V rozhovore sme sa pýtali:
- ako vyzerá pápežský poklad,
- kam zmizla časť vatikánskeho pokladu,
- ku ktorému pápežovi mal ako hlavný sakristián najbližšie,
- prečo Slovensko nemá kardinála,
- čo ho šokovalo po návrate z Talianska.
Rehoľa augustiniánov, v ktorej pôsobíte, spravuje pápežskú sakristiu od 14. storočia a stráži vatikánsky poklad. Čo si máme predstaviť pod pojmom strážca vatikánskeho pokladu?
Pápežský poklad znamená, že ide o veci, ktoré patria alebo patrili Svätému Otcovi. Sú to predmety, ktoré používa pri svätej omši, pri iných liturgiách alebo také, ktoré dostal. Sú to kalichy, rúcha, pálium, mitry, pastoral, košele – to, čo je potrebné pri svätej omši a sú nielen pre neho, ale aj pre koncelebrantov, kardinálov, biskupov, kňazov. Súčasťou sú aj neliturgické predmety. Medzi nimi sú aj vzácnosti, ktoré sa dnes už nepoužívajú, napríklad tiary – pápežské trojkoruny, no stále sú súčasťou pokladu. Z pápežského pokladu sa nič nevyraďuje. Sú to aj dejiny Cirkvi a majú nielen materiálnu, ale aj duchovnú hodnotu, pretože ich užívali pápeži, ktorí sú dnes svätí.
Čítajte viac Čo zažili Čaputová, Pellegrini, Heger vo Vatikáne: Mystické slová, zaväzovanie šnúrok aj žarty
Prečo pápeži prestali používať tiary?
Posledný pápež, ktorý používal tiaru, bol pápež Pavol VI. Vtedy ju predal alebo daroval – dnes je vystavená v Amerike. Peniaze, ktoré tam ľudia zanechajú, sa používajú pre chudobných. On ako pápež rozhodol, že tiara sa viac nebude užívať.
Mali ste pod dohľadom spomínané rúcha, košele, mitry. Znamená to teda, že ste vyberali, čo si pápež „oblečie“ a ktoré predmety bude mať okolo seba počas omše?
Do určitej miery áno. Niekedy áno, niekedy nie, niekedy to bolo s majstrom celebrácií, čiže s tým, ktorý je šéfom celého úradu. Ale áno, často som to vyberal.
Vieme, že pápež František preferoval skromnejší vzhľad. Líšil sa u pápežov vkus v tom, čo budú mať oblečené?
Každý z nás je iný, aj pápeži sú. Majú rozdielny vkus, či už to bol Benedikt XVI., Pavol VI. alebo Ján Pavol II. a takisto aj František. Pochádzal z Južnej Ameriky a musíme chápať aj jeho kultúru, ktorú možno až tak nepoznáme. Treba tomu rozumieť a prijať to. To, čo si vyberal, malo takú istú liturgickú hodnotu ako tie bohatšie ozdobené. Niektoré veci sa zmenili, ale viac-menej zostalo všetko. Po Benediktovi XVI. používal rúcha aj jednu z mitier – veľkosť bola viac-menej tá istá.
Foto: SITA, Brano Bibel
Hovorili ste s pápežmi o tom, akú majú predstavu o tom, v čom budú sláviť sväté omše?
Nebolo to plánované. Otec František povedal, že chce mať niektoré veci jednoduchšie, a to sa mu dalo, ale nebolo osobitné stretnutie, na ktorom by sa rozhodlo, čo áno alebo nie. Keď sa niečo chystalo, povedalo sa, že možno toto a toto by bolo lepšie, ale veľké rozhodnutia tomu nepredchádzali. Je normálne, že povedal, čo približne chce. Každý z nás je iný, aj oblečenie nosíme iné. Užíval napríklad pastorál Pavla VI. aj Benedikta XVI. Ján Pavol II. zase používal pastorál Pavla VI., nový nemal. Menilo sa to podľa príležitostí. Keď išli pápeži do farností, mali úplne iné rúcha ako v Bazilike svätého Petra. Nie preto, aby ich nepoužíval, ale tie rúcha zostávali ako dar vo farnosti. Neodnášali sa tie, ktoré boli v sakristii, lebo ich bolo potrebné používať, ale dali sa mu iné, nie menej hodnotné alebo cenné.
Pápež František mal v rakve oblečené červené rúcho. Vyberá sakristián aj posledné oblečenie pápežovi?
Môže ho vyberať generálny majster celebrácií, ktorý povie sakristiánovi – toto rúcho treba dať Svätému Otcovi, alebo môže do toho zasiahnuť aj osobný tajomník. Vie sa zhruba, čo pápeži preferovali. Zvyčajne sa vyberá to, čo zodpovedá tomu, čo nosili počas života. V jednoduchom červenom rúchu pochovali Jána Pavla II., Benedikta XVI. aj Františka. Stále však ide o rúcho z pokladu pápežskej sakristie.
Pápežský poklad si zrejme nemáme predstavovať ako truhlice so zlatom, čo však bola najvzácnejšia a najstaršia vec, ktorú ste strážili?
Najstaršou vecou bol Obraz Krista na Mandylione zo 4. až 6. storočia, no v zbierke sú aj kalichy z 11. storočia. Veľa starých predmetov sa nezachovalo, pretože Napoleon Bonaparte si odniesol mnohé z pápežského pokladu do Francúzska.
Nepodarilo sa tieto predmety už získať späť?
Nie. Napríklad vzácne tiary sa už nevrátili, pretože advokáti Napoleona za ne požadovali obrovské sumy peňazí a Vatikán na to nemal prostriedky. Mnoho sa tiež stratilo a nevie sa, kde sú a či existujú, alebo ich rozobrali, keďže na nich boli aj vzácne drahokamy.
Keďže v zbierke sa nachádzajú mnohé vzácne historické predmety, vyžadovali si zvláštne ošetrenie?
Starali sme sa o ne my, ale ak sa kalichy, tiary alebo pastorály poškodili, dali sme ich opraviť do Vatikánskeho múzea.
Môžu do vatikánskych depozitárov s pápežským pokladom aj bežní návštevníci?
Nie sú sprístupnené, pretože ide o súkromný poklad pápeža. Bežne tam ľudia nevstupujú.
Dohliadali ste na predmety len vy sám alebo ste tvorili širší tím ľudí?
Mal som spolubratov, boli sme tam traja. Spolu s nami pracovali aj traja laici a potom sestričky, ktoré prali a žehlili to, čo nosil Svätý Otec, kardináli a biskupi.
Ako vyzeral váš bežný deň v úlohe pápežského sakristiána?
Náš deň sa začínal rannou modlitbou v našej súkromnej kaplnke, potom sme mali raňajky a išli sme do sakristie, kde nás čakala práca. Pripravovali sme veci, ukladali predmety na svoje miesto. Po obede sme sa vrátili späť do sakristie, ak bolo treba. Sú tam aj kaplnky – Paulínska, Sixtínska, Redemptoris Mater, potom Lipsanotheca, kde sa nachádzajú relikvie svätých, čiže malé úlomky ich kostí. Niekedy boli dni pokojnejšie, inokedy veľmi namáhavé. Akoby hodinky nemali ručičky – prišla aj únava.
Foto: Archív Pavla Benedika
Kedy ste zažívali únavu najviac?
Napríklad v období, keď bol pohreb Svätého Otca, alebo počas Veľkej Noci a Vianoc. Z obdobia Benedikta XVI. si pamätám rok venovaný kňazom, kedy bolo na svätej omši 11-tisíc kňazov. Bolo treba pripraviť kalichy, hostie, víno. Dalo to zabrať, ale chodili nám pomáhať aj iní spolubratia, až také hrozné to nebolo. Vždy sa našiel niekto, kto pomohol.
Mali ste vôbec niekedy voľno?
Ale áno, mal som. Keď neboli nedeľné sväté omše alebo boli dni, keď bolo naozaj voľno. Veď aj vy máte v práci dni, kedy sú dni náročnejšie, a kedy sú voľnejšie.
Zažili ste niekedy aj poplach, kedy sa niekto pokúšal ukradnúť vatikánsky poklad?
Nie, to nie. To by som klamal. Nikdy sa to nestalo. Alarm sa možno zapol, keď bol silný vietor, ale inak nie.
Aké sankcie by hrozili pápežskému sakristiánovi, ak by sa niečo stratilo?
Sankcie by neboli, išlo o zodpovednosť ako u každého človeka, ktorý vykonáva svoju prácu. Niekedy sa nám stalo, že sme položili kalich nie tam, kde býval stále. Hľadali sme ho a nevedeli nájsť, ale nakoniec sme ho našli. Každá vec má svoje miesto, ak sa zmení, vznikne problém.
Štyri dekády ste s prestávkou prežili v Taliansku. Pamätáte si ešte na moment, keď vám ponúkli miesto pápežského sakristiána?
Pravdaže, bolo to v roku 2006. Náš generálny predstavený si ma zavolal, že potrebuje do pápežskej sakristie spolubrata, lebo vtedajší musel odísť kvôli zdravotných problémom. Poprosil ma, či by som išiel namiesto neho. Povedal som, že áno.
Museli ste na to splniť nejaké predpoklady?
Určite áno, ale neviem presne, čo všetko sa bralo do úvahy. Je to niečo podobné, ako keby ste išli pracovať do Prezidentského paláca. Bez toho, že by si vás overili, by vás ťažko vzali.
Zažili ste troch pápežov Jána Pavla II., Benedikta XVI. aj pápeža Františka. Ktorý pápež vo vás zanechal najväčší dojem, ku komu ste mali najbližšie?
Každý pápež zanechal dojem, niečo mimoriadne. Jánovi Pavlovi II. som neslúžil, ale bol som s ním veľmi často, keď som bol emigrant. Chodil som na sväté omše do jeho súkromnej kaplnky. Viackrát som ho stretol, zhovárali sme sa. Mám s ním pekný zážitok. Keď som emigroval, pýtal som sa ho, či mám zostať alebo nie, že chcem študovať, čo mi na to povie. Povedal mi – zostaň, a tak som zostal. S Benediktom som mal tiež príhodu. Cítil som sa zle, odviezli do nemocnice a stále sa na mňa pýtal. Keď som sa vrátil, porozprával sa so mnou. Mali sme dosť blízky vzťah. Rozprávali sme sa, bolo to pekné a dobré. Vzťah som mal blízky aj s pápežom Františkom, predsa len boli sme často spolu pri svätých omšiach. Som vďačný môjmu generálovi, že ma tam poslal. Zo začiatku som sa bál a povedal som si, čo tu ide robiť Slovák. Nikdy by som si nepomyslel, že pôjdem do Vatikánu a budem mať takúto službu. Ako sa hovorí, Božie cesty sú nevyspytateľné. Ďakujem za to všetko, čo som zažil, bolo to naozaj pekné a mám nádherné spomienky na Vatikán, pápežov a všetkých ľudí, ktorých som tam stretával.
Foto: Archív Pavla Benedika
Prečo ste museli emigrovať? Ako to ovplyvnilo vašu cestu až do Vatikánu?
Chcel som sa stať kňazom a rehoľníkom a na Slovensku to nebolo vždy jednoduché, aby som si zbytočne nerobil problémy, tak som emigroval. Odišiel som sa kúpať k moru cez cestovnú kanceláriu. Po stretnutí s Jánom Pavlom II. a rozhodnutí zostať, som bol v kolégiu Nepomucenum, kde bol seminár študentov z Česka a Slovenska. Vysvätili ma v roku 1988 a chcel som ísť do rehole. Otec biskup Hrušovský povedal, nech počkám, aby som sa ustálil, a tak sa stalo. V roku 1989, keď padol režim, mi biskup Hrušovský povedal, že sa môžem rozhodnúť, či chcem ísť do rehole, alebo sa vrátiť na Slovensko. Potom som vstúpil do rehole a robil noviciát v meste Cascie, kde je Bazilika svätej Rity, kde bolo aj sídlo našej augustiniánskej provincie. Na Slovensku som bol v rokoch 1995 až 2000 a potom som sa vrátil späť do Talianska. Na Slovensko som sa vrátil až minulý rok v septembri.
Čo vás najviac šokovalo po návrate do krajiny?
Prekvapenia boli, ale nebolo to až také hrozné. Prišiel som po 25 rokoch späť a nepoznám tu už ľudí. Zmenila sa aj pozícia kláštora, je na druhom mieste. Objavujem veľa vecí, u ľudí je zmena.
Čo tým myslíte?
Je mi o tom ťažko hovoriť.
Zmenili sa nálady medzi ľuďmi?
Áno, nielen nálady, ale aj ľudia sa trošku zmenili. Ľudia sa takisto menia aj v Taliansku a veci sa vidia inak. Vidím aj pozitívne, že viera v ľuďoch rastie. Tých, ktorí chodia do kostola sa môže zdať menej, ale napríklad dedinka, odkiaľ som ja (Lastovce, poz. red.), vymiera. Málo ľudí chodí do kostola – tí, čo sú tam, chodia, tí, čo sú na cintoríne, už nemôžu, a mladí ľudia odchádzajú preč za prácou do miest alebo sa sťahujú z miest na mestské dedinky a stavajú si domy. V tom je rozdiel. Takáto migrácia ľudí predtým na Slovensku nebola, teraz je veľká. Z východu na západ, a nielen to, domy sa stavajú aj v okolí Košíc. Migrácia vplýva aj na počet ľudí v niektorých kostoloch.
Sociológia hovoria veľa o tom, že slovenská spoločnosť je polarizovaná až fragmentovaná. Vnímate medzi veriacimi aj tento rozmer?
Áno. Nie je jednotná, rovnako je to aj v iných krajinách. Spoločnosť je rozdelená aj tu; to sa vidí. Dosť ľudí akoby nevedelo kde sú, čo sú. Ľudia sa pomaly, ale isto menia. Na celom svete je populizmus, sú tu aj konzervatívne, aj progresívne, aj nacionálne prúdy. Bolo by dobré dôkladne to preštudovať, ale neznamená to, že všetko je negatívne. Ľudia sa akoby s niečím vyrovnávali. Hľadajú čo by ich naplnilo, čo by im zabezpečilo pokojnú budúcnosť bez vojen. Jednu tu máme za hranicami, Košice sú asi 80 kilometrov od hraníc. U ľudí zrejme úraduje aj strach z toho všetkého a každý sa snaží si pomôcť. Ako rehoľník a veriaci hovorím, že nenájdeme pokoj, kým ho nenájdeme v sebe. Ten, ktorý Boh do človeka vložil. Keď vám niekto povie, že mu niekto odniesol pokoj, znamená, že keď mu ho vzal, asi nebol jeho.
Kde vidíte úlohu cirkvi v spájaní rozdelenej spoločnosti? Je to jej úloha spájať?
Cirkev má spájať, ale nemyslím si, že v štáte je to jej úlohou. Myslím si, že najskôr by sa mali dať dohromady politici. Sadnúť si a úprimne sa porozprávať. To je ten najväčší problém, ktorý je v každej krajine, že nevedia nájsť spoločnú reč. Keď máte v rodine deti, manželov, starých rodičov ani tam nie je celkom jednoduché nájsť spoločnú reč, ale nie je to nemožné. Keď je človek úprimný sám voči sebe a voči tým okolo neho, spoločná cesta sa dá nájsť. Dúfam, že na Slovensku k tomu dospejeme a budeme hľadať spoločnú cestu. Nie tú moju, ale takú, ktorá by sa spojila s druhými.
Spomínali ste, že polarizáciu vnímate v širšom svete. Bude to úloha pre nového pápeža apelovať na to, aby sme si sadli za jeden stôl a debatovali?
Pápež František veľmi apeloval na to, aby sa našiel ten spoločný stôl. Na druhej strane, nikto ho nechce nájsť, ani jedna, ani druhá strana. V ľuďoch je závisť. Jeden sused závidí druhému, čo má. Predstavte si, keď sa prederie do štátnych štruktúru. Vidíme to na Ukrajine, ktorá má minerály; ideme si zobrať časť, aby sme na tom zbohatli a čosi získali. Pápež František urobil v tomto smere veľa. V inom prípade sa neuveriteľne pokoril, keď za ním prišli predstavitelia strán z Južného Sudánu, a pobozkal im topánky, aby sa zmierili. Väčšie gesto ako toto nebolo. Potom je to už na ľuďoch, ako sa nechajú odradiť. Vždy to záleží od mnohých faktorov. Ja si myslím, že z jednej strany to závisí aj od toho, ako im dôveruje Boh. Verím, že nasledujúci pápež v tom bude pokračovať. Každý z pápežov, ktorých som poznal, boli za dobro a pokoj vo svete.
Prečo Slovensko nemá žiadneho kardinála, ktorý by mohol byť súčasťou konkláve?
Záleží to na viacerých faktoroch aj od samotného Svätého Otca. Kardinálov voliteľov je 120, Svätý Otec urobil kardinálske kolégium viac medzinárodné. Európa má dosť kardinálov v kolégiu. Či je kardinál od nás, alebo z Poľska, nie je to až také dôležité. Dúfame, že v blízkej budúcnosti budeme mať aj kardinálov zo Slovenska.
Čoskoro sa bude voliť nový pápež. Neláka vás to vrátiť sa do služby a byť aj po boku tretieho pápeža?
Bol som tam trinásť rokov, bežne je to na päťročné obdobie. Bol som tam dosť dlho, ale nemal by som s tým problém. Keby ma zavolali, išiel by som, ale nemám takéto osobné ambície. Teraz mám inú úlohu a nemám túžbu. Pomáham pápežovi s tým, čo robím teraz. Je to pomoc Cirkvi. Rovnako aj vo Vatikáne to bola služba pápežovi aj Cirkvi.
Kto vás teraz nahradil?
Funkciu sakristiána prevzal teraz môj spolubrat z Talianska, otec Bruno. Či zotrvá, alebo skončí, bude na našom predstavenom a predstavených z Vatikáne.
Podarí sa vám ísť v sobotu rozlúčiť sa s pápežom Františkom?
Chcel som ísť, ale mám povinnosti, musím zostať doma. Rád by som tam bol, aj som nad tým všelijako premýšľal, ale časovo mi to nevychádza. Modlím sa za neho tu. Nechávam to ako obetu Pánu Bohu aj za neho, že nemôžem ísť.
Blížime sa ku koncu rozhovoru. Ktorá myšlienka pápeža Františka vami rezonuje dodnes?
Raz nám po svätej omši pre chudobných povedal, že by bol rád, keby sme pri obdarúvaní chudobného peniazmi alebo iným darom, sa mu vždy pozreli do očí. Vždy sa tomu človeku, ktorému niečo dávaš, pozri do očí. To mal veľkú pravdu. Je to iné pre teba, ale aj pre chudobného. Je to prejavom záujmu o človeka, aby som spoznal, kto to je.