Často sa nesprávne používa pojem, že ľudia sklo recyklujú. V skutočnosti ho triedia alebo separujú, druhý dych dostáva až v špecializovanej továrni. Jedinou svojho druhu, ktorá sa na Slovensku zaoberá recyklovaním použitého obalového skla, je Vetropack v Nemšovej, kde sme sa boli presvedčiť, ako sa z použitej fľaše stáva nová, a čo všetko predchádza tomu, aby sa opäť dostala do rúk spotrebiteľom.
Skládková veľmoc
Na návštevu fabriky si symbolicky berieme vlastné obalové sklo. Hoci absolvujeme prehliadku továrne počas pár hodín, cesta recyklácie fľaše je oveľa dlhšia. Od jej vhodenia do kontajnera až po moment, keď sa opäť objaví na obchodnom pulte, uplynie zhruba mesiac.
V Nemšovej dokážu ročne recyklovať až 150-tisíc ton obalového skla. Ako sa neskôr dozvedáme, jediným limitujúcim faktorom je jeho nedostatok. Sklo recyklovaním nestráca na kvalite, čo prispieva k znižovaniu hromadenia odpadu na skládkach. „Máme jedného plniča, ktorému sme vyrábali fľaše v 80. rokoch a stále ich používa. Fľaša nestráca na svojich vlastnostiach, len je trošku odraná, čo na povrchu vzniká pri transporte. Nič viac,“ vyzdvihla hovorkyňa firmy Regína Bělohoubková.
V porovnaní s priemerom Európskej únie dosahuje Slovensko vyššiu mieru skládkovania. Kým priemer v únii predstavuje 23,1 percenta, u nás sa blížime k takmer 40 percentám. Najlepšie sú na tom Belgicko a Švédsko, ktoré nedosahujú ani jednopercentnú mieru ukladania odpadu na skládkach. Kým sa na skládke rozloží sklo, trvá to až 4 000 rokov.
Ešte predtým, ako vojdeme do budov, kde sa z tvrdých črepov stáva horúca tekutá zmes, dostaneme návštevnícku výbavu – štuple do uší, topánky s oceľovou špicou a krikľavú vestu. Prehliadku industriálnym areálom začíname za zvukov rinčania skla, ktoré práve priviezlo nákladné auto. Miestami cítiť z hromady skla odor po zvyškoch nápojov, no nie je to nič, čo by sa nedalo vydržať.
Čítajte viac Vyššie zálohy za PET fľaše a nižšia dôvera. Budeme platiť viac? Tarabov návrh je v rozpore so zákonom, hovorí správca
Nožíky, hračky aj ešpézetky
V rozčlenených kopách sa presviedčame o tom, čo všetko sa do továrne privezie spolu s použitým sklom. Sú to nielen kusy plastových vriec, ale aj kartón, kamene, nožíky či hračky. Nájdu sa aj iné „poklady“. „Občas sme v Česku museli volať políciu, pretože sme našli nábojnice, „ešpézetky“ alebo peňaženky. Je vidieť, že keď sa niekto potrebuje niečoho zbaviť, tak to hodí do kontajnera na sklo,“ vysvetľuje nám Bělohoubková.
Štartovacou pozíciou, odkiaľ sa odpad dostáva do zariadenia linky na úpravu črepov a výrobu drveného skla, je sklad črepov v rozsiahlej hale s vysokými stropmi. Ako priblížil referent pre ekológiu a odpady Juraj Golej, práve odtiaľ sa črepy dostávajú na triediaci pás. Sklo je tu najprv ručne triedené, vyberú sa z neho najväčšie nečistoty, s ktorými by si technológia nevedela poradiť, sú to napríklad kovové vrchnáky, kusy plastov či etikety. Aj tu sa presviedčame o tom, že spolu so sklom končia v kontajneroch aj magnetky či bábiky.
„To, čo je možné, ďalej triedime a používame na ďalšie spracovanie. Zvyšok musíme odviesť na skládku a zaplatiť jej uskladnenie alebo likvidáciu. Linka potom sama vytriedi črepy podľa farby a nadávkuje ich do síl odkiaľ ich používame na ďalšiu výrobu,“ opísala ďalej Bělohoubková. Často ku sklu zablúdi aj keramika, drôtosklo či sklokeramické dosky.
V labyrinte liniek oceňujeme, že sa po areáli nepresúvame samy. Keď prechádzame okolo jedného z veľkých strojov, Juraj Golej nás upozorní, že súčasťou triediaceho kolosu je osobitný separátor neželezných kovov. Prioritne sa v ňom separuje hliník, ktorý sa do odpadu so sklom dostáva vo forme čiapočiek alebo vrchnákov, ktoré postupujú na ďalšiu recykláciu.
Už vytriedené črepy prechádzajú dvoma pásmi, na ktorých vidno bezfarebné črepy biele a farebný mix. „Samozrejme, linka nedokáže 100-percentne vytriediť všetky črepy, ale to, čo vytriedi, nám stačí. Vždy je tam nejaké percento farebných prímesí, s ktorými si už v procese tavenia vieme dať rady,“ vysvetľuje odpadový referent.
Vaňa, v ktorej by ste sa kúpať nechceli
Z úseku triedenia sa presúvame do síce najmenej príjemnej, no azda najviac fascinujúcej časti fabriky – do horúcej zóny. Práve tu sa taví v obrovských kadiach sklo. Už po prvých minútach presunu si uvedomujeme, že obliecť sveter a dlhé nohavice nebol celkom najlepší nápad. Vedúci horúcej zóny Michal Červeň je na tamojšie teploty zvyknutý. Vysvetľuje nám, že v Nemšovej majú dva taviace agregáty.
„Jeden je na bezfarebné sklo, v druhom sa taví farebné sklo, v súčasnosti modrá, alebo odtiene zelenej – či už je to tmavšia zelená alebo oliva,“ opisuje. Dianie vo vnútri taviacich vaní, kde sa sklo rozpúšťa pri teplote 1 500 stupňov Celzia, sledujú na obrazovkách, kde je dobre vidno na bielom podklade (roztavené sklo) tmavšie škvrny, ktoré sú v skutočnosti kontinuálne prichádzajúce suroviny.
Juraj Golej vysvetľuje, že pri výrobe zelenej skloviny sa používa zhruba 80 až 90 percent druhotných surovín, čiže črepov zo separovaného zberu. Zvyšok „nadstavia“ primárnymi surovinami, najznámejšou je sklársky piesok. Primárnych surovín by vedeli používať aj menej, no chýba im vytriedené obalové sklo. Črepy získavajú nielen zo Slovenska, ale aj z okolitých krajín. Za rok dokážu takto spracovať až 150-tisíc ton odpadu, aktuálne majú rezervu zhruba na úrovni 50-tisíc ton.
„Rezervu musíme potom doháňať využívaním primárnych surovín, tým pádom máme väčší vplyv na životné prostredie, musia sa taviť primárne suroviny a taviť suroviny, ktoré produkujú emisie CO2. Tým pádom je aj väčšia spotreba plynu,“ uviedol Golej s tým, že tavenie druhotných surovín je menej energeticky náročné ako roztavenie piesku.
Keď prechádzame okolo strojov, z ktorých sa „strieľajú“ oranžové kvapky do foriem, rozumieme, prečo sme do výbavy dostali aj štuple do uší. Všade je hluk. Oveľa zaujímavejšie je, ako sa roztavený materiál mení na kusy nových pohárov či fliaš. Už po ceste na posuvnom páse naberá rozpálená sýta oranžová farba modré odtiene.
Po črepoch ani stopy
Teplotne je oveľa príjemnejšie až takmer na konci našej návštevy. Presúvame sa za vedúcim studenej zóny Jakubom Karvašom. Sem prúdia výrobky z horúcej zóny, ktoré sa presúvajú cez pásovú chladiacu pec. Slúži na to, aby sa pomaly a kontrolovane nové fľaše či poháre vychladili. Ak by k ochladzovaniu došlo príliš rýchlo a prudko, vzniklo by pnutie a sklo by prasklo.
Kým sa zaváraninový pohár alebo recyklovaná fľaša dostanú k spotrebiteľovi, čaká ich ešte dlhá cesta. „Hneď ako vyjde u nás výrobok z chladiacej pece, je naň aplikovaný chladiaci postrek, ktorý zabraňuje oderu a zabezpečuje, aby bol povrch hladký, a aby sa na ňom netvorili žiadne odreniny,“ ozrejmil Karvaš.
To stále nie je všetko, výrobok ešte čaká trojitá kontrola. Najskôr prejde kontrolnou linkou s kamerami, potom ľudskými očami a napokon meraniami v laboratóriu ako sú tlakové skúšky či odolnosť proti tepelnému šoku. „Je to automatizovaný proces, a keď všetko funguje tak, ako má, výrobky sa dostanú z horúcej zóny až k baleniu úplne sami,“ dodal.
Na záver sa pýtame, prečo je popri moderných technológiách, ktoré dokážu fungovať 24 hodín sedem dní v týždni, ešte stále možné, že sa pohodené sklené fľaše vyskytujú v prírode alebo sú zamiešané v komunálnom odpade. Podľa Goleja môže zohrávať úlohu vzdialenosť ku kontajneru na sklo a s tým spojená pohodlnosť, no aj nedostatočná edukácia. Ak teda zvažujete vyhodiť použitú nevratnú fľašku či pohár, ktorý sa vám už nehodí, do zmesového odpadu, majte na mysli, že je lepšie, ak sa o ne postarajú profesionáli a neskončia „pochované“ na skládke.
A ešte jeden zaujímavý fakt na záver. Podľa organizácie Friends of Glass recykláciou jedinej sklenenej fľaše môžeme ušetriť dostatok energie na napájanie počítača po dobu 25 minút, čo je napríklad jedna celá epizóda obľúbeného televízneho programu.