Na otázky ohľadom tragického útoku v Spišskej Starej Vsi nám odpovedali experti Centra poradenstva a prevencie Bratislava 3. Sociálna pedagogička Jana Lednická pôsobí ako riaditeľka centra a spolu s ňou sme sa zhovárali aj so špeciálnym pedagógom, psychológom a koordinátorom školských podporných tímov Viktorom Križom.
Aké sú možné príčiny takéhoto útoku?
Jana Lednická: Môže ich byť viacero, my skôr riešime, čo môže byť za tým. Predpokladáme, že to mohol byť náhly a nie premyslený čin, ktorý zrejme súvisel s emóciami. Kto vie, ako mal páchateľ vysporiadané vzťahy a aké traumatické okolnosti možno prežíval. Tie mohli prispieť k tomu, že zareagoval neadekvátne a išiel až do takéhoto činu.
Viktor Križo: Zatiaľ z toho mála informácií, čo máme, to vyzerá na podobnú situáciu, ako nastala vo Vrútkach. Tam sa práve ukázalo, že mnohé nevysporiadané veci a vzťahy vyvrcholili do toho, že útočník spáchal takýto čin. Vyzerá, že je to motivované špeciálne školou. Z toho, čo som počul, už viackrát dával signály hrozby a nemal sa dobre. Zjavne ale nebolo nikoho, kto by mu dal podporu.

Ako by sa útok v Spišskej Starej Vsi dal opísať zo psychologického hľadiska?
Jana Lednická: O skutku sa môžeme rozprávať v dvoch formách. Jednou je náhly čin, pri ktorom prepukli emócie a za posledné obdobie vyvrcholili možno akumulované veci. Bola to teda posledná udalosť, do ktorej človek išiel.
Alebo to bolo plánované dlhodobo. Čo sa presne odohralo však ukáže až vyšetrovanie. Pre nás to v zásade nie je kľúčové. Dôležité je, že ide o človeka, ktorý sa evidentne nemal dlhšie obdobie dobre, potreboval nejakým spôsobom spracovávať emócie a ktovie akú mal podporu. Nedovolím si tvrdiť, či šlo o veci spojené so školou, na ktorej sa útok udial. Možno tomu predchádzala nejaká úplne iná udalosť.
Čo je podľa vás za tým, že aj v ostatných prípadoch útokov vystupovali študenti, ktorí boli talentovaní a mali výborné výsledky?
Viktor Križo: Veľakrát je naša spoločnosť negatívne nastavená voči deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Ale často útočné činy páchajú deti, ktoré by sme štandardne nezaradili medzi špeciálne. No my psychológovia vieme, že vysoký intelekt sa spája s množstvom iných ťažkostí. Spoločnosť sa téme nadaných detí málo venuje a mnohí volajú po tom, že im treba dávať viac olympiád a podporovať ich.
Ale tu sa zabúda, že tieto deti potrebujú ešte viac posilňovať svoje kognitívne emocionálne schopnosti. To aj dlhoročne vytýkame vzdelávaniu nadaných detí. Posúvajú sa len v tom výkonovom ohľade, a potom, keď zlyhávajú alebo sa im nedarí, tak často sa skrz vysoký intelekt uchyľujú k extrémnym činom.
Je to veľmi podobné útoku v Prahe, na Zámockej ulici v Bratislave či požiaru na gymnáziu v Bratislave alebo aj Breivikovi v Nórsku. Mnohé také vážne činy sa spájajú s nadanými ľuďmi. Treba povedať, že nám to ukazuje, ako v ich vzdelávaní potrebujeme podporovať emocionálne zručnosti, zvládanie stresu či prekážok oveľa viac než výkon a vedomosti.

Možno potrebujeme v našom školstve niečo zmeniť. Zdá sa, že ten študent zažíval nejaký typ neúspechu. Pri reakciách, ako mal pán premiér na študenta Simona, ktorý dostal ocenenie od ministra školstva a tiež je nadaný, o tom, ako takéto deti treba „prefackať“, treba pristupovať inak. Potrebujeme úplne zmeniť filozofiu a prístup k takýmto deťom a hľadať im emocionálnu podporu.
Jana Lednická: Nadané deti zápasia s emóciami a sociálnymi vzťahmi. Zároveň to ale nemožno pomenovať ako ich slabosť. Naopak, pozrime sa na to, čo pri tom môžeme my ako spoločnosť robiť. Práve to, že si ťažšie budujú vzťahy a potrebujú sociálny rozvoj, ale aj otázka, ako sa na nich teraz bude nahliadať v médiách, môže spôsobiť, že sa opäť budú vzďaľovať od emócií a cítiť neporozumenie.
Kľúčové je, že tak, ako sa mnohé školy snažia pracovať s nadanými deťmi, tak tí najbližší pedagógovia a rodičia majú vedieť, že u nich treba umocňovať emocionálny a sociálny rozvoj.

Viktor Križo: Útočník v Spišskej Starej Vsi bol ocenený v rôznych súťažiach a športe. Ja dlhodobo kritizujem, že v školstve sme stále zameraní na výkon. Tu je výsledok. Chceme výkony a vážime si, keď dieťa vyhráva súťaže a to potom odchádza do zahraničia, pretože bude radšej rozvíjať svoj talent tam.
My sa ale potrebujeme oveľa viac v školách zameriavať na duševné zdravie študentov aj pedagógov. Lebo na čo nám je, že niekto síce bude nadaný, ale na cintoríne alebo v base. Potrebujeme rozvíjať človeka, aby bol šťastný a schopný zvládať prekážky. V tejto chvíli to vyzerá, že mu tie medaile nebudú veľmi slúžiť ku cti.
Jana Lednická: V školách treba vytvárať priestor na to, aby sme nie len oceňovali výkony, ale predovšetkým sa zaujímali o človeka. Opäť je to otázka duševného zdravia. Na škole majú byť školskí psychológovia a ak nie, tak pedagógovia majú mať kapacitu prichádzať za deťmi a pýtať sa, ako sa majú a dávať im podporu. To je úlohou nás všetkých.