Emília Hrabovec
vedkyňa a historička, Univerzita Komenského v Bratislave
Hovorí sa, že tí, ktorí do konkláve vchádzajú ako pápeži, vychádzajú z neho ako kardináli. Prekvapilo vás meno nového pápeža?
Situáciu by som porovnala s voľbou Poliaka Karola Wojtyłu – Jána Pavla II. Keď v onen dávny október 1978 kardinál protodiakon vystúpil na vatikánsku loggiu a povedal jeho meno, ktoré sa Talianovi ťažko vyslovovalo, mnohí na námestí si kládli otázku: Kto je to? Je to Afričan? Predstaviteľom Rímskej kúrie a pozorovateľom univerzálneho diania v Katolíckej cirkvi však meno aktívneho poľského kardinála nebolo neznáme a jeho voľba ich zásadne neprekvapila. Obe tieto konkláve – to v roku 1978 i to ostatné – však ukázali, že rozličné špekulácie o kandidátoch na pápežský stolec majú malý význam.
Čo dôležité zaznelo v prvom prejave nového pápeža, čo by nám mohlo naznačovať, ako bude vyzerať jeho pontifikát?
Hoci z prvého verejného vystúpenia novozvoleného pápeža ešte nemôžeme robiť žiadne ďalekosiahle závery, dôležitý prvý dojem nepochybne urobilo, a to nielen slovami, ale aj vonkajšou formou. Nový pápež hlboko zapôsobil už svojím zjavom: prišiel oblečený v tradičnom pápežskom odeve s červenou mozzettou, bohato zdobenou pápežskou štólou a vzácnym zlatým pektorálom. Jeho predchodca pápež František tieto tradičné atribúty pápežského odevu odložil a na balkóne sa objavil iba v jednoduchom bielom rúchu s jednoduchým krížom. Už týmto nový pontifik svedčí o svojej veľkej úcte k tradícii, k dôstojnosti pápežského úradu. Jeho prvý prejav bol aj formálne veľmi dôstojný, použil tri rôzne jazyky, všetky tri kultivovaným spôsobom, na záver udelil zhromaždeným požehnanie v univerzálnej latinčine. Hoci sa mu na tvári zračilo pohnutie, hovoril pokojne, sčasti čítal. Očividne to nebude pápež spektakulárnych vonkajších charizmatických gest, ale muž premysleného slova.
Jeho prvý prejav však zaujal nielen formou, ale aj a predovšetkým obsahovo. Miliónom katolíkov sa prihovoril slovami Zmŕtvychvstalého Krista, ktorého je tu na tomto svete vikárom, teda zástupcom: „Pokoj vám!” Opäť mi to tak trochu pripomína slová, ktoré v jednom zo svojich prvých vystúpení povedal Ján Pavol II.: „Nebojte sa!” Tak vtedy ako ešte väčšmi dnes je svet plný nepokoja, ľudia strácajú vieru, orientáciu, dôveru v Boha, zmysel pre pravdu i zmysel svojej existencie, sú plní obáv z budúcnosti, akoby obklopení hmlou neistoty a nelásky. A pápež ich povzbudzuje, že Kristus prináša pokoj, ten vnútorný do sŕdc i ten vonkajší do vzťahov medzi ľuďmi a národmi, prináša nádej do temnej noci dnešných čias, ukazuje cestu k dobru, pravde a spáse.
Foto: SITA/AP, Alessandra Tarantino
Čo považujete za najväčšiu výzvu pre novozvoleného pápeža z hľadiska geopolitiky?
Riešiť geopolitické výzvy nie je hlavnou úlohou pápeža, tou je privádzať ľudí k Bohu, hlásať dobrú zvesť evanjelia, a k tejto úlohe sa nový pápež hneď v oboch prvých vystúpeniach, v pozdrave z vonkajšej loggie Bazilky sv. Petra aj v homílii počas prvej sv. omše v Sixtínskej kaplnke, aj otvorene prihlásil. Ale nepochybne, ako hlava Katolíckej cirkvi, ktorá má temer poldruha miliardy členov a celosvetový záber, je zo svetského pohľadu aj „global player”, teda „univerzálny hráč”, aby som použila tento historicko-politický koncept, a jeho voľba a činnosť budú mať aj politický a geopolitický význam. Napokon, už opakované zdôraznenie slova pax/pace, ktoré v latinčine i taliančine označuje pokoj i mier, slov spravodlivosť či dialóg, naznačuje, že sa bude usilovať aj o pokoj vonkajší, politický a vojenský, že sa zrejme pokúsi sprostredkovať mier vo vojnových konfliktoch, najmä na Ukrajine a v Gaze, ale tiež v konfliktoch spoločenských a sociálnych, a aj vo svetskom kontexte prinavrátiť Katolíckej cirkvi jej váhu celosvetového faktora.
Nechcela by som nepatrične špekulovať o politickom význame skutočnosti, že kardináli zvolili Američana, ale aj toto môže byť istým zrkadlom jednak politických pomerov vo svete a jednak významu Katolíckej cirkvi na americkom kontinente pre univerzálnu Cirkev – tak Cirkvi v severnej, ako v južnej Amerike, kde žije 40% všetkých katolíkov. Z tohto pohľadu sa zdá byť Lev XIV. naozaj „globálnym hráčom”, schopným účinkovať v „globálnom svete”: je Američan, dve desaťročia pôsobil v Peru, má dlhoročnú európsku, najmä rímsku skúsenosť, ako generálny predstavený svojej rehole a misionár prešiel celý svet, je polyglot.
Z toho, čo vieme o novozvolenom Svätom Otcovi, v akých smeroch môžeme očakávať, že sa bude odlišovať od pápeža Františka?
Na prvý pohľad vnímame najmä vonkajšie prejavy, ktoré som už sčasti spomenula: úctu k tradičným formám, vyjadrujúcim vznešenosť pápežského úradu, pokojné vyjadrovanie, ktoré vopred premyslí výpoveď a nenechá sa zlákať k spontánnym slovám, ktoré možno rôzne interpretovať. Ako rímsky doktor práv a prelát s dlhoročnou skúsenosťou v riadení a aj vo vedení kuriálnych úradov bude mať zrejme veľký zmysel pre inštitucionálny poriadok a dôslednosť.
Nepochybne, ako kardinál bol Robert Francis Prevost človek blízky pápežovi Františkovi, ktorý ho ustanovil za arcibiskupa, zveril mu dôležité dikastérium pre biskupov, teda úrad, ktorý rozhoduje o menovaniach biskupov na celom svete a vykonáva nad nimi istý dohľad, i členstvo vo viacerých ďalších významných kuriálnych dikastériách. K Františkovi a k synodalite sa nový pápež hneď v úvodnom prejave aj otvorene prihlásil. S pápežom Františkom nepochybne zdieľa aj citlivosť pre sociálnu spravodlivosť, záujem o sociálne i ľudské periférie, chudobných, migrantov.
Vo svojich konkrétnych verejných vyjadreniach k rôznym veľmi diskutovaným zásadným ideám a reformám, ktoré dnes rezonujú (nielen) v katolíckom svete a rozdeľujú ho, bol však kardinál Prevost vždy veľmi zdržanlivý. Keďže bol pre veľmi mnohých nepopísaným listom, hneď po jeho voľbe sa novinári, spravodajcovia, vatikanisti a pod. vrhli na internet a začali hľadať vyjadrenia, podľa ktorých by ho mohli zaradiť. Často však ide o z kontextu vytrhnuté slová a činy, na základe ktorých nemožno robiť nijaké úsudky. Takže na to, aký konkrétny osobitný profil bude mať, si bude treba počkať. Dá sa však očakávať, že to, čo bude robiť, bude robiť subtílnym, nehlučným, zato dôsledným spôsobom.
Mňa ako historičku zaujali dve skutočnosti. Po prvé jeho vyjadrenie v prejave k biskupom z roku 2012, v ktorom povedal, že západné médiá a populárna mainstreamová kultúra živia sympatie pre postoje a konania, ktoré protirečia evanjeliu. To je veľmi vážna skutočnosť: ako bol povedal Ján Pavol II., dejiny sú zápasom evanjelia a antievanjelia a dnešný sekularizovaný svet systematicky presadzuje program, ktorý evanjeliu odporuje. Nechce Cirkev, ktorá bude hlásať Božie slovo, ale Cirkev, ktorá bude hovoriť to, čo svet chce počuť. Cirkev však treba vnímať, brániť a chrániť takú, aká je podľa úlohy, ktorú jej dal jej božský Zakladateľ: hlásať evanjelium a privádzať ľudí k Bohu, opportune importune, teda aj vtedy, keď svet netlieska, alebo reaguje otvoreným nepriateľstvom.
No a po druhé ma veľmi zaujalo meno, ktoré si nový pápež zvolil. Meno, ktoré si pápeži volia, je vždy aj odkazom na predchodcov v pápežskom úrade alebo na veľkých svätcov, teda istým programom. Lev XIII., na ktorého nový pápež odkazuje, je síce pre dnešných bežných ľudí neznámy, v cirkevných dejinách však významná pápežská postava. Na Petrov stolec zasadol v roku 1878, v časoch, ktoré boli pre Katolícku cirkev i pápežstvo veľmi náročné. Bolo to krátko po strate Pápežského štátu, keď pápež žil utiahnuto v Apoštolskom paláci a považoval sa za vatikánskeho väzňa. V čase, keď sa sekulárny a liberálny európsky svet odvracal od viery i úcty k pápežstvu, väčšina štátov presadzovala tvrdé antiklerikálne a liberálne politiky, mnohí prerušili diplomatické vzťahy so Svätou stolicou, šírili sa moderné katolíckej viere nepriateľské ideológie, radikalizovala sa robotnícka otázka, rástla priepasť medzi modernou vedou a vierou. Levovi XIII. sa v tomto zložitom kontexte podarilo zvýšiť vážnosť a úctu pápežstva, masovo zmobilizovať katolíkov na obranu svojej viery a kultúry, zaviesť nové účinné formy zbožnosti, ktoré sformovali celé generácie katolíkov. Veľké impulzy dostala katolícka veda, o ktorej si mnohí liberáli dovtedy mysleli, že umiera, zrodila sa prvá sociálna encyklika Rerum novarum, ktorá sa stala kľúčovým vyjadrením katolíckej sociálnej náuky. Lev XIII. bol aj veľký diplomat, pozývali ho ako sprostredkovateľa vo vážnych konfliktoch medzi štátmi, aj jeho zásluhou Nemecko postupne upúšťalo od zhubného protikatolíckeho kultúrneho boja, jeho diplomati pôsobili na všetkých svetových stranách. Bol to aj veľký mariánsky ctiteľ – Panne Márii venoval niekoľko encyklík, obnovil úctu k sv. Cyrilovi a Metodovi, usiloval sa o zblíženie s východnými Cirkvami, podporoval misie po celom svete a aby širokému záberu nebolo dosť, bol to aj pápež mystik, ktorý mal súkromné zjavenia, v ktorých videl veľké ohrozenie Cirkvi diablom v najbližšom storočí. Aj preto nariadil osobitnú modlitbu k sv. Michalovi Archanjelovi. Je viac než symbolické, že práve 8. máj, deň voľby pápeža Leva XIV., je dies festus, sviatok zjavenia Michala Archanjela na Gargane v južnom Taliansku. V každom prípade, zvoliť si meno Lev je veľký program.
Čo znamená zvolenie nového pápeža pre Slovensko a môžeme podľa vás očakávať, že k nám zavíta?
Dávno pred svojím zvolením na Petrov stolec Robert Francis Prevost ako generálny prior augustiniánov navštívil Slovensko a slovenských príslušníkov svojej rehole. Slovensko teda pre neho nie je neznámou krajinou. Navyše, narodil sa a vyrástol v rodine potomkov európskych prisťahovalcov na predmestí Chicaga, v ktorom žili aj početní americkí Slováci. V bezprostrednej blízkosti Chicaga je malá diecéza Gary, ktorej prvým a dlhoročným biskupom bol Slovák Andrej Gregor Grutka, protektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Rime a biskup s veľkým vplyvom a úctou v americkom biskupskom zbore. Je teda pravdepodobné, že Robertovi Francisovi Prevostovi meno Slovák ani z kontextu jeho americkej vlasti nie je neznáme. Keď si k tomu pridáme jeho vyslovene misionársku pastoračnú mentalitu, veľkú pohyblivosť a celosvetový záber, tak sa azda môžeme nádejať, že k nám zavíta aj ako pápež. Pravda, musíme si byť tiež vedomí skutočnosti, že na svete je veľmi veľa krajín a tá naša nie je veľká, vďaka Bohu nemá ani tie najväčšie náboženské problémy, takže je v rukách Božích, či nás pápež stihne navštíviť. Čo však môžeme urobiť aj my je prísť do Ríma k „prahom apoštolov” a za Svätého Otca sa modliť.
