Ako sa majú slovenskí učitelia, a čo ich trápi, odhaľuje nová analýza Centra vzdelávacích analýz. Takmer 170-stranová analýza mapuje pracovné podmienky učiteľov v hlavnom meste. Opiera sa o dáta ministerstva školstva a tiež o dotazníky, ktoré vyplnilo zhruba 8,5 percenta všetkých pedagógov na základných školách v Bratislave.
Situácia učiteľov v hlavnom meste je podľa analytika Centra vzdelávacích analýz Mareka Rehúša špecifická v tom, že je tu najväčší nedostatok učiteľov. Dokazujú to dáta na portáli Edujobs s aktuálnou ponukou práce. „V meste Bratislava pripadá na 1 000 učiteľských miest až 300 pracovných inzerátov,“ uviedol Rehúš s tým, že priemer Slovenska je 66 ponúk. V Trnavskom kraji je to necelých 90 inzerátov na 1 000 miest.
Najslabšie pokryté učiteľmi sú prírodovedné predmety – matematika, fyzika, ale aj informatika a cudzie jazyky. „Zohnať matematikárov a fyzikárov v Bratislave je takmer nadľudský výkon, takže potom sa to sanuje často ľuďmi, ktorí sú na dôchodku, prípadne ľuďmi, ktorí majú predmet ako príbuznú kvalifikáciu, ale nie sú experti,“ povedal analytik.
Z jednej práce by nevyžili
Bratislavu odlišuje od zvyšku Slovenska aj veľký presun učiteľov medzi školami, pričom najhoršie je na tom Petržalka. Za fluktuáciou sú podľa Rehúša nízke platy učiteľov. „Keď sa pozrieme na nominálnu výšku platov, vyzerá to, ako keby učitelia v Bratislave zarábali o trochu viac ako inde na Slovensku. Naša analýza ukazuje, že je to vďaka súkromným školám. Keby sme porovnali iba štátne základné školy so štátnymi v Bratislave a inde na Slovensku, nie sú tam žiadne rozdiely,“ podotkol. Nízka konkurencieschopnosť platov potom motivuje nepracovať v školstve.
Učiteľov sa v dotazníkoch pýtali aj na to, či im platy dokážu pokryť životné náklady. „Deväť z desiatich vyučujúcich uviedlo, že plat je taký nízky, že im nedokáže pokryť ich životné náklady,“ priblížil. Je za tým cena bývania v hlavnom meste, ktoré je v porovnaní s inými regiónmi drahšie.
Finančné nedocenenie potom spôsobuje, že učitelia si musia privyrábať. „Približne tretina učiteľov má okrem učiteľstva aj inú platenú prácu,“ uviedol. Keďže ich učiteľstvo neuživí, privyrábajú si doučovaním, no nájdu sa aj prípady, keď vezmú prácu, ktorá nedosahuje úroveň ich kvalifikácie.
Rehúš pripomenul, že kompenzačné príspevky vo výške 145 eur (brutto), ktoré vlani zaviedlo ministerstvo školstva, tento rok dosahujú 130 eur. Keď sa centrum pýtalo učiteľov, aká by mala byť podľa nich výška týchto príspevkov, štvrtina uviedla, že by to malo byť 300 až 400 eur, pätina si myslí, že 400 až 500 eur.
Kompenzačné stimuly podľa Rehúša situáciu neriešia. „Veľmi nízke kompenzačné príspevky, ktoré nikoho nezaväzujú, neprinášajú žiadny efekt,“ hovorí. Zahraničná prax ukazuje, že dobre fungujú náborové alebo stabilizačné príspevky vo forme jednorazových atraktívnych bonusov.
„Viem si to predstaviť tak, že mladý začínajúci učiteľ dostane 10 000, 15 000 alebo 20 000 eur, a zároveň sa zaviaže, že bude pracovať v školstve tri až päť rokov. Sú to modely, ktoré dokázali do veľkej miery vyriešiť nedostatok,“ ozrejmil.
Analytik hovorí, že zmysluplné by bolo, keby štát alebo samosprávy učiteľom zabezpečili dotované nájomné bývanie, čo niektoré obce už dnes robia. Mnohým by mohli pomôcť aj bezplatné električenky. "Omnoho silnejšie opatrenia sú stabilizačné a náborové príspevky, prípadne byty. Sú to opatrenia, ktoré by mohli mať výrazný vplyv,“ uviedol s tým, že v Petržalke už náborové príspevky fungujú.
Keďže školstvo v hlavnom meste majú v réžii mestské časti, môže sa stať, že učitelia budú za benefitmi migrovať, a preto by mala byť podľa Rehúša podpora centralizovaná. Príklady zo zahraničia ukazujú, že udržať mladých učiteľov pomáha aj mentoring uvádzacieho učiteľa. „Výskumy ukazujú, že mladým učiteľom musíme dať zo začiatku kariéry kvalitnú podporu, napríklad, aby mali menej vyučovacích hodín alebo mentora, ktorý ich prevedie úvodnou fázou profesie,“ priblížil.
Nemajú čas na jedlo ani toaletu
Zahraničné výskumy podľa Rehúša tiež ukazujú, že platy nie sú všeliek. „Stabilizácia fungovala len dovtedy, kým boli vyplácané benefity. Keď sa skončili, situácia sa vrátila do pôvodného stavu,“ opísal. Deväť z desiatich učiteliek totiž uviedlo, že zažíva v práci stres, a dve tretiny pociťujú, že práca zhoršuje ich duševné zdravie. Viac ako polovica pociťuje negatívne dopady na svoje fyzické zdravie.
Prax spoza hraníc ukazuje, že programy na podporu duševného zdravia sú efektívne a znižujú hladinu stresu, aby učitelia nevyhoreli. „Tá práca nebude menej náročná, nedokážeme zabezpečiť, aby deti neboli v triedach, aby tam bola nižšia hlučnosť. Čo dokážeme riešiť, je, že učiteľov vieme posilniť, dať im podporu, aby dokázali zvládať situácie lepšie a starať sa o svoje duševné zdravie,“ poznamenal. Hlučnosť prostredia je zase možné riešiť vytvorením tichých alebo relaxačných miestností v škole.
Okrem duševného tlaku sú učitelia zaťažovaní aj vysokým pracovným výkonom. „Mnohých učiteľov stresuje zastupovanie ich kolegov. Suplovanie, keď človek často nevie, či bude mať voľnú hodinu, alebo bude musieť ísť zastúpiť kolegu, ich veľmi stresuje,“ opísal výsledky. Druhým faktorom stresu bola veľká administratívna záťaž.
Jedna z učiteliek v dotazníku uviedla, že v pondelky vyučuje šesť hodín, k tomu má dozor a popoludní dve hodiny krúžkov a nestíha ísť ani na toaletu. „Nemám ani obednú prestávku, ani čas na päť minút si niekde sadnúť,“ uviedla. „Učíte 5 hodín a tie sú 45-minútové. Ale to, že sú tam dozory, prípravy, suplovačky a neviem čo všetko, tak my čistého času pracujeme 12 [hodín] plus. Akože reálne. To mi potvrdí asi každý,“ povedala ďalšia.
Zaťažujú ich nielen dozory, no aj príprava na vyučovanie, ktorú často robia cez víkendy. „Mnohí z učiteľov nám hovorili, že pracujú a odpovedajú rodičom aj po nociach a víkendoch, a preto si niektoré školy zaviedli časové stropy a na maily rodičov budú odpovedať len do 16. hodiny popoludní,“ pokračoval. Opatrenie má ochrániť učiteľov pred tým, aby mali balans medzi prácou a súkromným životom. Nefunguje to však všade.
Centrum vzdelávacích analýz preto navrhuje, aby dozory nemuseli robiť učitelia s vysokoškolským vzdelaním, ale iní pracovníci školy s nižšou kvalifikáciou. Funguje to napríklad v Portugalsku. „Dozory spôsobujú, že učitelia nemajú prestávky, a tým pádom si nemôžu naplniť svoje základné fyziologické potreby. Mnohí hovorili, že sa nemajú čas najesť alebo ísť na toaletu,“ povedal Rehúš.
Foto: Pravda, hm
Učitelia: Inklúzia je nálož
Analýza ukázala, že v triedach v bratislavských školách na prvom aj druhom stupni je viac žiakov ako inde. Nielenže sú plnšie, no približne až tretina z nich má špeciálne potreby. Štatisticky v Bratislave síce nie sú takmer žiadne deti zo znevýhodnených rodín, no náročnosť zvyšujú cudzinci.
„Z dát vyplýva, že každé desiate dieťa v Bratislave je cudzinec,“ ozrejmil analytik. Dieťa často neovláda slovenský jazyk alebo pochádza z iného kultúrneho prostredia, alebo utieklo pred vojnou a čelí traumám.
„Čo mi spôsobuje náročnosť, to je mix žiakov v triede. Ja mám v triede Mexičana, mám z Afganistanu, mám Moldavca, mám plno Ukrajincov, ktorí sú u nás rok alebo dva mesiace. Toto je náročné zvládnuť. (…) možno tretina detí mi nerozumie,“ prezradila jedna z učiteliek.
„Inklúzia (…) je na nás veľká nálož. Lebo my sme neštudovali pedagogickú školu s tým, že by sme vedeli o všetkých poruchách, ktoré môžu nastať. A teraz zrazu v tej mnohopočetnej triede, 25 až 30 [žiakov], sa nachádza 5 až 10 – je to už tretina, často, – detí, ktoré majú nejaké špecifické potreby. A teraz my tie potreby máme pokryť,“ uviedla ďalšia.
Situáciu by podľa Rehúša mohli zlepšiť podporné tímy, ktoré by učiteľom a deťom pomáhali. „Dáta ukazujú, že približne tretina škôl v Bratislave nemala školskú psychologičku, rovnako tretina škôl nemala špeciálneho pedagóga a približne každá piata škola nemala pedagogického asistenta,“ poukázal na skúmané obdobie (júl až november 2024).
Školy pritom navštevujú aj deti s ľahšou formou dyslexie, dysgrafie, Aspergerovým syndrómom či ADHD. „Je pozitívne, že sa snažíme realizovať inkluzívne vzdelávanie, aby sa deti mohli vzdelávať spoločne, ale bez toho, aby sme na to vytvorili podmienky, tak sa to bude veľmi ťažko robiť,“ poznamenal Rehúš. Navyše, učitelia sami hovorili, že sa necítia pripravení na prácu s týmito deťmi.
Z mála, ktoré majú, dávajú na kurzy
Hoci sa všetci učitelia musia zo zákona vzdelávať, nemajú na to nastavené úplne ideálne podmienky. Približne pre tretinu vyučujúcich sú prekážkou vysoké poplatky. „My si to hradíme všetko samy. Mesačne dám 100 eur na to, aby som sa vzdelávala. A robím to vo voľnom čase, to už je nonsens,“ uviedla v dotazníku jedna z vyučujúcich.
Riešením by preto mohla byť finančná podpora profesijného rozvoja cez vzdelávacie účty. Finančnú podporu dostáva totiž len zhruba pätina učiteľov v Bratislave. Učitelia nie vždy potrebujú kurzy, ktoré poskytuje štát, a preto sa obracajú inam. Prekvapivé bolo podľa analytika zistenie o triednych učiteľoch. Hoci za túto funkciu dostanú pedagógovia príplatok, niektorým na to chýbajú zručnosti a za príplatok im to nestojí.
Pozitívnym zistením podľa Rehúša je, že väčšina učiteliek vníma, že vedenie škôl oceňuje ich prácu a považuje ich za profesionálov. Len pätina hovorí opak. Necelá tretina vyučujúcich zase uviedla, že podľa nich vedenie školy nerobí rozumné rozhodnutia. Fokusové skupiny zase ukázali, ako direktívne niektorí riaditelia vedú školu a komunikujú s učiteľmi.
„Na tých poradách je to najmä to, že nám povie, že musíte toto robiť, lebo keď to nebudete robiť, tak budete mať kárne opatrenia potom. A povie to takým štýlom, že ja viem, že to robím dobre, tak nech si to vybaví s tým, kto to nerobí dobre. Nemala by to hovoriť podľa mňa pred všetkými ľuďmi. Viacerým ľuďom to tam prekáža, je to naozaj také demotivujúce,“ opísala jedna z pedagogičiek.
Foto: Pravda, hm
Prax tiež ukazuje, že hoci riaditelia môžu byť dobrí učitelia, nemusia byť aj dobrí manažéri. Centrum vzdelávacích analýz preto odporúča rozvíjať manažérske zručnosti riaditeľov. Väčšina pedagógov však hodnotí, že má v práci dobré vzťahy, no na druhej strane sa nemôžu spoľahnúť jeden na druhého. Vylepšiť by to mohli podľa Rehúša teambuildingové aktivity, ktoré sú bežné vo firmách.
Učiteľov sa napokon pýtali, ako vnímajú svoj spoločenský status. „Dáta sú veľmi alarmujúce,“ uviedol Rehúš. Takmer každý z učiteľov uviedol, že si ich prácu nevážia. „S týmto musíme naozaj niečo robiť,“ myslí si. Väčšina z nich má dojem, že ak sa zavádzajú opatrenia alebo reformy, nikto sa ich nepýta na ich názor.
A ako vnímajú svoj obraz v médiách? Tri štvrtiny učiteľov z výskumu si myslia, že médiá nevytvárajú pozitívny obraz ich profesie. „Toto je ďalšia vec, ktorá učiteľov trápi. Majú dojem, že nielenže ich spoločnosť neoceňuje, že sa politici o nich nezaujímajú, ale ani obraz v médiách nie je pozitívny,“ dodal.