Pravda sa po dvoch rokoch od udalosti obrátila s otázkami, ako sa zmenili podmienky a práva LGBTI ľudí, a ako im uplynulé vlády a súčasný kabinet pomohli, na viaceré ľudsko-právne organizácie a festivaly, rodičov LGBTI detí, sociologičku, bývalého premiéra, ale aj majiteľa Teplárne.
Pred barom na Zámockej ulici útočil 12. októbra 2022 len 19-ročný Juraj Krajčík. Keď mu nevyšiel plán A, ktorého cieľom mal byť vtedajší premiér Eduard Heger (Demokrati), vybral sa pred bar Tepláreň a zacielil na dvojicu, ktorá patrila k LGBTI+ komunite. Okrem Juraja, ktorý bol nebinárnou osobou, a Matúša, ktorý bol bisexuál, vážne postrelil aj Radku Trokšiarovú, ktorá v kaviarni pracovala.
Dnes už zaniknutý Úrad špeciálnej prokuratúry po ukončení vyšetrovania informoval, že útočník sa k otrasnému činu priznal spolužiakom aj rodičom, keď sa po útoku vrátil domov, a len pár dní pred streľbou dokonca kontaktoval psychologickú linku dôvery. Podľa výpovedí viacerých svedkov mal radikálne názory na menšiny, politikov, policajtov a novinárov a zaujímal sa o teroristické trestné činy, ktoré vyvolali ohlas po celom svete. Pred smrťou zverejnil vyše 60-stranový manifest s prvkami neonacistickej ideológie. Neskôr po streľbe na Zámockej ukončil aj svoj život.
Prvé dni po útoku zmiernili svoje vyjadrovanie aj tí najväčší kritici menšiny a mediálnym priestorom sa šírili výroky o odsúdení činu. Niektorým to však dlho nevydržalo a nenávistné slová sa vrátili do svojho slovníka a verejného diskurzu. Ako azda najsilnejšie gesto rezonovalo objatie majiteľa baru Romana Samotného a prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá komunite vyjadrila plnú podporu aj slovami, že nie LGBTI ľudia, ale nenávisť je to, čo na Slovensko nepatrí. Ako sa Slovensko zmenilo dva roky od útoku sme sa pýtali v ankete.
Ako zmenila Slovensko vražda Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha na Zámockej ulici? Ako uplynulé a súčasná vláda pomohli v posledných dvoch rokoch komunite LGBTI+ ľudí? V ktorých smeroch sa zlepšili alebo zhoršili ich práva?
1. Silvia Porubänová
Sociologička a riaditeľka Slovenského národného strediska pre ľudské práva
Barbarský teroristický čin na Zámockej ulici, ktorého obeťami boli Juraj Vankulič a Matúš Horváth, ako aj ťažko zranená Radka Trokšiarová na istý čas prebudil Slovensko z rezignácie a letargie. Po prvotnom šoku a bytostnom zhrození sme zažili dosiaľ nevídanú vlnu spolupatričnosti, ľudskosti a občianskej odvahy. Bohužiaľ, nenaplnili sa žiadne z očakávaní smerom k rovnakým právam LGBTI+ ľudí, či už ide o uznanie ich životných zväzkov, spoločenské prijatie, podporu až po pocit nevyhnutného bezpečia.
Naopak – v ostatných mesiacoch intenzívne vnímame opätovné snahy zneužívať rodovú identitu, vzťahovú a sexuálnu orientáciu ako zámienku, či zástupnú tému pri odkláňaní pozornosti populácie, verejného diskurzu, spochybňovať a dehumanizovať kvír ľudí a aj týmto spôsobom podnecovať agresiu a nenávisť v duchu nechválne známeho: „Rozdeľ a panuj“. Obozretnosť, kritické myslenie a osobná autonómia tak stále musia byť kritériom pre prijímanie alebo odmietanie vyjadrení politických aktérov/-iek.
2. Roman Samotný
Aktivista a majiteľ baru Tepláreň
Išlo o prvý teroristický útok na Slovensku, ktorého cieľom bolo šíriť strach, nenávisť a zlobu. Myslím si, že to bola veľká skúška aj pre Slovensko, akým smerom sa uberieme, a či dovolíme ako krajina, aby táto zloba a nenávisť rástli. Vnímam, že významná časť ľudí prešla reflexiou a v LGBTI+ otázke sa viac vzdelala a pochopila, akej realite čelí na Slovensku dúhová komunita. Podľa mňa dnes mnoho ľudí reaguje inak. Sú otvorenejší, láskavejší, a dokonca sa ozvú, keď sa deje nejaká neprávosť LGBTI+ ľuďom.
Na druhej strane vnímam, že časť spoločnosti ešte viac zhrubla, že v obehu je ešte viac klamstiev, hoaxov a absolútnych bludov o LGBTI+ ľuďoch, ktoré zaznievajú dokonca na pôde parlamentu. Rovnako aj spôsob, ako komunikujú politici, a ako označujú LGBTI+ ľudí, je často ešte viac agresívnejší a ešte viac ovplyvnený dezinformáciami. Veľmi ma to mrzí, a myslím si, že je to pre mnohých stále veľmi zraňujúce. Je to však aj nebezpečné pre krajinu ako celok, spoločnosť je čoraz viac nasiaknutá dezinformáciami, a to čo zaznieva z parlamentu, môže byť rozbuškou, ktorá spustí ďalšie násilné činy.
Po teroristickom útoku sme vytvorili v spolupráci s viacerými organizáciami, aktivistami a aktivistkami, a takisto aj firmami výzvu, ktorá sa volala Ide nám o život. Cieľom bolo hovoriť o urgentnej situácii a ukázať, že je cesta z toho von a existujú riešenia, ktoré môžu zvýšiť kvalitu života nielen LGBTI+ ľudí, ale aj zlepšiť náladu v spoločnosti a zabrániť ďalšiemu radikalizovaniu a zvyšovaniu napätia. Mali sme tam viacero konkrétnych bodov, čo treba zmeniť, ako napríklad etický kódex v parlamente, aby tam nezaznievali úplne nezmysly a nenávistné prejavy. Rovnako sme žiadali, aby štát začal niečo robiť proti radikalizovaniu mládeže na školách, a aby efektívne postihoval nenávistné prejavy, ktoré dnes zamorujú sociálne siete. Z týchto bodov však takmer žiaden nebol splnený. Je to smutná správa o tom, kam sme sa neposunuli, a že napríklad aj súčasná vláda, ale aj vláda premiéra Hegera zlyhala, a neriešili akútnu polarizáciu spoločnosti a nezabránili zhoršovaniu atmosféry.
Pokiaľ ide o legislatívu, postavenie LGBTI+ ľudí sa v podstate nezmenilo. Aj teraz sa usilujeme o to, aby status quo, ktoré je na Slovensku, aspoň zostalo zachované a nedošlo dokonca k zhoršovaniu kvality života LGBTI+ ľudí. To, čo sa zmenilo k horšiemu, je zrušenie odborného usmernenia pre tranzície, ktoré stiahla bývalá ministerka zdravotníctva Dolinková len čisto z politických dôvodov kvôli tlaku SNS, hoci dokonca uviedla, že tie štandardy boli pripravené kvalitne a odborne. Legislatívne sa situácia nezmenila, ale vnímam napríklad snahu SNS predkladať návrhy, ktoré by ešte viac zhoršili akceptáciu LGBTI+ ľudí na Slovensku. Napríklad, nezmyselné zákony o tom, aby v rámci škôl nemohli byť žiadne informácie o LGBTI+ ľuďoch alebo snaha zakázať vyvesenie dúhovej vlajky na štátnych budovách.
Čo však vnímam ako zlepšenie, je to, že mnohé firmy a zamestnávatelia aktívne pracujú na tom, aby pracovisko bolo rešpektujúcim a priateľským miestom, kde sa cítia fajn aj LGBTI+ ľudia. Minulý rok sme spolupracovali s 35 zamestnávateľmi, ktorí sa pokúšali vytvoriť aspoň v práci dobrú atmosféru. Vidno, že v tých firmách to funguje, že vedia nájsť aj tón, vďaka ktorému napätie v rámci firmy nerastie. Verím, že možno časom sa bude aj štát inšpirovať týmito firmami a pochopí, že začlenenie LGBTI+ ľudí ho neohrozuje, ale naopak – zlepší atmosféru v spoločnosti.
3. Mojmír Vajgel
Člen Združenia rodičov a priateľov LGBT+ ľudí
Po vražde Juraja a Matúša je Slovensko na tom v prístupe ku LGBTIQ+ komunite, bohužiaľ, horšie ako predtým. Komunita LGBTIQ+ a ľudia k nej blízki sú hlboko ranení, traumatizovaní, avšak názory väčšiny populácie to nijako neovplyvnilo. Prispeli k tomu aj sociálne siete, tam celkovo prevláda nenávisť nielen k spomínanej menšine.
V tejto atmosfére sú však príjemným prekvapením prevažne pozitívne reakcie ľudí na naše aktivity, či nedávno vyjdenú knihu skutočných príbehov rodičov LGBTIQ+ detí s názvom „Niečo ti chcem povedať“. Získali sme mnohých nových spojencov, a dokonca viacero firiem začalo so vzdelávaním svojich zamestnancov v oblasti ľudských práv a inklúzie.
Na právach komunity sa nezmenilo prakticky nič, s výnimkou trans osôb, ktorým bola sťažená tranzícia zrušením odborného usmernenia na zjednotenie postupov poskytovania zdravotnej starostlivosti k zmene pohlavia. Momentálne v tejto oblasti panuje právne vákuum, a trans ľudia sú vystavení svojvôli úradníkov. Súčasná vládna koalícia je ku LGBTIQ+ komunite nepriateľská, takže minimálne v tomto volebnom období sa nič nezlepší, skôr naopak.
4. Martin Macko
Riaditeľ Iniciatívy Inakosť a organizátor festivalu Dúhový PRIDE
Teroristický útok vyvolal v slovenskej spoločnosti vlnu solidarity s LGBTI+ komunitou. Aj keď neprišlo k zásadnej zmene postojov, postupné zmeny vidieť aj prieskumoch verejnej mienky. Napríklad, viac ľudí dnes uznáva, že LGBTI+ ľudia čelia na Slovensku diskriminácii. Viac sa začali angažovať aj firmy a zamestnávatelia a viac ako 60 z nich poslalo vláde výzvu na zlepšenie postavenia LGBTI+ ľudí.
Naopak, zo strany štátu a politikov nedošlo k žiadnej pozitívnej zmene. V súčasnosti sme svedkami toho, že politici opakovane zneužívajú tému LGBTI+ ľudí. Namiesto toho, aby sa zaoberali skutočnými problémami, ktorým Slovensko čelí, rozdeľujú slovenskú spoločnosť, hľadajú nepriateľov a vymýšľajú riešenia na fiktívne problémy. Podpora tejto skupiny občanov a občianok Slovenska je označovaná za propagandu a objavujú sa snahy trestať ju. Ide napríklad o zákaz vyvesenia dúhovej vlajky, zákaz hovoriť o LGBTI+ ľuďoch na školách alebo snahu trestať poslankyňu za dúhovú nálepku v pléne NR SR. Neustále sa pritom opakujú tie najzraňujúcejšie predsudky o tejto menšine.
5. Peter Weisenbacher
Riaditeľ Inštitútu ľudských práv
Slovensko sa podľa môjho názoru od homofóbneho teroristického útoku na Zámockej v Bratislave nezmenilo. Obávam sa, že veľká časť spoločnosti, možno aj väčšina, si nechce pripustiť, že vraždenie, ktoré tam rozpútal mladík extrémizovaný dezinformačnými zdrojmi, je priamy dôsledok celospoločenských procesov. Nenávisť voči LGBTI menšine je dlhodobo používaná ako „karta“ v politickom boji a za posledné dva roky sa to iba vystupňovalo. Žiadna vláda odkedy SR existuje LGBTI občanom a občiankam nijako konkrétne nepomohla, rozdiel bol jedine v rétorike. Nehovorím, že to nič neznamená, znamená, pretože slová majú vplyv na to, ako rozmýšľame a to zasa determinuje, ako konáme, ale od vlády je to málo. Vláda v demokratickej krajine, ktorou dúfam stále sme, má nie len právo, ale aj povinnosť garantovať ľudské a občianske práva, špeciálne menšín. V prípade LGBTI menšiny však dlhodobo dochádza ku diskriminácii, koniec koncov je zakotvená aj v Ústave SR.
Konkrétne zlepšenie vidím vo vzťahu väčšinovej spoločnosti voči konkrétnym osobám a párom, to sa skutočne za posledné desaťročie kvalitatívne posunulo. Dnes nemusia rovnakopohlavné páry tajiť svoje vzťahy a spolunažívanie do tej miery ako voľakedy, ani pred susedmi, ani v práci a vo väčších mestách, ani na ulici. Dúfam, že sa dožijeme toho, že to bude raz platné aj všeobecne a odzrkadlené adekvátnou legislatívou.
K zhoršeniu prišlo jednoznačne v prípade transrodových osôb a nie len na právnej rovine, kde nedávno odstúpená ministerka zdravotníctva zrušila vyhlášku o tranzícii, ale najmä vo verejnom diskurze. Ten, žiaľ, do značnej miery určujú extrémistické kruhy a osoby. Transrodoví ľudia sa zjavne stali ich hlavným terčom. Domnievam sa, že je to priamy dôsledok toho, čo som spomínal vyššie, že „priemerného“ človeka už pár lesieb alebo gejov nezdvihne zo stoličky, túto bitku extrémisti prehrali. Nevzdávajú sa však a vymýšľajú si stále nových a nových nepriateľov, momentálne je to okrem neexistujúcej gender ideológie práve transrodová komunita.
6. Eduard Heger
Premiér v rokoch 2021 – 2023
Obávam sa, že Slovensko vražda Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha nezmenila k lepšiemu. Agresivita verejnej diskusie hlavne vďaka vyjadreniam čelných vládnych predstaviteľov rastie a prináša polarizáciu nevídaných rozmerov. Ľudská dôstojnosť a rešpekt sú na okraji záujmu súčasnej vlády.
Kým vražda dvoch nevinných ľudí nastolila v našej spoločnosti potrebu tolerancie, vzájomného rešpektu a úcty jeden voči druhému, súčasná vláda už ani neskrýva, že ľudí s opačným názorom alebo orientáciou považuje vyslovene za niečo škodlivé a v našej spoločnosti nežiadané.
Ako bývalý premiér takúto komunikáciu absolútne odmietam a pripomínam súčasnému predsedovi vlády, že slová, majú kinetický efekt, preto ho žiadam, aby nerozdeľoval a neburcoval vášne v spoločnosti.