Školy málo využívajú napríklad inštitút doučovania a sledovať by sa malo aj to, či deti naozaj v rámci povinného predprimárneho vzdelávania do škôlok aj chodia.
Videli sme výsledky viacerých testovaní. Štvrtáci nemali dobré výsledky z matematiky, zle dopadli aj PISA testy, nedávno na tom bola pomerne biedne aj čitateľská gramotnosť u dospelých. Podľa správy Štátnej školskej inšpekcie je najväčším faktorom nevyhovujúce socioekonomické prostredie. Deti z marginalizovaných rómskych komunít mali výrazne horšie výsledky. Robí v tomto naše školstvo dosť alebo čo by sme mali robiť, aby sa to zlepšilo?
Priestor na zlepšovanie je vždy. Možno by doplnila, že, bohužiaľ, sociálne znevýhodnené prostredie u nás výraznou mierou vplýva na vzdelávacie výsledky detí, ale v našich aj medzinárodných analýzach sa potvrdzuje, že za slabé vzdelávacie výsledky nemôžu len deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Slabšie výsledky dosahujú aj deti z lepšie situovaných rodín. Pokiaľ ide o vzdelávanie detí z marginalizovaných rómskych komunít, k ich väčšej inklúzii by jednoznačne mohla prispieť už realizovaná povinná predprimárna výchova – čo je teda povinný jeden rok v škôlke. Je však dôležité sledovať, či deti reálne aj do škôlok chodia. Deti by jednoznačne mohla podporiť aj realizácia reformy podporných opatrení. Tam však treba opäť aj na dátach a v teréne sledovať, ako sa školám pri využívaní podporných opatrení darí a ak čelia nejakým prekážkam a bariéram, ktoré to sú a postupne ich odstraňovať.

Keď spomínate, že vlastne aj z tých lepšie situovaných rodín mali deti horšie výsledky, hovorili ste, že aj preto by mal byť podporný systém pre všetky deti, samozrejme, odstupňovaný podľa nejakých potrieb, nie všetky problémy sú viditeľné voľným okom. Aké sú základné kroky k tomu, aby sme realizovali takúto rozsiahlu podporu pre všetky deti? Začalo sa v tomto niečo robiť?
Reforma podporných opatrení je jednoznačne krok správnym smerom v tejto oblasti, keďže v súlade s filozofiou by sa už teraz podpora nemala dostať k deťom iba na základe diagnóz, čiže nie iba k deťom so zdravotným alebo sociálnym znevýhodnením alebo intelektovým nadaním. Mala by sa dostať ku každému dieťaťu, ktoré naráža na nejaký problém v škole. Môže to byť pokojne nejaký žiak, ktorého rodičia sa rozvádzajú a krátkodobo to ovplyvní ich vzdelávacie výsledky. Napríklad inštitút doučovania je niečo, čo by takémuto dieťaťu v škole mohlo pomôcť. Na aktuálnych dátach však vidíme, že aj keď je detí, ktoré by takúto podporu potrebovali, dosť, inštitút v súčasnej dobe využíva relatívne nízky počet škôl. My vlastne nevieme, prečo to tak je. Takže toto je niečo, čomu by ministerstvo malo venovať pozornosť.
Čo sa týka tých špeciálnych pedagógov alebo tých podporných tímov, keby ste mohli povedať, ako to funguje, či každá škola má takýto tím alebo môže mať takýto tím, respektíve, lebo vieme, že máme nedostatok učiteľov, nehovoriac o špeciálnych pedagógoch psychológoch a tak ďalej, či to musí byť špeciálne vyčlenená osoba, alebo či to môže byť vlastne nejaký pedagóg na to preškolený.
V tejto oblasti v rámci reformy podporných opatrení tiež došlo ku kroku v pozitívnom smere. Tým, že školy vlastne historicky prvýkrát tento školský rok dostali automaticky pridelené zdroje na úväzky týchto odborných zamestnancov, napríklad psychológov alebo špeciálnych pedagógov. Samozrejme, otázkou je, ako sa to premietne do praxe škôl. Či školy budú schopné týchto ľudí zamestnať, či ich nájdu na trhu práce a či oni budú ochotní za mzdy, ktoré sú v školstve nastavené, v školách pracovať. Tieto prostriedky sa školám prideľujú na základe tzv. paušálneho kľúča, ktorý je zložený z dvoch premenných – prvou je veľkosť školy, teda koľko žiakov školu navštevuje a druhou je, koľko je tam žiakov s nejakými špeciálnymi potrebami. Tu môže nastať problém pri menších školách. Nevieme, či sa podpora dostane aj do týchto škôl, či je ten paušálny kľúč dobre nastavený. Nevieme totiž, na základe čoho ministerstvo paušálny kľúč nastavovalo. Chýba nám analýza, ktorá by povedala, aký je optimálny počet odborníkov v týchto školách. Či súčasný stav znamená nízky počet odborníkov, alebo naopak dostatočný, alebo koľko ľudí by ešte v školách malo pribudnúť, aby to bolo pre školy dostatočné.
Práve tí učitelia a všetci zamestnanci, špeciálni pedagógovia sú na druhej strane celého problému, ak sa nezameriame iba na deti. Sú často frustrovaní, vyhoretí. Čo s tým? Lebo plat je jednou z motivácií, ale ako si ich udržať alebo ako možno aj vychovať tých učiteľov inak.
Treba objektívne priznať, že učitelia či odborní zamestnanci v školách to majú náročné. Často to začína už pri ich príprave na vysokých školách. Aj v súčasnosti sú niektorí absolventi, ktorí prišli s témou špeciálnej pedagogiky alebo inkluzívneho vzdelávania do kontaktu len v minimálnej miere a všetko sa musia učiť za pochodu v teréne od svojich kolegov v školách ako začínajúci učitelia. Čiže zlepšiť prípravu budúcich učiteľov je jednoznačne krok, ktorý by mohol pomôcť. Potom je to, samozrejme, aj kvalitné vzdelávanie a mentoring. Pre učiteľov a odborných zamestnancov by to bolo veľmi prínosné tak, aby si vedeli nastaviť spoluprácu pri identifikovaní potrieb detí a následne realizovanie tej podpory. Tu je dôležité poskytnúť kvalitné vzdelávanie aj riaditeľom škôl, ktorý vlastne celý ten systém podpory a realizácie podporných opatrení na školách nastavujú, takže netreba zabúdať ani na nich.
Spomínali ste párové učiteľstvo, že teda nemusí to byť len učiteľ a asistent, ale že by mohol mať učiteľ v triede „druhého dospelého“ – teda, ak máme v triedach viac detí, mohlo by byť aj viac dospelých. Ako to funguje alebo ako by to fungovalo? Neviem, či už máme na Slovensku niečo také.
Treba podotknúť, že na Slovensku je veľkým problémom uchopiť túto tému, lebo nemáme veľmi z čoho vychádzať. Neexistujú výskumy, na základe ktorých by sme vedeli povedať, ako vyzerá spolupráca asistentov a učiteľov v triede. Z anekdotických informácií zo škôl, s ktorými prichádzame do kontaktu, vieme, že na jednej strane učitelia asistentov potrebujú a, samozrejme, vítajú ich pomoc. Na druhej strane dodávajú, že spolupráca nie je vždy ideálna a úplne jednoduchá, pretože asistenti patria k najmenej zaplateným ľuďom v školstve. Taktiež majú najnižšie vzdelanie, ale zároveň sa od nich očakáva, že budú o pracovať často aj v tých najnáročnejších situáciách alebo s deťmi, ktorí čelia najväčším problémom. Narážajú na problémy, že nie vždy je asistent kvalifikovaný. Nie vždy majú učitelia čas sa spolu s ním pripraviť a vtedy prichádza do popredia otázka, že ako si to do budúcnosti predstavujeme, aká má byť rola asistenta, či je postačujúci asistent, alebo by bolo efektívnejšie, ak by v triede pôsobili dvaja učitelia a vtedy by išlo o inštitút tzv. párového učiteľa, ktorý, ak sa nemýlim, začali už skúšať v Českej republike.