„Polícia je silová zložka, z čoho plynie aj očakávanie, že policajti budú psychicky odolní, keďže majú v kompetencii použiť silu v zákonom stanovených prípadoch. Z mojej skúsenosti poviem, že v tom čase využitie pomoci nebola ani téma, keďže sa išlo naratívom „si policajt, tak to máš zvládnuť“,“ hovorí dnes už bývalý príslušník Policajného zboru Tibor Deák.
Pamätá sa si aj konkrétny príklad, kedy ozbrojený páchateľ uniesol pred rokmi policajtku a policajta a hodiny ich vozil v aute. Na možnú stopu na psychickom zdraví kolegov sa nepozeralo. „Boli to moji kolegovia, ostrieľaný policajt a mladšia kolegyňa. Našťastie to dobre dopadlo, ale keď kolegyňa chcela prestúpiť z hliadky do kancelárie, vtedajší okresný policajný funkcionár sa vyjadril, že načo išla k polícii, keď takéto nevie zvládnuť,“ opísal Pravde.
Čítajte viac Policajt z Považia: Nikde nie je uvedené, že by policajt nemal udrieť do hlavy. Miesta úderov sú sivá zóna
Počet ľudí sa znižuje, práca zostáva
Psychologickým testovaním musí prejsť každý, kto chce byť policajtom. Nie všetci ich zvládnu. Ako pre Pravdu uviedol hovorca ministerstva vnútra Matej Neumann, celý proces vyšetrenia trvá u jedného uchádzača spravidla šesť a viac hodín a patrí medzi najdôkladnejšie psychologické vyšetrenia na území Slovenska. „Úspešne ho absolvuje cca 55 percent uchádzačov,“ priblížil.
Policajt z jedného z obvodných oddelení na Považí, ktorý si prial zostať v anonymite a v článku sme mu meno zmenili na Milan, prešiel psychotestmi ešte ako študent posledného ročníka akadémie. Náročná bola podľa neho časovo obmedzená časť s otázkami na logiku, pretože bolo treba rýchlo pochopiť zadanie. Dnes sa robia testy v rámci prijímacích skúšok spolu so skúškami fyzickej kondície.
Policajný zbor trpí už dlhšie personálnymi deficitom. K ideálnemu tabuľkovému počtu 22 601 – chýba najmenej tritisíc príslušníkov. Menej uniformovaných kolegov pociťuje aj Milan. Podotýka, že hoci ich je menej, množstvo práce im neubúda.
„Ťaháme nadčasy, pretože reálne nemá kto slúžiť, spájajú sa hliadky, dokonca sa rušia hliadky. Za rovnaký plat sa len zvyšujú povinnosti, komplikuje sa práca, je tam enormné množstvo administratívy. To by ste sa čudovali. A popri tom vedenie očakáva, že výsledky budú rovnaké, pritom sa počet ľudí znižuje a neprichádzajú noví,“ skonštatoval.
Po zákroku v Košiciach sa natískala otázka, či v dôsledku štíhlejšej personálnej kapacity nevzniká u policajtov frustrácia, ktorú si vybijú na civiloch, a či dostávajú dostatočnú psychologickú pomoc. Na necelých 20-tisíc príslušníkov je na Slovensku zhruba 50 psychológov.
Kde vzniká frustrácia
Deák hovorí, že tlak na policajtov vzniká z rôznych strán. Jednak je to verejnosť, ktorá očakáva, že policajt bude vždy a všade tam, kde ho práve potrebujú, príde rýchlo a situáciu vyrieši podľa očakávania, jednak tenzia prichádza aj od nadriadeného.
„Za mojich čias, a podľa toho čo viem, ešte aj dnes je obrovský tlak na štatistiku. Objasnenosť, nápad trestnej činnosti, počet pokút. My sme mali rozkazom riaditeľa stanovený mesačný počet a sumu vybraných pokút a keď to tak nebolo, bol krik. Lebo nadriadeného naháňal za čísla jeho nadriadený, a toho zas jeho nadriadený. Ale štatistika občana nezaujíma, ten sa chce cítiť bezpečne,“ priblížil. Frustrujúce je podľa jeho slov aj samotné prostredie, v ktorom policajti pracujú a roky sa nemení.
Tretí faktor sú prípady, ku ktorým policajti v hliadke dorazia ako prví – bitky, nehody, rodinné tragédie, situácie, kedy sú sami ohrození. „To všetko na policajta nejak vplýva, a ak nepozná spôsob, ako sa s takýmito zážitkami vysporiadať, vytvára si obranné mechanizmy, často škodlivé – alkohol, hazard, emočne vyhorí, no a niekedy to nezvládne,“ pokračoval.
Prejav násilia Deák považuje za hraničnú formu kompenzáciu. Treba však podľa neho vnímať, že polícia je silová zložka a policajt na ulici „musí mať v sebe istú dávku agresivity“. Na zvládanie vypätých situácií a spracovanie extrémnych zážitkov by preto mala byť podľa neho široko dostupná psychologická podpora a z témy by sa nemalo robiť tabu. „V súkromnom sektore dnes každá zodpovedná firma vníma, že duševné zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické,“ podotkol.
Element násilia má však podľa neho aj iný pôvod. „Toto prosím berte ako vysvetlenie, v žiadnom prípade to nie je ospravedlnenie násilného správania policajtov,“ hovorí. „Človek sa pudovo vyhýba bolesti. Ako som spomenul, policajt sa stretáva s najprízemnejšími jedincami v spoločnosti, ktorým nevysvetlíte nič. Neodradí ich pokuta, neviete si s nimi rady nijak. Jedinou vecou, čomu rozumejú, je to, že nejakom mieste pocítili bolesť, že ich tam niekto zbil. Tak na také miesto sa nevrátia,“ vysvetlil.
„Nepôjdu tam kradnúť, nebudú tam ponocovať, špiniť, rušiť verejný poriadok. A ak sa k rovnakej osobe denne vraciate a stále dookola riešite, čo s ňou, oznamovateľ sa na vás vyvršuje, že polícia nič nerobí, nadriadený vás naháňa aby ste to vyriešili, ale zároveň aby ste riešili aj kopu iných vecí, niekde to môže prasknúť,“ pokračoval.
Psychologická pomoc je tabu
Psychologická pomoc by sa policajtom zišla najmä po vo vypätých situáciách. Deák hovorí, že ju počas pôsobenia v zbore nedostal ani raz, a to bol na výjazde k dvom utopeným deťom, obeseným alebo uhoreným ľuďom. Rady, ako sa vysporiadať s hraničnými situáciami nedostal ani na akadémii.
„Ani keď som nastúpil do zboru sme nedostali inštrukcie, čo spraviť, na koho sa obrátiť. Vedeli sme, že je nejaký krajský psychológ, ktorý riešil psychotesty na prijímačkách, ale o podpore nebola reč,“ hovorí. Ako aktívny policajt potrebu vyrozprávať nepociťoval. Uvedomil si to až s odstupom času. Duševné zdravie nebolo témou ani na oddelení, ani s nadriadenými.
Podľa Neumanna sa v súlade s internými predpismi o psychologickej starostlivosti v zbore pravidelne robí psychologické poradenstvo, psychologická príprava policajtov a psychologická osveta. „Policajti (aj zamestnanci rezortu MV SR) majú k dispozícii tiež anonymnú telefonickú krízovú linku, kde sa môžu v prípade potreby s dôverou obrátiť na služobných psychológov,“ vysvetlil.
Deák nesúhlasí. Aktuálnu situáciu pozná z rozhovorov s bývalými kolegami a spolužiakmi. Na základných útvaroch podľa jeho slov aktívna podpora nie je. „Lepšie je to na špecializovaných útvaroch, napríklad pri nástupe na zahraničné misie, kde si nemôžu dovoliť poslať niekoho, kto by ohrozil seba alebo ostatných,“ opísal.
„Keď sme sa bavili o aktuálnych udalostiach, všetci boli v otázke psychologickej podpory skeptickí a komentovali to spôsobom, že požiadať o podporu je spôsob ako byť rýchlo postavený mimo služby. Že ako policajt nemáš čo mať psychické problémy a ak ich máš, nemáš čo byť policajt. Pokiaľ viem, v polícii vás nadriadený môže poslať na preskúšanie, ale nie je to jednoduché, je na to interný predpis. To ale vôbec nie je psychologická podpora,“ hovorí.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Od kedy bol Deák v zbore sa evidentne veľa nezmenilo, no od bývalých kolegov má spätnú väzbu, že na niektorých špecializovaných útvaroch je aj aktívna práca psychológov, no je to podľa neho „skôr ojedinelé“.
Návšteva psychológa nie je ani podľa Milana niečo čím sa policajti radi pochvália ani dnes. Jedna vec je ponúkaná možnosť psychologickej pomoci, a druhá, či ju policajt skutočne využije. On sám nemá pocit, že mu v zbore chýba, pretože má možnosť zavolať služobným psychológom v rámci kraja.
„Policajti psychickú starostlivosť majú, problémom je skôr momentálna zaťaženosť. Na troch až štyroch policajtov, ktorí odídu do civilu je jeden, ktorý príde, aj ten nemusí dlho vydržať. Ďalej je to neustále znižovaniu počtu príslušníkov, no práca je stále rovnaká,“ opísal svoj pohľad Milan.
V závažných prípadoch sú podľa neho rozhovory s psychológom u nich na oddelení povinné, napríklad ak sú sami policajti účastníkmi veľkého nešťastia. „Vtedy sa vyhodnocuje či je policajt v šoku alebo nie. Stalo sa to napríklad aj kolegovi, ktorý dokumentoval vážny prípad. Zavolala mu po ňom psychologička či sa chce o tom porozprávať, no väčšinou je to o opancierovaní príslušníka. Tí, ktorí nezvládajú takéto situácie, zväčša zo zboru odídu, než by zostali v zbore a riešili to sedeniami u psychológa,“ dodal.
Ako psychotesty vyzerajú
Na vstupných psychotestoch pohorela aj Alexandra, ktorá sa hlásila do zboru pred piatimi rokmi a snažila sa na ne aj pripravovať. Hoci sa jej spočiatku zdali ľahké, ich náročnosť sa zvyšovala postupne. „Na vypracovanie sme mali krátky čas, čo ma privádzalo do stresu a nemohla som si dobre premyslieť výsledky,“ spomína si. „Nepamätám si presne koľko tam bolo otázok, no boli ich snáď stovky. Často sa opakovali v inom znení a práve na tom sa dalo nachytať. Mohlo sa stať, že na jednu otázku odpoviete niečo a na druhú už niečo iné aj keď otázka je rovnaká,“ priblížila.
Psychologička Eva Klimová v relácii ta3 nedávno upozornila, že psychotesty kolujú medzi ľuďmi a policajti k nej na posúdenie často prichádzajú nabifľovaní. „Mne samej prichádzajú na vyšetrenia policajti, ktorí sa hlásia do iných pracovných pozícií a sú naučení testy, dokonca vám povedia, kde sa to naučili a ako sa to naučili,“ povedala. Podľa zistení ta3, sa k psychotestom nie je až také náročné dostať. Ešte do včera bol na známom internetovom bazáre dostupný inzerát na psychotesty v hodnote 40 eur.
Psychologické testovanie sa skladá z troch častí – výkonnostná časť, osobnostné testy a osobný pohovor. V prvej musí uchádzač podať za určitý čas konkrétny výkon. Skúma sa jeho reakčný čas, psychomotorické schopnosti, koncentrácia, logické myslenie aj úroveň všeobecných rozumových schopností. V rámci tejto úrovne musí pracovať čo najrýchlejšie, ale pozorne a presne, vysvetľuje v jednom zo starších videí polície psychológ Martin Gronský.
V druhej časti prejde osobnostnými testami, kde už čas nehrá rozhodujúcu rolu. Jednotlivé otázky a tvrdenia zachytávajú podľa Gronského celú škálu osobnostných vlastností. Tretiu časť tvorí osobný rozhovor. Jeho súčasťou je okruh otázok o osobnej anamnéze, priebehu školskej a kariérnej úspešnosti, motivácii, záľubách a aktivitách vo voľnom čase. Súčasťou sú tiež otázky o sebahodnotení či vzťahu k zbrani.
Podľa Neumanna sa testami posudzuje psychická stabilita, odolnosť voči záťaži a stresu, schopnosť odhadnúť a posúdiť mieru rizika a nebezpečenstva, ako aj adaptačné schopnosti uchádzača.
Raz a dosť. Budú testy pravidelnejšie?
Ak záujemca testami prejde, opakované psychologické skúšky ho už nečakajú. Len výnimočne policajta pošle na preskúšanie nadriadený, a to najmä v prípade, ak existuje podozrenie, že sa mu zhoršil psychický stav. Opakované previerky sú zamerané len na kondičku a streľbu.
„V súlade s interným nariadením o psychologickom vyšetrení má nadriadený policajta možnosť požiadať služobných psychológov o vykonanie tzv. kontrolného psychologického vyšetrenia (napr. pri neprimeraných agresívnych prejavoch policajta, pri impulzívnom správaní, pri závažnom zhoršení efektívnosti služobnej činnosti a pod.). Po posúdení opodstatnenosti takého vyšetrenia kontrolné psychologické vyšetrenie vykonáva klinický psychológ,“ spresnil hovorca ministerstva.
Otázka pravidelných psychologických testov sa objavila v súvislosti s brutálnym zákrokom proti 48-ročnému Ľubomírom v obchodnom centre v Košiciach, ktorého ubil policajt na smrť. Vedenie ministerstva vnútra si zmeny vie predstaviť. Šéf rezortu Matúš Šutaj Eštok (Hlas) hovorí, že aktuálne verzie sú na dostatočnej úrovni a prísne nastavené. „Nemôžeme uberať z náročnosti psychotestov. Sú dostatočným kvalifikačným kritériom na to, aby sa človek do zboru dostal alebo nedostal,“ podotkol. Zamyslieť sa podľa ministra môžu nad náhodnými testami počas pôsobenia policajta.
Štátna tajomníčka ministerstva vnútra Lucia Kurilovská (Hlas) sa nedávno v ta3 vyjadrila, že sa začína intenzívne pracovať na tom, aby sa systém psychotestov prestavil. Nielen v tom, aby sa testy prehodnotili, ale mali by sa robiť aj na pravidelnej báze.
O vynovených testoch ministerstvo bližšie informácie zatiaľ neposkytlo. „O prípadných návrhoch na zmeny v prijímacom konaním do PZ, súčasťou ktorého je aj posudzovanie duševnej spôsobilosti, bude ministerstvo vnútra oficiálne informovať,“ informoval Neumann.
Čo s policajtmi, ktorí neprejdú
Bývalý policajt Deák sa domnieva, že primerane nadizajnové psychotesty by mohli byť jeden z nástrojov, ako monitorovať osobnostné zmeny u policajtov a zachytiť prípadné varovné signály. Otázne podľa neho je, či testové batérie, ktoré sa používajú v prijímacom konaní odrážajú súčasné potreby. Ak by aj psychotesty boli častejšie a odhalili by zhoršený duševný stav policajtov, bolo by treba domyslieť „čo potom“.
„Čo by sa malo stať s policajtom, ktorý v dôsledku charakteru práce vykáže osobnostné zmeny, ktoré niekto vyhodnotí ako nevhodné, keď prejaví osobnostné črty, ktoré nezapadajú do normy? A tento policajt má odslúžených kopec rokov, ale ešte nedosiahol nárok na výsluhový dôchodok? Ako sa bude pracovať s týmito policajtmi?“ pýta sa. Je presvedčený, že by pomohlo skôr väčšie sprístupnenie psychologickej pomoci, napríklad anonymnou formou.
Milan sa obáva, že posilnenie psychotestov by malo presne opačný účinok ako by sa očakával. „To, že sú policajti momentálne podráždení a frustrovaní nie je žiadna novinka, je to následok dlhodobého podstavu a neriešenia situácie zhora, že nedokážu zabezpečiť nových ľudí,“ myslí si. Jedným z krokov, ktorý by však mohol podľa neho pomôcť zlepšiť personálny stav je zmiernenie kritérií na dioptrie. „Väčšina policajtov, ktorí robia na spisoch okuliare používajú. Nemal by to byť problém pri vstupe,“ domnieva sa.