Otec Pavol, ako sa nám predstavil do telefónu, emigroval do Talianska ešte v roku 1984. Chcel sa stať kňazom a rehoľníkom, no vedel, že by mu to v socialistickom Československu nemuselo byť umožnené. „Na Slovensku to nebolo vždy jednoduché, aby som si zbytočne nerobil problémy, emigroval som. Odišiel som sa kúpať k moru cez cestovnú kanceláriu,“ opísal v rozhovore pre Pravdu.
Celý rozhovor s pápežským sakristiánom vám prinesieme čoskoro.
Miesto pápežského sakristiána mu ponúkli v roku 2006, keď si ho zavolal generálny predstavený Rehole sv. Augustína s tým, že potrebuje do pápežskej sakristie spolubrata, pretože vtedajší musel zo zdravotných dôvodov odísť. „Poprosil ma, či by som šiel na jeho miesto, a ja som povedal áno,“ zaspomínal si.
„Som vďačný môjmu generálovi, že ma tam poslal. Zo začiatku som sa bál a povedal som si, čo tu ide robiť Slovák. Nikdy by som si nepomyslel, že pôjdem do Vatikánu a budem mať takúto službu. Ako sa hovorí, Božie cesty sú nevyspytateľné. Ďakujem za to všetko, čo som zažil, bolo to naozaj pekné a mám nádherné spomienky na Vatikán, pápežov a všetkých ľudí, ktorých som tam stretával,“ povedal skromne.
Ako pápežský sakristián dozeral na predmety, ktoré hlava katolíckej cirkvi používa počas svätej omše. „Sú to kalichy, rúcha, pálium, mitry, pastorál, košele – to, čo je potrebné pri svätej omši a sú nielen pre neho, ale aj pre koncelebrantov, kardinálov, biskupov, kňazov,“ vymenoval. „Sú medzi aj nimi vzácnosti, ktoré hoci sa dnes už nepoužívajú, napríklad tiary – pápežské trojkoruny, stále sú súčasťou pokladu,“ pokračoval.
Foto: SITA/AP, Andrew Medichini
Slúžil dvom pápežom
Vo Vatikáne zažil troch pápežov a počas pontifikátu dvoch posledných pôsobil ako pápežský sakristián a strážca vatikánskeho pokladu. „Jánovi Pavlovi II. som neslúžil, ale bol som s ním veľmi často, keď som bol emigrant. Chodil som často na sväté omše do jeho súkromnej kaplnky,“ priblížil.
Každý z pápežov v ňom zanechal mimoriadny dojem. „S Jánom Pavlom II. mám pekný zážitok. Keď som emigroval, pýtal som sa ho, či mám zostať alebo nie, že chcem študovať, čo mi na to povie. Povedal mi – zostaň, a tak som zostal. S Benediktom som mal príhodu, ktorá sa mi stala, keď ma odviezli do nemocnice a stále sa na mňa pýtal. Keď som sa vrátil, porozprával sa so mnou. Mali sme dosť blízky vzťah,“ opísal.
Pekné spomienky má aj na pápeža Františka, známeho svojou skromnosťou. „Každý z nás je iný, aj pápeži sú. Majú rozdielny vkus, či už to bol Benedikt XVI., Pavol VI. alebo Ján Pavol II. a takisto aj František. Pochádzal z Južnej Ameriky a musíme chápať aj jeho kultúru, ktorú možno až tak nepoznáme. To, čo si vyberal, malo takú istú liturgickú hodnotu ako tie bohatšie ozdobené,“ priblížil. „Niektoré rúcha používal aj po Benediktovi XVI., pretože ich veľkosť bola viac-menej tá istá,“ doplnil.
Pápežský sakristián okrem rúcha na liturgické príležitosti môže asistovať aj pri výbere oblečenia, v ktorom pápeža pochovajú. „Môže ho vyberať generálny majster celebrácií, ktorý povie sakristiánovi – toto rúcho treba dať Svätému Otcovi, alebo môže do toho zasiahnuť aj osobný tajomník. Vie sa zhruba, čo preferovali pápeži. Zvyčajne sa vyberá to, čo zodpovedá tomu, čo nosili počas života. V červenom rúchu pochovali Jána Pavla II., Benedikta XVI. aj Františka. Stále však ide o rúcho z pápežskej sakristie,“ dodal.