Archvínu fotografiu Dezidera Druckera si ľudia mohli všimnúť na sociálne sieti, kam ju umiestnil jeho vnuk v súvislosti s 80. výročím oslobodenia Auschwitzu. Tomáš Drucker ju zverejnil s dátumom narodenia a úmrtia svojho deda (1919 – 2011). „Nezabudneme," zdôraznil minister školstva a pri slove Auschwitz dopísal 109025. Číslo, ktoré nacisti vytetovali Deziderovi Druckerovi na zápästie po deportácii do koncentračného tábora, ako to robievali všetkým väzňom.
V Múzeu pamäti holokaustu vo Washingtone, ktoré funguje od roku 1993, sa nachádza veľa cenných zdrojov o holokauste. Jednoznačne patria medzi ne videonahrávky so Židmi, ktorých deportovali do nacistických lágrov. Medzi takýmito svedectvami sa dá nájsť aj rozhovor s Deziderom Druckerom. Interview s preživšími holokaust robievajú spolupracovníci múzea po celom svete. Táto štvordielna videonahrávka pochádza z júla 1996 z jeho bytu v Košiciach.
Dezider Drucker sa narodil necelý rok po skončení prvej svetovej vojny. Rodičia vtedy už mali dve dcéry. Ďalšie deti pribudli naraz po návrate otca z vojny, počas ktorej padol do ruského zajatia. Druckerovcom sa v júli 1919 narodili dvaja chlapci. Dvojčatá, ktoré sa podobali ako vajce vajcu. „Nepoznala nás ani vlastná matka, že ktorý je Dezider a ktorý Šaňo," poznamenal Drucker. Jeho brat Alexander bol starší o polhodiny. Mimochodom, keďže už ani doma na prvý pohľad nebolo jasné, kto je kto, oboch sediacich v jednej školskej lavici nedokázal rozlíšiť tiež učiteľ.
Čítajte viac Kvíz: Je 80. výročie oslobodenia Auschwitzu. Aké máte vedomosti o holokauste vrátane brutality voči Židom na Slovensku?
Druckerovci žili v normálnych pomeroch. Nijaký luxus, ale ani nie bieda. „Otec nebol nadaný obchodník," podotkol Dezider Drucker v narážke, že rodina nemala nadpriemernú životnú úroveň. Nazdával sa, že pod charakter otca sa podpísala skorá smrť jeho matky – zomrela, keď mal ešte len 13 rokov, a hlava rodiny sa mu nemohla venovať tak dôkladne, ako to robievajú mamy.
A ako vyzerala mladosť Dezidera Druckera? Zjavne príjemne. Hrával s kamarátmi na ulici futbal, v lete často plával, venoval sa zápaseniu. Rád si spomínal, že v tom čase sa nikto nepozeral krivo na iného človeka len preto, že je Žid, Maďar, Nemec alebo vlastne aj Slovák. Otec mu prízvukoval, že musí poctivo pracovať a čestne žiť. Matka Helena (zaslobodna Weissová) sa obetovala deťom: z rodiny prvá ráno vstávala, posledná si líhala v noci do postele. „Chcel som sa jej v budúcnosti za všetko odvďačiť… Nemohol som…" s chvejúcim sa hlasom a so slzami v očiach povedal o matke, ktorú zavraždili v Auschwitzi.
Čítajte viac Eva Neumannová: Moje vlasy som našla vo veciach po mame
Po vyhlásení slovenského štátu v marci 1939 klérofašistický režim rýchlo začal prijímať protižidovské opatrenia. Bolo to stupňujúce sa ponižovanie Židov na menejcenné bytosti. „Židom a psom vstup do kaviarne zakázaný," upozornil Drucker na jeden z antisemitských nápisov, ktoré sa začali objavovať nielen v Prešove, ale po celom Slovensku.
Obaja bratia Dezider a Alexander museli v roku 1941 rukovať. Povolali ich do 6. pracovného práporu. Nebola to bežná vojenčina, pretože Židom dávali do ruky hlavne lopaty a krompáče, aby napríklad stavali cesty. Dezider mal šťastie: dali ho robiť do učtárne. Alexander musel chodiť do terénu. Jedného dňa veliteľ zavolal Dezidera do kancelárie, ale zrazu zbadal dve rovnaké tváre: v učtárni bol totiž aj Alexander. Ten si chcel jeden deň oddýchnuť, tak si vymenili úlohy, čo nebol problém, veď vyzerali na nerozoznanie. Nevedno, čo dôstojníka primalo k rozhodnutiu, ktoré oboch potešilo (možno nechcel mať chaos v tom, že nebude vedieť, ktorý z nich sa kde skutočne nachádza): povedal im, že odteraz budú obidvaja pracovať v kancelárii.
Čítajte viac Miss Holocaust Survivor: nevkusná súťaž alebo pripomienka obetí?
V septembri 1941 slovenská vláda prijala takzvaný Židovský kódex, ktorý bol v niečom ešte viac nenávistný v porovnaní s Hitlerovými rasistickými norimberskými zákonmi (dva ústavné zákony z roku 1935 schválené v Ríšskom sneme). Slovenskí prisluhovačí nacistického vodcu začali s deportáciami Židov do koncentračných táborov o niekoľko mesiacov po vydaní tzv. Židovského kódexu. „Prišli k nám v noci traja gardisti a dali mojim dvom sestrám dvadsať minút, aby si zbalili so sebou základné veci. Uteráky, mydlo…" uviedol Drucker o dátume, ktorý sa mu tragicky vryl do pamäti. Bol ním 21. marec 1942 v Prešove.
Obe nahnali do kasární v meste a potom ich naložili do vlaku s ďalším Židovkami, ktoré gardisti pozatýkali v Prešove a širšom okolí. Rušeň s vagónmi si namieril cestu do Popradu. Z tohto mesta potom 25. marca 1942 vypravili prvý transport zo slovenského štátu do Auschwitzu. Boli v ňom všetko iba mladé ženy a dievčatá. Ani jedna zo sestier Druckera neprežila holokaust – nacisti ich zavraždili rovnako ako obidvoch rodičov v tejto továrni na smrť na poľskom území okupovanom hitlerovcami.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Dezider Drucker po návrate z pracovného práporu, čo bolo ešte pred hrozným marcom 1942, mohol naďalej pracovať na rozdiel od mnohých iných Židov. Už pred vypuknutím vojny robil v prešovskom podniku Braun. Vlastnil ho židovský obchodník, ktorému firmu potom zhabal štát. Keď prišiel arizátor, aby si prevzal cudzí majetok, šokovaný majiteľ odpadol, súrne potreboval lekára.
Arizátor vyhodil zo zamestnania takmer všetkých Židov. Nechal si jediného. Drucker mal šťastie: „Arizátor sa každého pýtal, čo robí. Ja som mu odpovedal, že viem robiť všetko. Povedal mi, že zostanem." Aj sa tak stalo, Drucker dostal od štátu výnimku (nehrozila mu vtedy deportácia), udeľovali ju takzvaným hospodársky užitočným Židom. Po deportácii svojich sestier sa rozhodol ujsť zo slovenského štátu.
Druckerovi sa podarilo prejsť do Košíc, ktoré vtedy okupovalo horhyovské Maďarsko a hneď zamieril do Budapešti. Prvé dni sa pretĺkal, nocľah si našiel za jedno pengő na noc v robotníckej ubytovni. Jeden maďarský Žid mu vybavil falošné doklady totožnosti, zamestnal sa vo fabrike. Nadviazal kontakt s bratom a ten sa tiež nakoniec úspešne dostal do Budapešti. Keď na jar 1944 Nemci obsadili Maďarsko, skupinka Židov, ktorí sa cítili ohrození, sa rozhodla odísť inam. V Debrecíne ich však zatkli. Nasledovala tri dni dlhá cesta vlakom v neľudských podmienkach do Žiliny, odkiaľ vypravili transport do Auschwitzu. „Až 110 sa nás tlačilo v jednom vagóne určenom na prevoz koní," povedal Drucker.
Po príchode do lágru nasledovala takzvaná selekcia, ktorú robieval sadistický nemecký doktor Josef Mengele. Paličkou ukázal na tých, ktorí sa postavia na jednu stranu, čo znamenalo, že ich pošlú na smrť do plynovej komory. Drucker, ktorého zavliekli do Auschwitzu z Maďarska spolu s bratom, sa po pokyne Mengeleho postavil na druhú stranu. Spolu s ním aj Alexander. Väzni, ktorých Mengele nechal nažive, boli potom určení na otrocké práce.
Neskôr nacisti potrebovali novú pracovnú silu do Nemecka, vybrali si aj medzi väzňami v Auschwitzi. Spolu s mnohými vlak priviezol oboch bratov do koncentračného tábora v Mühldorfe v Bavorsku, ktorý spadal pod láger Dachau. Tábor v Mühldorfe zriadili v polovici roku 1944, väzňov zapojili do vojenskej výroby. Druckerovci stavali novú zbrojovku, hlavne betónovali. „Šaňo spadol z lešenia z výšky osem metrov," smutne povedal Dezider Drucker s tým, že o niekoľko hodín ťažkým zraneniam podľahol.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
Sloboda prišla na jar 1945, keď v tejto oblasti Bavorska nezadržateľne postupovali americkí vojaci. „Keď ma vážili, mal som 37 kilogramov," zdôraznil Drucker, ktorý si o tom uchoval písomný záznam. Bol to dôsledok podvýživy v kombinácii s obrovským výdajom kalórií pri otrockých prácach. Vedel sa dohovoriť po anglicky, možno preto mu americký dôstojník prišiel oznámiť, že môže odcestovať do USA. Drucker sa však chcel vrátiť do obnoveného Československa. Domov, na východ Slovenska. Zvlášť preto, že nevedel, či jeho rodičia a dve sestry sú nažive. Veril, že ich nájde. Bohužiaľ, v Prešove zistil, že už nemá nikoho z najbližšej rodiny. Na videonahrávke nekonkretizoval, kedy aj rodičov deportovali do Auschwitzu, ale muselo to byť niekedy do jesene 1942, keď prebiehala prvá vlna deportácií zo slovenského štátu, alebo na jeseň 1944, keď ich nacisti obnovili po potlačení Slovenského národného povstania.
Po skončení vojny sa zaľúbil do Židovky, ktorá tiež prežila hrôzy v nacistickom koncentráku. Porodila syna, ktorý je otcom Tomáša Druckera, ale manželstvo trvalo veľmi krátko. Mala ešte len tridsať rokov, keď zomrela. Podľahla zákernému ochoreniu – rakovine lymfatických uzlín. O nejaký čas sa vdovec druhýkrát oženil. Za druhú manželku si zobral vdovu, ktorá stratila svojho muža v koncentračnom tábore. Bola to žena, ktorá Druckerovcom vypomáhala v domácnosti, keď jeho prvá manželka zomierala a už nemala silu starať sa o malého syna.
Drucker zdôraznil, že v živote sa snažil vždy každému pomôcť. A čo sa týka medziľudských vzťahov, veľký dôraz dával na toleranciu. Rešpektoval ateistov i veriacich bez ohľadu na ich vyznanie. Bolo mu jedno, či je niekto kresťan alebo moslim. „Všetci predsa pochádzame od rovnakého Boha, musíme byť preto svorní," podčiarkol Drucker.
Rozhovor sa skladá zo štyroch videonahrávok. Na poslednej z nich Drucker komentuje aj fotografie z rodinného albumu. Zjavne bol pyšný na svojho vnuka Tomáša. Upozornil, že na vysvedčení mával pravidelne len samé jednotky. V tom čase mal vnuk 18 rokov (pohľad do kalendára ukazuje, že interview s jeho dedom nahrávali týždeň po osemnástych narodeninách Tomáša Druckera). „Je macher na počítače, už ho prijali na vysokú školu," pochvaľoval si Dezider Drucker v júli 1996. Pripomeňme, že budúci minister školstva na Slovenskej technickej univerzite vyštudoval aplikovanú informatiku a automatizáciu v priemysle. Neskôr si rozšíril vzdelanie štúdiom práva na Trnavskej univerzite.