Prechádzame na slovenské pomery bohatou, drahou Banskou Bystricou, vyrážame smer Brezno. Netrvá dlho a sme v inom svete. V blízkosti komunít ľudí, ktorí nemajú dôvod sledovať správy z Bratislavy. Ktorí neriešia, či sa zvyšuje DPH, zdražujú položky v obchodoch a zavádzajú nové dane, opisuje tunajšie nálady manažér multifunkčného Centra príležitostí Valaská a šéf práčovní Wasco – družstvo Ivan Mako.
„Keby sme tak žili vy alebo ja, tak to neriešime. Musíte si tu pokryť základné potreby. A základná potreba je prežiť, mať zdravé deti, niekedy si vypiť, aby sa človek uvoľnil, lebo k psychológovi sa tu nechodí. Jednoducho, nad takýmito vecami ani len nerozmýšľate,“ hovorí rómsky aktivista.
Príbeh projektu, ktorý spustil na strednom Slovensku, je úctyhodný, krásny. Sociálny podnik Wasco vo Valaskej vznikol, keď Banskobystričan pred rokmi cestoval po svete a zistil, že na západe môže fungovať niečo ako sociálna ekonomika. Takmer 20 rokov dozadu navštívil belgické Antverpy a inšpirovala ho práčovňa, v ktorej pracovali azylanti. Jednouchá práca prospešná pre súkromníkov (hotely, reštaurácie), ale aj štát (armáda, internáty). A môžu ju robiť jednoduchší ľudia bez vzdelania.
Foto: Ľuboš Pilc
„V roku 2008 sme kúpili zdevastované budovy, pričom sme využili finančné prostriedky z fondov a úverov zo zahraničia, ktoré nám umožnili realizovať tento projekt,“ hovorí Mako. Začali sa veľké práce na masívnom komplexe, kde kedysi sídlili Strojárne Piesok. Makov tím z kuchyne vytvoril práčovňu, z jedálne žehliareň a keď sa prenesieme niekoľko rokov do budúcnosti, tak zrazu vidíme, že zázraky existujú a sny sa stávajú skutočnosťou.
Podľa Sociálnej poisťovne mu rukami za 10 rokov práce prešlo už vyše 430 ľudí. V súčasnosti zamestnáva 53 osôb a z toho azda 70 % je z marginalizovanej rómskej komunity. Z jedného projektu sa stalo riešenie rôznych problémov, podnik prospešný pre podnikateľov, štát i spoločnosť, vysvetľuje aktivista.
„Začínali sme s dvomi 10-kilovými práčkami a postupne sme dostávali zákazky. Sociálnu ekonomiku netreba vnímať ako podnikanie, ale ako službu štátu. Na Slovensku je v sociálnych podnikoch zamestnaných viac ako 6-tisíc ľudí. My v tomto regióne žiadne obchodné aktivity nerobíme tak, aby sme preberali zákazky konkurencii. Snažíme sa s ňou spolupracovať,“ hovorí Mako, ktorého práčovňa mesačne vyperie 50 ton plachiet, perín, obrusov či uniforiem a chce zvyšovať kapacity.
Sociálny podnik Wasco vo Valaskej vznikol, keď Banskobystričan Ivan Mako pred rokmi cestoval po svete a zistil, že na západe vlastne môže fungovať niečo ako sociálna ekonomika. Takmer 20 rokov dozadu navštívil belgické Antverpy a inšpirovala ho práčovňa, v ktorej pracovali azylanti. Jednouchá práca prospešná pre súkromníkov (hotely, reštaurácie) ale aj štát (armáda, internáty). A môžu ju robiť jednoduchší ľudia bez vzdelania.
Nábehová krivka
Keď zamestnávate ľudí, ktorí v živote nepracovali, nepracovali ani ich rodičia a zrejme ani starí rodičia, tak ich nestačí postaviť pred práčku a povedať im, čo a ako, pokračuje. Musia pochopiť, že treba do práce chodiť na nejaký čas, potrebujú vysvetliť základné veci ako dovolenku, priepustku k lekárovi.
Aktivista Ivan Mako bol jedným z hlavných tvorcov zákona o sociálnej ekonomike a podotýka, že mnohokrát nechápeme, ako dlho to celé trvá. „Tu je nábehová krivka minimálne rok,“ zdôrazňuje.
„Keď mladý človek v živote nerobil a nastúpi do práce, musí sa obzerať, učiť. Tu však takýto človek nemá 18, ale 30 rokov. A koho je to chyba? Toho človeka? Možno sčasti áno, ale keď vyrastáte v chudobnej lokalite, vaši rodičia boli na tej istej úrovni a zároveň nemáte príležitosť získať prácu ani kontakty a nezabúdajme ani na stále prítomný rasizmus… Narážate na nesmierne ťažko prekonateľné bariéry. Bežný zamestnávateľ sa nemá čas venovať takýmto ľuďom,“ vysvetlil nám a zopakoval otázku: „Koho je to chyba?“
Sú to veci, o ktorých sa bežne ani len nerozmýšľa. Ale dôkazom, že pracovať chcú, a len potrebujú príležitosť a pomoc, je aj skutočnosť, že v práčovni Wasco nájdeme zamestnancov, ktorí pre ňu robia od jej samotného začiatku.
Foto: Ľuboš Pilc
Nič zadarmo
Aktivista vo svojej filozofii ľudí učí, že v tomto svete nič nie je zadarmo. Nie nevyhnutne za peniaze, ale určite nie zadarmo. Ak zamestnanec potrebuje pomoc v súkromnom živote, organizácia mu ju ochotne poskytne. Na oplátku môže prispieť späť napríklad umytím okien na budove, ktorá dnes vďaka spoločnému úsiliu vyzerá reprezentatívne a má ďaleko od svojho pôvodného zanedbaného stavu. Funguje rovnako efektívne ako valaský sociálny podnik a všetko to s Makovým presvedčením do seba zapadá.
„Minulý rok sme mali financie navyše, tak sme vzali ľudí do Trenčianskych Teplíc. Každý náš zamestnanec si mohol vziať jedného rodinného príslušníka, zaplatili sme im pobyt, stravu a vstup to akvaparku, no cestu si museli zabezpečiť sami,“ spomína.
„Viete, štát ľudí naučil, že môžu byť doma, v osade, raz za čas vyjsť na poštu, zobrať si nejakých 120 eur a vrátiť sa naspäť. Ale tak si na to len zvyknú, zvykne si na to aj ďalšia generácia a môžeme potom na nich ukazovať prstom? Nie, nemôžeme. To systém ich tak naučil fungovať. Tí ľudia prijímajú len to, čo sa im poskytuje,“ hovorí Mako.
Napríklad, keď sa v minulosti budovala Liptovská Mara, Rómovia dostali príležitosť pracovať a zarobiť. Dostali šancu nastúpiť do večernej školy, zvýšiť si kvalifikáciu – naučiť sa zvárať, čítať. Dnes ľuďom takáto možnosť chýba, hovorí.
Situáciu bolo treba podchytiť minimálne pred 20 rokmi a teraz je to už veľmi komplikované, ak nie neskoro, doplňuje Maka splnomocnenec vlády pre rómske komunity Alexander Daško. Na úrade v Bratislave však pripravujú projekty na pomoc zaradenia mladých ľudí do spoločnosti a v súčasnosti rozvojové tímy hlásia dobré výsledky.
„Dnes máme nastavené projekty na poskytovanie štipendií na podporu vzdelávania. Mnohé rómske deti končia školskú dochádzku len preto, že nemajú financie na elementárne potreby,“ podotkol s tým, že na stredoškolské štipendiá má úrad splnomocnenca vyčlenených 8 miliónov eur, kým vysoké školy rieši priamo ministerstvo školstva.
Róm môže byť prezident
Ivan Mako v malebnej horehronskej obci obklopenej starými továrňami z obdobia bývalého režimu dokazuje, že stereotypný obraz rómskeho osudu nemusí byť nemennou súčasťou života menšiny na Slovensku. Napriek generačným prekážkam je možné prekonať ťažkosti, priniesť zmenu a dosiahnuť úspech. Kľúčom je ochota a záujem začať novú cestu.
„Často sa stretávame s prekvapením, keď ľudia zistia, že vo vyššom manažmente nášho podniku pracujú Rómovia. Mnohí sa pýtajú: ‚Ako je to vôbec možné? To ste vymysleli vy? Ako ste na to prišli? Vy ste šéf?‘,“ opisuje aktivista.
„Tak je nastavená spoločnosť a hoci to nekritizujem, viem, že niektorí ľudia na nás spočiatku pozerajú s pochybnosťami či nedôverou. Považujem však za dôležité otvárať ľuďom myseľ. Preto o tom hovorím otvorene. Zmena si vyžaduje čas, no už len tým, že tu pracujeme, pomáhame ľuďom prekonať predsudky, narušiť stereotypy a ukázať, že to môže fungovať inak,“ dodáva. Stále viacerí to podľa neho musia brať ako normálne.
Tak, ako bolo normálne, že v USA bol prezidentom Afroameričan. „Myslíte si, že pred dvadsiatimi rokmi by si to tam niekto vedel predstaviť?“ polemizuje aktivista a podotýka, že rovnako nepredstaviteľné bolo nedávno aj na Slovensku, že by sa prezidentkou stala žena: „Za 10 rokov môžeme mať Róma, čo bude prezidentom. Dnes si poviete, čo vám šibe? Ale je to možné.“
Čítajte aj O'Flaherty: Slovensko slabo rieši ľudské práva Rómov, odporúča medzigeneračný prístup
Chceš? Rob. Nechceš? Nerob
Keď sa pozrieme na zamestnanosť na Slovensku, väčšina fabrík či veľkých industriálnych parkov je na západe a v nich pracujú aj Rómovia. „Samozrejme, sú aj takí, ktorí nebudú pracovať, pretože sú leniví alebo špekulanti, ale takí ľudia sa nájdu aj medzi väčšinovou populáciou. O tých však nehovoríme. Hovoríme o tej skupine ľudí, ktorá keď dostane príležitosť, vie sa chytiť šance. Chceš pracovať? Rob. Nechceš? Nerob, a to je celé. Je to o príležitostiach,“ vysvetľuje Mako a zdôrazňuje, že je kľúčové, aby sociálna ekonomika poskytovala takéto príležitosti marginalizovaným skupinám.
Splnomocnenec vlády Daško podotýka, že aj Rómovia majú často nesprávne nastavenie: „Keď ich niekto nevezme do práce, tak je to rasista. Keď im nedajú príležitosť, tak sú to rasisti. Tak je nastavený naratív. Ale keď sa napríklad v Železiarňach Podbrezová robil nábor Rómov, tak sa hlásilo 250 ľudí, nakoniec nastúpilo len 50 a hádajte, koľkí neskôr zostali. Jeden,“ spomína Daško.
Za takúto mentalitu môže aj podľa neho generačné nešťastie v marginalizovaných komunitách. Opísal, ako po revolúcii dochádzalo k postupom, ktoré nepovažuje za správne. Ľudia strácali prácu, nadriadení začali vytláčať Rómov z pozície a nahrádzali ich majoritou. Posunuli ich na úrady práce, dali im peniaze a viac sa nič nedialo. „A teraz tu máte štyri generácie, ktoré si zvykli, že veď ak starý otec ani otec nerobili, bratia ani sestry nerobili, tak čo? Samozrejme do toho prišli darebáci, čo si pootvárali nebankovky,“ vysvetľuje splnomocnenec.
Rómovia chceli peniaze a nerozmýšľali, že ak nebudú platiť, tak im exekútor zoberie byt. Keď strácali byty, sťahovali sa do dedín k rodičom. Začali sa robiť prístavky, jeden za druhým, stavali sa chatrče a vznikali osady. „Tam sa to všetko začalo a tam sa to malo riešiť. Teraz, keď všetko horí, tak rozprávame o tom, ako sa má pristupovať k problému, ktorý sme dovolili, aby vznikol,“ hovorí Daško.
Foto: Ľuboš Pilc
Slovenský nevyužitý potenciál nie je nereálnym snom
Ivan Mako sa pri tvorbe zákona o sociálnej ekonomike zameral na praktické skúsenosti a veľmi si váži, že ho ako apolitickú osobu počúvali nielen akademici ale aj politici a odborníci.
„Do zákona sme zapracovali aj praktické prvky. Je kľúčové, aby zamestnávatelia pochopili, že aj keď dostávajú príspevky na zamestnávanie zdravotne znevýhodnených osôb či ľudí zo sociálne slabších komunít, musia investovať omnoho viac času a úsilia do ich vzdelávania a dlhodobého zapracovania. Zamestnávanie týchto skupín si totiž vyžaduje postupný a systematický prístup. Je nevyhnutné, aby zamestnávatelia mali trpezlivosť a poskytovali dostatočné zaškolenie, pričom ich pokrok treba pravidelne monitorovať,“ hovorí Mako.
Mnoho zamestnávateľov však ani netuší, že takýto pracovník môže čeliť osobným problémom, ako sú exekúcie alebo dlhy u nebankových subjektov. Bojuje s nevysporiadanými záväzkami, a tie môžu výrazne ovplyvniť jeho pracovný výkon či motiváciu. Nakoniec hrozí, že to dovedie k rýchlemu ukončeniu pracovného pomeru. „Preto je veľmi dôležité, aby zamestnávatelia pri práci so znevýhodnenými zamestnancami zohľadnili aj tieto faktory a poskytli im dostatočnú podporu, ktorá môže pomôcť,“ dodal.
Každý je individuálny, niektorí myslia logicky, iní mechanicky. Niektorých v istých veciach limitujú zdravotné či psychické problémy, no možno v drobných konkrétnostiach sa stávajú silnou stránkou. „Napríklad máme pani s autizmom, ktorá skladá prádlo tak precízne ako nikto,“ hovorí Mako. V sociálnej ekonomike je podľa neho obzvlášť dôležité, aby zamestnanci robili to, v čom sú skutočne dobrí. „Každý je kúskom puzzle, a keď to do seba zapadne, tak to funguje.“
Foto: Ľuboš Pilc
Čo teda môže Slovensko „zachrániť“? Štát musí podľa zakladateľa Centra príležitostí Valaská začať využívať svoje pozície. Napríklad pri cestovnom ruchu. Práve na Horehroní, ale aj východe či na severe krajiny, máme oblasti, kde sa žije v chudobe, no zároveň sú to miesta plné krás, na ktoré máme byť hrdí. Nie len na Tatry, ale aj na našu ostatnú nepropagovanú krajinu.
Slovensko ponúka úžasné nevyužité možnosti v oblasti cestovného ruchu a cestovný ruch ponúka možnosti zamestnania pre nízko kvalifikovaných. „A my tento potenciál nevyužívame. Aj napríklad tomuto regiónu nič nechýba, len dobrý marketing. Myslíte si, že keby sa táto vízia predala zahraničiu, ľudia by sem neprišli? Zo Španielska, Turecka a tak ďalej?“ pýta sa Mako.
Lyžovačky, túry, cyklotúry, pobyty a v mnohom stále nevyužitý potenciál, to je oblasť Nízkych Tatier či Horehronia. Jednou ranou by sa vyriešilo viac problémov. Keď štát začne využívať potenciál regiónov, začne sa koniec-koncov zvyšovať aj úroveň v rómskych alebo hocijakých chudobnejších komunitách.
A, samozrejme, treba zmeniť aj naše myslenie, pripomína aktivista. Mnohí by možno neprišli už len preto, lebo by v službách pracovali Rómovia. No to sú predsudky podložené na mylných presvedčeniach. Keď niekto špinavý hodí svoje oblečenie do práčky, osprchuje sa, navonia a uhladí, tak ho z minúty na minútu prestaneme vnímať ako zašpineného. Ako podotýka manažér práčovní Wasco, aj zabudneme, že sme ho takého pred chvíľou videli. Takto presne Ivan Mako hovorí o svojej službe. Očisťuje zašpinených spoločnosťou – predsudkami, dlhmi, nevedomosťou, zlyhaním. A uhladzuje ich tým, že im dáva novú nádej a správny zmysel.