Psychológ v rozhovore hovorí:
- či sa z Vianoc stala ilúzia z reklám,
- či je lepšie sa pohádať alebo mlčať,
- prečo je hádka ozdravujúca,
- prečo sa neupínať na obraz dokonalých Vianoc,
- prečo sa cítime sami, aj keď sme obklopení rodinou,
- aké riešenia má pre čitateľov, ktorí nám napísali.
Reklamy, až na výnimky, ilustrujú Vianoce ako dokonalé obdobie, všade hrajú koledy, ľudia si vinšujú, usmievajú sa, sú k sebe milí, pomáhajú si podať misu so šalátom, obdarujú človeka bez domova. Sú Vianoce dnes už ilúziou z reklám?
Je to už desaťročia ilúzia. Zabudli sme na skutočné posolstvo Vianoc, ktoré sú oveľa viac o autentickosti ako o ideáli. Nie je to vrchol, kam máme smerovať, ale cesta, na ktorej sa aj zašpiníme. Je hrozné, ak človek celý rok žije inak a na Vianoce sa pretvaruje. Pre rodiny je viac uzdravujúce, ak by sa členovia zastavili a viac prežívali to, čo je celý rok pod kobercom. Poviem to pejoratívne, ale ak je v rodine dlhodobo nevypovedaný hnev, nemôže sa stať nič lepšie ako sa na Vianoce dobre pohádať. Znie to, akoby som šiel proti posolstvu Vianoc, no všetci poznáme, že konflikty nie sú až také zlé. I keď to môže spočiatku bolieť, neskôr uvidíme, že priniesli uvoľnenie, môžeme viac dýchať, menej byť voči sebe falošní. Ak je konflikt celoročne potlačený, nič lepšie sa nemôže stať, ak cez Vianoce vybuble.
Priznám sa, že keď počujem frázu „Vianoce sú sviatkami pokoja a radosti“ znie mi to už ako prázdna fráza, lebo viem, že u mnohých ľudí to nezodpovedá realite. Nie je to neúprimné voči nám samým, ak krátkodobou štylizovanou radosťou prekrývame realitu? Nedoplatíme na to vo vzťahoch?
Je taká pesnička, ktorej text hovorí, že každý deň budú vraj Vianoce. Ak majú byť Vianoce skutočné, mali by odrážať realitu. Ak nám rozohrejú niečo v srdci, malo by to byť trvalo udržateľné. Nemá to byť o tom, že v jeden deň pôjdeme na návštevu domova dôchodcov a potom viac nie. Má to byť niečo, čím žijeme celoročne. Inak je to potom falošné, pretože ukazujeme deťom len to, ako sa veci patrí robiť, ale nehovoríme o tom, že ak sú dobré, máme tým žiť stále.
Čo býva spúšťačom vianočných hádok?
Dôvodom je, že sa ľudia naučili nehovoriť si, čo v skutočnosti prežívajú. Napríklad, keď sú deti staršie a robia veci, ktoré sa rodičom nepáčia tak, aby to nevedeli. Rodičia sa potom nad tým rozčúlia, lebo to zistia. Nasleduje dlhodobo tichá domácnosť. Aj 15-ročný tínedžer môže povedať, že mu prekáža falošnosť. Záujem rodičov je zase vyjadriť, že majú o dieťa strach. Tínedžer to vníma tak, že sa k nemu správajú ako malému dieťaťu a chcel by, aby ho viac rešpektovali. Na začiatku to môže byť o zvýšení hlasu, no v ďalšej fáze dospejú k tomu, že obe strany potrebujú rešpekt. Rodičia si uvedomia, že dieťa im nechce povedať, že sú zlými rodičmi, ale že potrebuje, aby ho viac počúvali.
Vlani ste v rozhovore pre Pravdu povedali, že logistika Vianoc sa stala komplikovanejšou a je to skoro, ako zorganizovať hudobný festival. Prečo túžime po dokonalým Vianociach?
Pridáva tomu veľa marketingový obraz o Vianociach. Ak chceme, aby ľudia viac nakupovali, musíme im vytvoriť predstavu, ako majú Vianoce vyzerať. Pochopiteľne, to je úloha marketingu. No dôležité je, aby si človek povedal, aké tie Vianoce chce. Ľudia sa na ten marketing rýchlo chytia práve preto, lebo ich skutočný svet je chabý a nedostatočný. Prefarbujú si svet, pretože sa im nechce riešiť reálny život a problémy. Nemyslím si však, že takto to je všade. Je stále viac a viac ľudí, ktorí hovoria, že je dôležité ukázať deťom niečo viac ako len pozlátka, dokonca je viac ľudí, ktorí už nevenujú množstvo času príprave.
Mení sa teda pohľad na Vianoce?
Vidím zmenu. Sú rodičia, ktorí si povedia, že nebudú všetko vyzdobovať, ale idú napríklad na chatu, kde si urobia Vianoce. Investujú čas, ktorí by dali do príprav do toho, aby počúvali deti a vnímali medziľudské vzťahy. Sú ľudia, ktorí si povedia, že príprave venujú toľko času, že sa napokon pohádajú, pretože je každý nervózni z toho, čo sa nestihlo. Mnohí si začínajú uvedomovať, že cena za idylu je väčšia ako keby sme si časť z tých bežne pripravovaných vecí na Vianoce kúpili, pretože chceme náš čas venovať skutočnej pozornosti deťom a rodinnému kruhu.
Ako sa teda naladiť na Vianoce, aby pre nás neboli sklamaním?
Stratégií na to, ako dosiahnuť dobrú atmosféru, je nekonečne veľa. Musíme si ujasniť či je jedinou stratégiou to, že budeme mať 15 druhov zákuskov, všetky druhy mäsa a šunky a vyzdobený dom zlatými, zelenými, červenými reťazami. Sú ľudia, ktorí s tým už skončili. Moja kolegyňa 20 rokov pripravovala každý rok na Mikuláša červenú výzdobu a na Vianoce zelenú. Minulý rok sa rozhodla, že celé sviatky budú už len v zelenej výzdobe. Zistila, že čas a kapacitu, ktoré venovala dvojitému zdobeniu, má teraz na to, aby mohla byť viac v pohode. Vníma, že je teraz menej sklamaná, lebo ani deti si nevšimli, že nemajú dvojitú výzdobu. Sklamanie býva v rodinách, kde sú napríklad mamy sklamané z toho, koľko energie venovali prípravám a nikto im za to nepoďakuje, hoci veľmi túžia po vďačnosti. Namiesto toho, aby boli pri rodine sú nastavené počuť, čo im kto povie kritické a potom to ťažko znášajú a dochádzajú ku konfliktom.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Máte pochopenie pre ľudí, ktorí Vianoce radi nemajú?
Absolútne. Práve preto, že často je to priestor pre nerešpekt, neúctu, formalizmus. Ako dieťa som zažíval krásne Vianoce a aj teraz, keď robíme s deťmi predvianočné aktivity. Keď sa zameriame nie na výsledok, ale na proces, zážitok zažijete dvakrát. Rovnako to robíme aj u nás v rodine, že investujeme viac do pokoja ako do toho, aby bolo všetko tip-top. Prajem všetkým ľuďom, aby tento pocit zažili. Nemusia byť dva extrémy – buď všetko, alebo nič. Pre ľudí, ktorí nemajú radi Vianoce je to priestor, aby hľadali, že sa to dá robiť aj inak, ktorý povedie k naplneniu potrieb.
Ďalší pohľad na Vianoce je ten, že hoci sme obklopení rodinou, často sa cítime osamelí. Ako vzniká tento fenomén?
Osamelosť vyplýva z toho, že sa sústredíme na ideál a nie na to, aby sme boli tu a teraz takí akí sme. Nielen deti sa cítia prehliadnuté rodičmi, ktorí veľmi chcú, aby bolo všetko pekné, ale aj samotní rodičia. Ak rodič vychováva dieťa štýlom, že ja pre teba robím maximum a očakávam, aby si mi to vrátil v podobe vďaky, je to manipulácia. Oveľa lepšie by bolo nerobiť neustály obchod s deťmi. Takúto vďačnosť potrebujeme vtedy, ak sme frustrovaní. Ak sme v pohode, tak sme schopní sami seba podporiť a nečakáme neustále od druhých, že nám majú byť vďační. Vďačnosť, ktorú chceme niekedy cez Vianoce od detí, je znásilňovanie situácie, aby bola dobrá atmosféra. Deti sa potom cítia osamelo, lebo majú pocit, že sú len nástrojom na to, aby niečo nejako vyzeralo a vytvorilo šťastnú rodinu. Vieme, že to tak nefunguje a deti nie sú schopné to hrať. Samota pramení z toho, že dieťa túži, aby sa mama vykašľala na dokonalosť koláče a radšej si spolu užijú celé to pečenie aj za cenu, že koláčiky nebudú vyzerať dobre. Mnoho rodičov deti nepustí k pečeniu, aby koláče neboli škaredé, no je oveľa krajšie zažiť s dieťaťom, že sa koláče pokašľali.
Ak sa pozrieme na ľudí s psychickými problémami, čo majú robiť, aby cez Vianoce neskĺzli do úzkosti?
Klientov, ktorí prichádzajú s témou osamelosti počas sviatkov máme teraz viac. Už len to, že sa majú s kým o tom porozprávať je pre nich cenné. Niekedy ich poteší, že aj my psychológovia, ukážeme ľudskosť. Za seba poviem, že cez víkend budem piecť so synovcami a neterami pre klientov, o ktorých viem, že budú cez Vianoce sami. Namiesto obchodov si 23. decembra nájdem čas na to, aby som ich navštívil a priniesol im tie koláčiky. Užijem si pečenie s deťmi, oni budú mať z toho zážitok a radosť, že sme niekomu na Vianoce urobili radosť. Vnímam to ako priestor urobiť niečo viac ako len to, že som klientovi ponúkol sedenie. Povedať si, že keď ja som dostal v živote viac radosti, môžem sa o ňu podeliť. Dáva mi to väčší zmysel ako len vysloviť super psychologické rady. Môže to urobiť ktokoľvek iný. Aj lekár, ktorý cíti, že má viac a podeliť sa na Vianoce s tým, ktorí sú sami a smutní.
Otázky čitateľov
Do nášho rozhovoru sme zapojili aj čitateľov. Vyzvali sme ich, aby nám napísali svoju otázku na vás, ktorá súvisí s Vianocami. Možno sa v ich situáciách nájdi aj iní. Poďme si prečítať ich správy:
„Dobrý deň, ako vysvetliť svokrovcom, ktorí žijú mimo Bratislavy (2,5 hodiny autom), že by na Vianoce mali prísť pozrieť oni nás nakoľko máme štvormesačné bábätko? Prespať sa u nich nedá a to by sme ani neskúšali nakoľko synček má problém s nočným spánkom. Chcú, aby sme prišli na otočku kvôli starej mame, ktorá je síce mobilná aj keď potrebuje pomoc, ale ona sa bojí cesty autom a nechce ísť do Bratislavy. Ďakujem veľmi pekne.“
Skôr ako ísť do konfliktu a riešiť, či vyhrá jedna alebo druhá strana, je dobré pomenovať kto v tej situácii čo potrebuje a prečo. Keď sa preskúma, čo je dôležité, napríklad pre starých rodičoch, prečo chcú mať Vianoce u nich doma, tak je skúsenosť, že sa bude hľadať iná stratégia, ako naplniť tú potrebu. Ak ide o potrebu, že sa cítia lepšie doma, tak sa dá spýtať, čo by im pomohlo, aby sa u cítili u rodičov bábätka viac doma. Ak je problém doprava, tak vyriešiť otázku, v čom by im mohli pomôcť, či po nich prísť. Najhoršie v tej situácii je, keď niekto ustúpi od svojich požiadaviek a nebude sa dobre cítiť počas Vianoc ani jedna, ani druhá strana. Ak sú rodičia presvedčení, že pre nich nie je možnosť ustúpiť, tak je potom lepšie porozumieť tým starým rodičom a skúšať hľadať, ako im ukážu rešpekt a to, že na nich záleží. Viem si predstaviť, že pri tých starých rodičoch je to o tom, že sú už viac bokom. Vedia, že už to nie sú oni, kto je na prvom mieste, ale dieťa. Moja skúsenosť je, že keď dobre porozumiem a druhý zažije, že som mu porozumel, tak potom je riešenie otázkou niekoľkých sekúnd. Dôvodom, prečo v konfliktoch každý trvá na svojom, je, že má pocit, že nie je vypočutý.
Máme tu aj druhú otázku od čitateľky.
„Opakovane sa pred Vianocami stretávam s apatiou rodičov, ktorí majú obaja po sedemdesiatke. Mama hovorí, že sa už na celé Vianoce môže v jej veku vykašľať, že ju nebaví zdobenie stromčeka, pečenie koláčikov ani prípravy. Každé Vianoce sa opakuje rovnaký scenár – musím uprosiť rodičov, aby ku mne prišli k štedrovečernému stolu. Tvrdia, že ich to už nebaví, aj keď im poviem, že ich priveziem aj odveziem alebo spravím Štedrý večer u nich. Tento rok tomu čelím znova. Otec navyše prekonal rakovinu tento rok a môžu to byť posledné spoločné Vianoce. Bojovať s ich apatiou alebo kapitulovať? Je to vyčerpávajúce…“
Potreba rodičov je v tomto prípade iná ako dcérina, ktorá chce mať pocit rodinného kruhu. To, čo prežívajú starkí je zrejme smútok, strata pocitu bezpečia, pretože cítia, že už nie sú takí samostatní a cítia ohrozenie z toho, čo sa im môže stať. Je treba si povedať či je priorita, aby každý zažíval podporu a porozumenie, alebo vytvoriť obraz dokonalosti. To, čo pre nich môže znamenať „spolu“, je, že jedna strana počuje potreby druhej a rešpektuje, že chcú byť na Vianoce sami. Namiesto procesu chystania to môže byť o tom, že ich dcéra navštívi po večeri u nich doma na 20 minút. Pre starých rodičov to bude oveľa užitočnejšie, ak dostanú podporu, ktorú potrebujú. Spoločné Vianoce a ruch zrejme nie sú už ich aktuálna potreba. Niekedy môžu byť Vianoce aj o smútku, nemusia byť vždy len šťastné. Radosť príde niekedy až keď vidíme, že mi rozumejú, že sa cítim zle a starnem. Nedávno som mal podobný zážitok s deťmi na sústredení v domove dôchodcov. Starkých nepotešili najviac aktivity, ale naša prítomnosť.
A ešte jeden príbeh nám prišiel.
„Dobrý deň. Ako prežiť dva týždne počas sviatkov s rodičmi, ktorí prídu ku mne na návštevu a stále mi posúvajú rôzne konšpiračné teórie, aj keď im poviem, že sa o nich nechcem rozprávať? Na čas to zaberie a potom opäť nastúpi diskusia o nepodložených teóriách. Majú už 83-rokov a som rada, že sú stále aktívni, ale toto je veľmi vyčerpávajúce. Nakoniec to dopadne tak, že ja o ničom nevie, len oni.“
V pozadí všetkých kritických myšlienok voči tým, ktorí radi konšpirujú, je vždy nejaká emócia. Možno pocit nedostatočného rešpektu a nenaplnenia. Súhlasím s dcérou, že ak chce aj ona zažiť pokojné Vianoce, konšpirácie riešiť nechce. Je dobré komunikovať autenticky. Povedať si, veľmi by som vás chcela viac počuť a mala by som aj chuť s vami tráviť čas, ale v situácii, keď začneme hovoriť o týchto témach, strácam s vami kontakt. Ponúknuť im porozumenie, že o konšpiráciách hovoria zrejme preto, že sú nahnevaní, možno majú menej peňazí. Ľudia za tým, prečo hovoria o konšpiráciách cez Vianoce, vždy niečo majú. Neodkladal by som to bokom. Povedal by som si, že niečo na tom, prečo to prinášajú, je pre nich dôležité. Nevenovať sa obsahu, nerozvíjať tému či covid bol, alebo nie, ale pomenovať, že cítia nespravodlivosť. Opäť som pri teórii porozumenia. Dá sa dať rodičom porozumenie aj bez toho, aby sme im tie reči schvaľovali. Keď im neviem dať porozumenie, nechať ich nahliadnuť na to, čo sa deje so mnou v týchto situáciách. Dať im hranicu – ak sa dnes rozhodnete, že budete hovoriť o konšpiráciách, tak si vyberáte, že ten čas nebudete so mnou tráviť. Lepšie je si stanoviť bariéry kým sme pokojní, ako keď sme už nahnevaní.“