Vždy 25. marca popoludní sa na popradskej železničnej stanici stretávajú tí, ktorí si chcú uctiť výročie prvého transportu židovských žien do koncentračných táborov pri Osvienčime. Až 999 pasažierok v tento deň roku 1942 natlačili do dobytčích vagónov a odviezli ich do táborov smrti. Prežil len zlomok z nich. Prvým transportom z Popradu sa fakticky začalo systematické vyvražďovanie slovenských Židov.
Ešte nedávno žili na rôznych miestach sveta tri dámy z prvého transportu. Jedna 99-ročná a dve storočné. “Jedna z nich však len nedávno, 11. marca, zomrela,” informoval riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. Nažive teda zostali už len dve dámy z prvého transportu. “100-ročná pani žije v Izraeli a 99-ročná v ultraortodoxnej rodine v Spojených štátoch amerických.”
Ľudí, ktorí sa narodili počas holokaustu a akoby zázrakom prežili, je však na Slovensku ešte niekoľko stoviek. Dvaja z nich, Nadežda Lambertová a Ivan Belan, napriek vysokému veku v pondelok navštívili obidva koncentračné tábory v Osvienčime. A to nie prvýkrát. “Veľká časť našej rodiny bola odvlečená sem do Auschwitzu,” povedala priamo na mieste 81-ročná Nadežda Lambertová. “Vraciam sa sem často, hoci to sú vždy veľmi ťažké návštevy.”
Nadežda Lambertová sa narodila práve počas holokaustu. Jej matka sa musela spolu s bábätkom ukrývať. Najprv v rodine Navrátilovcov v Banskej Bystrici. Keď to pre domácich začalo byť nebezpečné, ukrývali sa hlboko v lese. “Mala som dva mesiace a my sme putovali do hôr,” tvrdí pani Lambertová. “Boli to hrozné podmienky aj pre zdatného dospelého človeka. Ja som často plakala a hrozilo, že takto prezradím bunker, kde žilo spolu desať ľudí. Napokon nám našli úkryt priamo v dedine Baláže.”
Nadežda Lambertová je jedna z tých, ktorí si považujú za povinnosť o holokauste hovoriť, kým sú na tomto svete. “Bolo už obdobie, keď mnohí vraveli: treba urobiť čiaru. Ale práve teraz je nevyhnutné o tom hovoriť. Myšlienky genocídy vznikli uprostred civilizovaného národa. Ukázalo sa, že niečo také sa môže stať, ak na čele nejakého štátu stojí zlý človek, ktorý dokáže sfanatizovať ľudí. Môže sa to zopakovať. Hocikedy a hocikde.”
Denno-denne musia o krutostiach holokaustu hovoriť sprievodcovia v koncentračných táboroch Auschwitz a Birkenau. “Možno sa to nezdá, ale je to veľmi ťažká práca,” tvrdí Silvia Pałuch, zamestnankyňa múzea, ktorá sprevádza najmä slovenských turistov. “Slnečné okuliare, ktoré mám nad čelom, nenosím preto, že by ma trápilo slnko. Niekedy jednoducho potrebujem pred návštevníkmi zakryť slzy v očiach.”