno. Netreba ostať len pri povrchovom opise. Keď majú možnosť rodičia, treba sa rozprávať o náročných pocitoch zo školy bez hystérie. Porozumenie dospelých pomáha zvládnuť druhý deň. Dieťa nevie povedať ako dospelý, že je unavené, ale povie, že učiteľka je zlá. Keď dokážeme k dieťaťu citlivo pristupovať a vnímať jeho potreby, upokojí sa a je schopné to zvládnuť. Je chybou, že často reagujeme na problémy, o ktorých dieťa hovorí, namiesto toho, aby sme reagovali na to, čo dieťa potrebuje, pomohli mu sa upokojiť a uistiť ho, že to, čo prežíva, je v poriadku. Obyčajné vypočutie je lepšie ako vypytovanie sa a tlačenie na dieťa. Na začiatku sa práve na tomto najviac zasekneme.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Keď hovoríte o vypytovaní, pamätám si na obľúbenú otázku všetkých rodičov: „Čo bolo v škole?“. Vieme ju nahradiť kreatívnejším slovným spojením?
Úplne najjednoduchšie je pozrieť sa na dieťa, reagovať na to, čo vidíme. Keď nastupuje do auta, pleskne dverami, je zamračené, tak namiesto toho, aby sme spýtali, čo sa stalo, povedzme: „Počuj, dnes si mal asi ťažký deň“. Reagujeme oznamovacími vetami. Oznamovacie vety sú akoby sme mu podali ruku – hovorím ti, že ti chcem porozumieť. Otázka má charakter vyšetrovania, aj keď rodič to myslí v dobrej viere. Ako rodič síce potrebujem vedieť informácie, no je to moja potreba, ktorú napĺňam otázkou, nie potreba dieťaťa. Ak chcem podporiť dieťa, tak sa nepýtam, ale reagujem na to, čo vidím a snažím sa oznamovacou vetou povedať čo vidím. Alebo naopak, ak dieťa vstúpi celé rozbláznené, namiesto otázky, ako si sa dnes mal, by mala byť veta – vidím aký si dnes nadšený. Dieťa samé rozrozpráva čo chce povedať, nepotrebuje otázky. Rodičia majú svoje otázky, ktoré ich zaujímajú. Ak chce rodič dobre sledovať detské prežívanie, je dobré, keď zostane presne tam, kde je to dieťa. Pre dieťa je dôležité to, čo hovorí, pre rodiča je možno dôležité niečo iné. Rodič si musí povedať, či chce zistiť veci, aby sa on upokojil, alebo chce dieťa podporiť. Keď kladie otázku, napĺňa svoje potreby, je to v poriadku, ale vtedy nepomáha až tak dieťaťu.
Ako veľmi by mal byť rodič prítomný pri príprave na nasledujúci školský deň? Kde je hranica, aby s pomáhaním prestal?
Sleduje, ako dieťa reaguje. Keď sa dostane do stavu, že dieťa vytrháva listy, mama kričí, je jasné, že je problém. Vtedy sa rodič potrebuje spamätať. Ak sa toto deje raz, tak je konflikt normálna vec. Ak je to utrpenie pri každej úlohe, že sedíme namiesto pol hodiny dve, dieťa plače, potrebujem sa poradiť čím skôr. Najviac psychických porúch a problémov s učením si deti vypestujú prvé týždne prvej triedy. Keď rodič nevie, ako reagovať, treba komunikovať: „Pani učiteľka, s Jožkom si píšem úlohy dve hodiny, tieto úlohy nebude mať hotové. Nenapísali sme písmenko E 50-krát, ale iba 20-krát za cenu duševného zdravia môjho dieťaťa“. Vidím, že keď ideme až po to 50. písmenko, obaja vyťahujeme nôž z vačku a náš vzťah sa začína výrazne zhoršovať. Dieťa je dekompenzované, do školy ide s brucha bolením. V priebehu pár týždňov uvidíte, ako sa úplne otočí. Treba včas zachytiť signály, keď to začína haprovať. Radšej sa poradím, za jeden telefonát nič nedám. Môžem sa poradiť aj so školským psychológom. Radšej, ako dieťa držať mesiace v odpore a robiť s ním úlohy za cenu, že je vyčerpané, unavené, plače, kričí ono aj ja. To je úplne zlé.