Ako si má bežný človek predstaviť vírusové ochorenie slintačky a krívačky? Ako sa prejavuje u zvierat?
Samotná choroba to už má v názve a preto aj pre študentov táto choroba sa dobre vyučuje a študent si to dobre zapamätá, lebo prvý názov je slintačka a to je spojené, že v dutine ústnej, teda na jazyku, na podnebí hltanu, sa vytvárajú tzv. pľuzgieriky, ktoré vyvolávajú zvýšené slintanie – čiže to je tá slintačka z ústnej dutiny. Je bolestivá, teda zviera prestáva žrať. To je prvá vec, prijímať krmivo. Pokiaľ proces pokračuje ďalej, vytvárajú sa takzvané afty. To znamená, že pľuzgiere sú kontaminované sekundárnou bakteriálnou mikroflórou. Prechádza to na končatiny, hlavne do korunkovej oblasti a tie končatiny, pohybový aparát, je bolestivý… Zviera sa ťažko pohybuje, kríva a to je tá krívačka. Stúpa aj teplota. Dojnice majú optimálnu teplotu do 38,5 stupňa. Pri tomto ochorení teplota stúpa na 41–42 stupňov, takže zviera je vo veľkej nepohode. Je choré, ubolené a tieto príznaky vie diagnostikovať aj samotný farmár. Samozrejme, v spolupráci s veterinárnym lekárom. Takže farmár to ešte zistí aj na tom, že dojnica prestáva produkovať mlieko a je celkovo apatická. Teda malátna a väčšinou spí, leží a ten slinotok pretrváva.
Aká je inkubačná doba od prejavu prvých príznakov? Keď sa pozrieme na ten posledný prípad pracovníka, ktorý bol predtým na farme v maďarskej obci Level, odkiaľ priniesol vírus do Plaveckého Štvrtka, zrejme asi neboli náznaky toho, že by tam to stádo bolo infikované.
Najprv k tej vnímavosti, sú to predovšetkým tzv. potravinové hospodárske zvieratá. U nás na Slovensku to znamená krava, ovca, koza, ošípaná. Voľne žijúce zvieratá – diviak, jeleň, daniel, srnčia zver, všetko sú to vnímavé zvieratá. A čo sa týka napríklad zvierat v ZOO – antilopy, slony, všetko to, čo je v záhradách. U nás byvoly nebehajú v prírode, ale v Afrike hlavne tie byvoly sú dobrým rezervoárom choroby. A teraz k tej inkubačnej dobe. Ono sa všeobecne uvádza od dvoch do 14 až 21 dní. Európska legislatíva hovorí, ale veľmi dôležité je chytiť ten začiatok a to sú tie všeobecné príznaky, ktoré som naznačil, že zviera je malátne, slintá, neprijíma krmivo, klesá produkcia. To sa väčšinou prejavuje už štvrtý až piaty deň po infekcii, teda po nakazení. A v tomto prípade včasná diagnostika je veľmi dôležitá. Keď sa vraciate k tomu poslednému prípadu, ku mne sa dostali ešte v nedeľu doobeda fotografie postihnutých zvierat a hlavne tie zmeny na vemene dojníc poukazovali, že tá choroba tam bola už trošku dlhšie. A to je tá včasná diagnostika, ktorá pri tomto ochorení je neskutočne, ale neskutočne dôležitá. Čiže má si to všímať farmár, ošetrovateľ a hlavne veterinárny lekár, ktorý je na farme.
Na akú diaľku môže vírus preletieť? Ako dlho sa udrží na jednotlivých predmetoch, pretože na Slovensko vraj mal tento vírus priletieť spolu s búrkou z Maďarska. Je teda natoľko rezistentný?
Ten prenos vzduchom dominuje, ale netreba ho zamieňať za iné prenosy, lebo pokiaľ sa povie, že vietor, vzduch, tak nerobia sa potom dostatočné opatrenia. Všeobecne sa hovorí, že ten vírus poveternostnými podmienkami sa na pevnine vie preniesť zhruba tých 30 – 40 kilometrov. Iné je to na mori, kde sa hovorí 300 kilometrov, pretože tento vírus vo vonkajšom prostredí je neskutočne odolný. Toto jarné počasie, ktoré teraz panuje na Slovensku, mu neskutočne vyhovuje, pretože slnko ešte nie je intenzívne. Slnko ho dokáže ničiť na povrchu pôdy za tri štyri dni. Ale pokiaľ je takéto vlhké prostredie, v bahne, v truse vie prežívať tri, štyri až päť mesiacov. To isté je napríklad krmoviny, seno, slama – 20 týždňov, v exkrétoch, to isté. Veľmi dlho prežíva podľa toho, ako slnečné lúče sú intenzívne, takže on si v pohode prežíva a je mu najmä vyhovuje chladné počasie a vlhké počasie. A toto teraz práve na Slovensku s príchodom jari panuje, takže vírus na Slovensku má neskutočne optimálne podmienky a uchytí sa všade – na technológiách, na podvozku vozidla, na kolesách, na ohradách, teda zariadeniach v maštali, kde vie naozaj prežívať v mesačných intervaloch. Takže si treba uvedomiť, že akékoľvek spochybnenie alebo nedodržanie opatrení môže len pomôcť šíreniu vírusu.
Aké opatrenia teda musí dodržiavať taký chovateľ dobytka? Čo by určite nemal robiť?
Biologická ochrana chovu, hermeticky uzatvorený chov, to znamená žiadne pohyby zvierat. Pracovníci, iba tí, ktorí pracujú na farme, aj to za podmienok prechodu cez dezinfekčné slučku, prezliekanie, sprchovanie, samotný pracovník na farme nesmie chovať senzitívne zvieratá, to znamená prežúvavce, ošípané v domácnosti. Toto musí deklarovať, že nemá doma takéto zvieratá. Pohyb cudzích osôb úplne vylúčený. Dopravné prostriedky – dezinfekčný bazén, striekanie musí byť naozaj na vysokej úrovni. Pomôcky, ktoré sa používajú pri ošetrovaní, kŕmení zvierat a podobne. Takisto prejsť dezinfekčnou slučkou. To isté, pokiaľ sa krmivo dováža z inej farmy alebo z poľa. Dnes, keď je slintačka a krívačka, toto by vôbec nemalo existovať, pretože ako som povedal, v sene či v slame dokáže vírus prežiť 20 týždňov a viac. A ešte jeden dôležitý údaj, infekčná krava, ktorá je v maštali, za jeden týždeň dokáže vyprodukovať jednu miliardu infekčných partikúl. To znamená, že ten chov je na každom mieste, v každom kútiku infikovaný a vírus čaká, ako sa dostane k ostatným zvieratám, alebo sa prenesie na inú farmu. Takže naozaj platí hermeticky uzatvorená farma a v plnej miere uplatňovať biologickú ochranu chovov.
Prečo je vôbec nutné zlikvidovať celé stádo nakazeného dobytka. V poslednom období sa objavuje vo verejnom priestore debata, či má zmysel vôbec jeho očkovanie v zasiahnutej lokalite?
Pokiaľ by to malo byť dlho, tak možno treba uvažovať o takzvanej núdzovej ohniskovej vakcinácii. Ale nástup imunity je väčšinou po siedmom dni a viac, takže toto treba prehodnotiť. Pokiaľ je takéto rozhodnutie, treba ho naozaj medicínsky a biologický zvážiť, lebo zviera je vyrušované. Znovu sa manipuluje s ním. Znovu sa stresuje a tým pádom ten vírus vyhráva, takže vždy je to rozhodnutie na mieste či takzvanú núdzovú ohniskovú vakcináciu robiť alebo nie, pretože zvieratá aj tak budú utratené. Takže to je vec odbornej skupiny na mieste ako toto posúdi, ale vždy v boji proti slintačke a krívačke, pokiaľ je zasiahnutý chov, je na mieste, čím skôr pozitívne zvieratá bohužiaľ utratiť a neškodne ich odstrániť v kafilérii, lebo to je naozaj veľmi dôležité. A práve pri tejto manipulácii sa vírus môže ďalej prenášať.
Predstavujú hrozbu aj samotné kadávery, teda usmrtené alebo zabité zvieratá? Koľko v nich tento vírus prežije?
Kadáver je zdroj, ložisko vírusu, čiže je to otvorená infekcia. Takže kadáver je naozaj to najhoršie, ktoré môže spôsobiť ďalší prenos. Väčšinou vírus v tele zvierat v svalovine prežíva 3 až 5 dní. V kosti, v lymfatických uzlinách, kde autolytické procesy neprebiehajú, tam je to veľmi dlho. To je 20 týždňov a možno viac. Takže naozaj je veľmi dôležité hneď po utratení toto zviera bezpečne a čo najrýchlejšou cestou odstrániť. Teda do kafilérie, aby nebolo zdrojom nákazy. Čiže niekto si myslí, že zviera sa utratilo a nič ďalej nehrozí. Práveže hrozí, pretože tie kadávery vedia veľmi dopomôcť rozširovaniu nákazy.
Nemôžu zakopané kadávery predstavovať nejaké ďalšie riziko z biologického hľadiska pre danú lokalitu? Ak sa nebavíme len o podzemných vodách, ale možno keď po nejakom čase sa bude tá pôda kultivovať?
Ja som vždy preferoval zneškodnenie zvierat v kafilérii. Je to najbezpečnejšie, na celom svete. No bohužiaľ, teraz sa nám nahromadilo veľa zvierat, kompetentné autority hľadajú alternatívu, že ich budú zakopávať. Okrem toho, čo ste spomenuli, že to musí byť bezpečné miesto z hľadiska kontaminácie spodných vôd, kontaminácie životného prostredia, ale naozaj tieto zvieratá musia byť bezpečne zakopané. Keď si pamätáte, v roku 2001 Angličania tieto zvieratá pálili, nezakopávali ich, vytvorili mrchoviská a snažili sa tie telá spáliť. Práve z toho dôvodu, čo ste naznačili, pretože s odstupom času môže sa práve na týchto mrchoviskách otvoriť priestor a tým pádom ten vírus tam ešte môže byť. Poznám prípady a vakcinujeme to podnes – prípady antraxu na Dukle, kde sa takto zakopávali počas vojny uhynuté kone a zvieratá nakazené antraxom a ten vírus, tá baktéria, tam stále žije. A hlavne pokiaľ prídu náhle dažde a povodne, vírus sa vyplaví na povrch a pasúce zvieratá sa vždy nakazili. V tomto dištrikte, napríklad v okolí Dukly, sa všetky zvieratá, ktoré sú na pastve alebo v maštali, musia na jar pred vyhnaním na pastvu vakcinovať, lebo je tam riziko nakazenia. Takže aj v tomto prípade, to mrchovisko, kde sa zvieratá zakopávajú, musí byť stopercentne bezpečné. A to nejde len o spodné vody a kontamináciu životného prostredia.
Keď sa pozrieme na obrázky, keď sa prevážali kadávery do kafilérie s otvorenými kontajnermi, je toto teda nejakou ďalšou hrozbou? Môže ten vírus pri prevoze týchto kadáverov uniknúť a následne kontaminovať nejaké iné farmy? Bolo toto riziko priveľké? Podcenili sa nejaké opatrenia?
Bezpečné narábanie s kadáverom – to znamená, od uloženia do kontajnera hermeticky uzatvorený kontajner, dezinfekcia vozidla až po transport do kafilérie. Čiže toto, čo prebehlo v médiách, naozaj je veľké porušenie. Vírus počas transportu, keď sa dostane z vozidla či prejde na ďalšie vozidlo, či sa dostane na cestu alebo do prírody, je znovu rozsevom vírusu slintačky a krívačky. Takže tu si naozaj treba dávať veľký pozor. A tie kontroly, či pri odchode vozidla z farmy počas transportu až po samotnú kafilériu – musia byť pod kontrolou, toto sa nemôže stať.
Aký je ďalší postup potom na farme? Po akom období je vôbec možné chov obnoviť? Môže to ovplyvniť našu sebestačnosť?
V prvom rade je to na rozhodnutí majiteľa, či pri takejto strate vôbec je ochotný obnoviť chov. To je prvá vec. To je jeho záležitosť. Druhá záležitosť je tá, či to odškodnenie, o ktorom sa hovorí, mu nahradí chov a teda náklady aj na usmrcovanie zvierat, dezinfekciu, likvidáciu v samotnej kafilérii a podobne. Sú to veľké peniaze. Čiže je to otázka, v akom časovom horizonte a v akej výške dostane finančné prostriedky. Či vôbec tieto finančné prostriedky mu umožnia obnoviť chov, po akej dobe. Tá doba je stanovená práve odstránením infekčného materiálu. To znamená kadáverov, podstielky, mechanické očistenie všetkého zariadenia vrátane ciest na samotnej farme, účinkovanie dezinfekčných prostriedkov. Potom sa urobí takzvaná záverečná dezinfekcia a potom sa môžu dať tzv. sentinelové zvieratá. To znamená podľa veľkosti farmy 10 kusov hovädzieho dobytka, ktoré sa minimálne mesiac budú sledovať, ich klinický stav. Odber vzoriek, teda monitorovanie aj laboratórne a podľa toho je možné povedať – áno, farma je čistá, neobsahuje vírus, nikde sa nenachádza, a teda pán farmár môže začať znovu s obnovou stáda.
Za optimálnych podmienok je to najskôr dva roky, ale aj viac. Záleží to, aké kategórie dobytka bude samotný farmár nakupovať. Pokiaľ to budú teľatá, tak je to minimálne dva, dva a pol roka, do troch rokov. Pokiaľ to budú telné jalovice, tak v tom prípade sa to obdobie skráti. Ale s dvomi rokmi a viac treba určite počítať.
Je potrebné upriamiť pozornosť aj na lesy? Aké opatrenia možno vykonávať práve v lesoch? Okrem zákazu vstupu do lesa?
Určite súčasťou tých opatrení a ich tvorby by mali byť aj poľovníci. Vždy pri týchto chorobách nám pomáhali. Lesná zver je vnímavá, ale zatiaľ tie skúsenosti sú, že skôr tá lesná zver sa nakazila od domácich zvierat. To bolo aj v Anglicku. V roku 2001 slintačku a krívačku nepriniesla voľne žijúca zver, ale keď, tak sa nakazila od domácich zvierat. Takže v tomto prípade platí, aby tá voľne žijúca zver sa nepribližovala k týmto farmám. To je veľmi dôležité. Čiže pásmo tých 5 – 10 kilometrov, určite by samotní poľovníci mali dohliadať, aby vnímavá zver sa k farme nedostávala, pretože pokiaľ by sa nakazila voľne žijúca zver, tak dnes, keď máme slintačku a krívačku v okrese Dunajská Streda, keď mobilitu voľne žijúcej zveri počítame 30 – 50 – 100 kilometrov, za 48 hodín ju máme po celom Slovensku.