Podľa ministerstva školstva prinesie nový školský rok viacero plánovaných noviniek, ktoré zlepšia vzdelávanie. Učebné osnovy prispôsobené moderným potrebám však nebudú jedinou zmenou. Rezort na čele s ministrom školstva Tomášom Druckerom (Hlas) tiež avizuje zmeny v kompenzačných príspevkoch pre pedagogických zamestnancov a hovorí, že jednou z priorít bude aj naďalej duševné zdravie detí.
„Tento školský rok bude v znamení ‚nežnej revolúcie vo vzdelávaní ’. Prečo ‚Nežná revolúcia ’? Pretože praktické zmeny, ktoré prinášame, sú o posilňovaní toho, čo funguje, a nie o ničení toho, čo bolo predtým. Chceme rozvíjať vzdelávací systém, aby lepšie slúžil deťom, žiakom, študentom a učiteľom. Bez toho, aby sme zabudli, že mnoho dobrých vecí už funguje,“ uviedol minister školstva Tomáš Drucker.
Čítajte viac Koľko vyjde nákup pomôcok pre prváka? Farbičky, školská taška aj toaletný papier. Rodičia zaplatia stovky eur
Ako teda zvládnuť začiatok školského roka? Čo môžu rodičia urobiť, aby tlak zvládli deti aj oni? Aj na to sme sa pýtali psychológa a špeciálneho pedagóga Viktora Križa z Inklucetra, ktorý hovorí, že deti prirodzený strach zo školy v sebe nemajú, vypestujú ho u nich až dospelí. Aj preto by rodičia mali skôr než otázku „Čo bolo v škole?“ používať oznamovacie vety. Aj veta „Učiteľka je zlá.“, či pravidelná bolesť brucha pred písomkou, môžu mať v skutočnosti oveľa hlbší význam, a preto sa s deťmi treba veľa rozprávať. Najdôležitejšie rady od psychológa sme zhrnuli v bodoch.
1. Dajte dieťaťu informácie
Väčšina detí vrátane prvákov podľa Križa zvládne adaptačný mechanizmus štandardne, no ukazuje sa, že čoraz viac detí má na začiatku rôzne ťažkosti. „Časť detí začne postupne zlyhávať a ukážu sa rôzne špecifické poruchy učenia, správania, hyperaktivita alebo iné diagnózy. Práve v tejto prípravnej fáze je dôležité bez ohľadu na to, či má dieťa nejaké špecifické ťažkosti, nastaviť konkrétne opatrenia,“ uviedol pre Pravdu psychológ.
Spomaliť tempo a naladiť sa na čo najbežnejší režim nebolo podľa neho na škodu ani koncom prázdnin. U niektorých detí je totiž vidno, že sú už v strese a prežívajú úzkosť. V takých prípadoch pomáha deti informovať, napríklad ísť si pozrieť školu a triedu alebo sa zoznámiť ešte pred začiatkom školského roka s triednym pedagógom.
„Veľakrát to navrhujem ako opatrenie u detí, u ktorých máme obavu, že budú prepadávať. Je dôležité, aby sme u nich znížili úzkosť. Čím viac vie predvídať, čo ho čaká, tým je menšie riziko, že bude v úzkostných stavoch,“ vysvetlil. Na upokojenie pomáhajú aj informácie o dennom harmonograme – kedy bude dieťa vstávať, raňajkovať, že si pripraví oblečenie, alebo, kde bude obedovať. Čo však nepomáha je, ak je dieťa informáciami zahltené, preto treba sledovať, koľko ich chce a žiada.
Bez podstatných informácií si dieťa podľa psychológa začne domýšľať a je neisté, zistí, že realita je iná a vzniká u neho úzkosť. „Zmena je najväčšia v tom, že okolo dieťaťa sú noví ľudia. Pani učiteľka v materskej škole je vzťahová osoba. V mozgu má reálnu reprezentáciu neurónov, ktoré sú na ňu naučené reagovať. Teraz si predstavte, že príde iná vzťahová osoba. Nefunguje to automaticky, že ich len vymeníte. Dieťa si musí vytvoriť nové neuronálne spojenia, v jeho hlave sa odohráva množstvo procesov,“ priblížil psychológ, čo sa deje v hlave dieťaťa.
2. Ako rozumieť dieťaťu
Nie sú to len noví ľudia, ktorých dieťa vníma, zmenu prežíva aj cez vône, veľkosť miestnosti, sociálne interakcie, hluk aj krik. „Deti veľmi ťažko znášajú, keď vidia množstvo podnetov. Musíme pracovať na tom, aby si čo najrýchlejšie zvykli na prostredie. Chce to trochu ináč nastaviť začiatok,“ podotkol odborník.
V šiestom roku života sú deti po psychologickej stránke už pripravené ísť do komunity a zvládať školské povinnosti. Podľa psychológa prirodzený strach zo školy nemajú, skôr sa na ňu tešia a sú zvedavé. To, že k nim školský systém nebude natoľko akceptujúci ako v materskej škole, však nevedia. „Rozhodne si myslím, že nervozitu im často odovzdávame my dospelí. Dieťa cíti, že rodič je v nepohode, že sa veľa pýta – čo bolo, poslúchal si? Veľa informácií dostane aj od učiteľky. Dieťa sa stáva preťaženým. To, že sa škola stane miestom strachu, v dieťati vypestujeme. Nie je to dieťaťu prirodzené. Ono sa teší,“ ozrejmil Križo.
V prípade dieťaťa, ktoré sa do školy neteší je podľa psychológa dobré poznať, čo sa skrýva za jeho strachom. Väčšinou sa na to dá ľahko prísť. Strach môže byť skrytý aj vo vete „Učiteľka je zlá“ alebo „Obed je zlý“, čo môže byť spočiatku pre rodiča nepochopiteľné. Netreba však zostať len pri povrchom opise. Ak pôjde rodič hlbšie a bez hystérie, môže sa ukázať, že dieťaťu prekáža hluk v triede alebo, že je unavené. Obyčajné vypočutie je podľa Križa účinnejšie ako vypytovanie sa.
„Porozumenie dospelých pomáha zvládnuť druhý deň. Dieťa nevie povedať ako dospelý, že je unavené, ale povie, že učiteľka je zlá. Keď dokážeme k dieťaťu citlivo pristupovať a vnímať jeho potreby, upokojí sa a je schopné to zvládnuť. Je chybou, že často reagujeme na problémy, o ktorých dieťa hovorí, namiesto toho, aby sme reagovali na to, čo dieťa potrebuje, pomohli mu sa upokojiť a uistiť ho, že to, čo prežíva, je v poriadku,“ vysvetlil.
Platí to aj v prípade, ak sa dieťa opakovane sťažuje pred testami na bolesti brucha. Hoci rodič rozumie, že ide o súvislosť so stresom, podľa psychológa netreba dieťa okamžite „pacientizovať“, ale vypočuť a empaticky reagovať, no nie prekonávať prekážky za dieťa v zmysle, že ho v deň skúšky rodič nechá doma.
„To, v čom môže rodič pomôcť je, že mu rozumie, že ho teraz bolí brucho, nehovorí mu to ironicky. Keď sa dieťa postupne naučí komunikovať, namiesto toho, aby ho brucho bolelo, povie: „Mami, mám teraz stres z písomky“, ľahšie sa mu dá pomôcť,“ vysvetlil psychológ. Deti podľa neho v prvej fáze nevedia pomenovať, čo prežívajú. „Somatizujú to, je to prirodzené. Telo začne vylučovať stresový hormón kortizol, a ten, keď sa dostane do tráviaceho traktu, reálne spôsobuje bolesť brucha. To nie je vymyslený symptóm. Dieťa to naozaj prežíva,“ zhrnul. Na druhej strane, ak sa problém zhoršuje, lekára netreba obchádzať.
3. Nebuďte ako agent na výsluchu
Za oveľa jednoduchšie, než zisťovať informácie cez otázku „Čo bolo v škole?“ je reagovať oznamovacími vetami. Napríklad, ak dieťa nastupuje do auta, hlasno plesne dverami a je zamračené, lepšou verziou než otázka „Čo sa stalo?“ je oznamovacia veta „Počuj, dnes si mal asi ťažký deň.“. Platí to aj v prípade, ak dieťa príde k rodičovi rozbláznené. Vhodnejšie je podľa Križa reagovať slovami „Vidím, aký si dnes nadšený“. Dieťa sa potom samé rozrozpráva.
„Oznamovacie vety sú akoby sme mu podali ruku – hovorím ti, že ti chcem porozumieť. Otázka má charakter vyšetrovania, aj keď rodič to myslí v dobrej viere. Ako rodič síce potrebujem vedieť informácie, no je to moja potreba, ktorú napĺňam otázkou, nie potreba dieťaťa. Ak chcem podporiť dieťa, tak sa nepýtam, ale reagujem na to, čo vidím a snažím sa oznamovacou vetou povedať čo vidím,“ opísal.