Pri takýchto nešťastných incidentoch treba v prvom rade zabezpečiť a ošetriť tých, ktorí to potrebujú najviac, no nemožno zabúdať ani na osoby zasiahnuté udalosťou. Nemusia byť fyzicky zranené, ale zažívajú obrovskú traumu a stres.
„Veľmi by som chcela poprosiť všetkých v okolí, ktorí to dokážu, aby sa ku škole pripojili a podali jej pomocnú ruku,“ vyzvala ľudí psychologička. Škola bude musieť prejsť fázou smútku a tento čas nesmieme podceniť, odkázala a v mene Asociácie školskej psychológie vyjadrila úprimnú sústrasť všetkým, ktorých sa tragédia dotýka. Spoločnosť, médiá, politici aj iné autority by sa podľa nej v týchto chvíľach mali stiahnuť a zdieľať to, čo aktuálne zažívajú dotknutí mladí ľudia.
Psychologička pracuje na Gymnáziu v Dubnici nad Váhom a podotýka, že aj jej študenti si sami uvedomujú, ako málo vedia o správnom zaobchádzaní s osobou, ktorej umrel niekto blízky. Oficiálne by pomocnú ruku mali podávať krízové tímy v oblasti, no potom sú tu aj rodinní príslušníci, priatelia či učitelia. Práve oni vedia podporiť proces smútenia a venovať mu pozornosť.
Pozor na informácie
Neuropsychológ Robert Krause hovorí, že pri traumatických udalostiach, ako sú útoky na školách, treba brať do úvahy vek dieťaťa. Mnohí žiaci sa o útoku v Spišskej Starej Vsi dozvedia od rodičov, no prípadne to môžu zistiť z televízneho spravodajstva, rádia či zo správ.
„Dieťa počúva, a tým, že nedokáže plnohodnotne vyvodzovať dôsledky, tak to, ako by sa malo cítiť, vyhodnocuje podľa toho, ako pozoruje svojich rodičov. Preto by som bol veľmi opatrný aj v role dospelého rodiča v tom, čo a akým spôsobom pred dieťaťom poviem,“ uviedol odborník pre ta3.

Informácia sa s takmer úplnou istotou k deťom dostane aj vďaka sociálnym sieťam. Môže v nich zbudiť zvýšenú mieru úzkosti, no hrozí aj panický atak. „Je veľmi dôležité, aby sa rodičia s dieťaťom rozprávali, aby dieťa vypovedalo to, čo prežíva. Zároveň má rodič poskytnúť priestor na ubezpečenie a uistenie a dieťa musí mať možnosť situáciu rozdiskutovať. Rodič by mal počúvať, vnímať to, akým spôsobom dieťa uvažuje a na základe toho urobiť kroky, ktoré dieťaťu pomôžu,“ odporúča Krause.
V praxi to znamená, že niektorí rodičia, ktorí vidia svoje dieťa ako psychicky zasiahnuté, ho môžu pre istotu nechať doma a neposlať ho do školy. V týchto situáciách je podľa experta veľmi dôležité mať vedľa seba osobu, ktorá nám ponúkne pomyselné podporné rameno, ochranu a porozumenie.
Centrá prevencie a poradenstva
Je dôležité, aby odznel prvotný šok a neprerástol do traumy či polytraumy, ktoré v takýchto situáciách hrozia. „Nebagatelizujme a neodsúvajme to na vedľajšiu koľaj ako niečo, čo sa už deje v Amerike a podobnými nevhodnými slovami to nekomentujme. Stalo sa to, je to mimoriadne tragická udalosť a vyžaduje si presné odborné kroky,“ podotkla pre ta3 psychologička Lucia Košťálová.
Intervenčné tímy nájdeme vo viacerých formách a v každom okresnom meste sa nachádza centrum prevencie a poradenstva. Ich vyškolení psychológovia majú za úlohu navštevovať dotknuté školy. Nie vždy však má okres dosť pracovníkov, najmä ak ide o veľkú školu. Napríklad keď sa vážnejšia udalosť odohrala v škole v Trenčíne, ktorú navštevuje 600 žiakov, prišli na pomoc aj kolegovia z okolitých miest, podotýka Košťálová.

„Každý, kto pomoc v danej chvíli potrebuje, či už je to študent, učiteľ, riaditeľ, alebo iná dotknutá osoba, ju adekvátne dostáva. Samozrejme, nie vždy je ihneď možné pomoc poskytnúť. Niekedy to človek aj odmietne. Preto sú tu i krízové linky pomoci, za ktoré som mimoriadne vďačná. Tie dokážu poskytnúť pomoc aj osobám, ktorým sa emócie vyplavia práve po tom, čo odídu z miesta tragédie, prídu domov a prirodzene na ne doľahne celý proces smútenia a uvedomenia si, čo sa to vlastne stalo, ako ich to mohlo zasiahnuť a ako sa ich to bude dotýkať,“ podotýka Košťálová.
Pripravenosť na krízu
Psychologička verí, že pedagógovia na slovenských školách aspoň okrajovo vedia, ako sa v podobnej kríze zachovať. Bolo by však podľa nej naivné veriť, že to platí o každej škole. Zároveň treba pripomenúť, že nie každý je schopný v traumatických situáciách adekvátne reagovať.
„Niekto napríklad úplne zamrzne a niekto zas potrebuje veľmi rýchlo odísť z daného miesta, lebo to tak jednoducho vyhodnotí. Je dobré vedieť, že takéto správanie môže prísť a vedieť sa potom vrátiť do reality k študentom, ktorí nás budú potrebovať,“ opisuje odborníčka.

Odborní zamestnanci a predovšetkým psychológovia sa v celom tomto procese vzdelávajú a vedomosti o poskytovaní pomoci v rôznych krízových situáciách si prehlbujú. To, či sa dá hrozba od žiaka na škole predpovedať, je podľa Kosťálovej veľmi hypotetické.
Situácií, ktoré osud detí ovplyvňujú, je nesmierne veľa a nemusia sa odohrávať len v školskom prostredí. „Doma v rodine, medzi rovesníkmi, na rôznych tréningoch alebo kdekoľvek inde môže dôjsť k výraznej zmene správania. Ak študent pravidelne chodí do školy, tak je síce viditeľný a pedagógovia by si viditeľnú zmenu mohli všimnúť, ale nie je to pravidlo,“ podčiarkla.
Študentom sa môže náhle meniť správanie, no diať sa to môže z rôznych dôvodov. Spravidla by sa teda k žiakom po zmene správania nemalo pristupovať ako k potenciálnej hrozbe. Šlo by len o dohady, uzavrela školská psychologička Lucia Košťálová pre ta3.