Zastihli sme vás priamo na sále, kde ste nám dovolili nahliadnuť, ako to vyzerá počas robotickej operácie. Aký zákrok sme vlastne videli?
Radikálnu prostatektómiu, čo je odstránenie prostaty pre nádorové postihnutie. Je to najčastejšia rakovinová choroba u mužov, s ktorou sa stretávame. Dĺžka takejto operácie trvá rôzne – od päťdesiat minút do dvoch hodín. Konkrétne tento zákrok je komplikovanejší, lebo nález je pokročilejší a pacient obéznejší. Máme teda menej priestoru a musíme sa trošku potrápiť. Inštrument nám to ale umožňuje zvládnuť.
Pri práci s robotom vôbec nepôsobíte nervózne. Ruky na joystickoch a nohy na pedáloch, ktorými si prepínate inštrumenty, nám pripomínajú virtuóznu hru na klavíri. Necítite pri tom žiadny stres?
Nie, vôbec. Ja si to užívam, na sále som najspokojnejší. Som si istý tým, čo robím, takže som v maximálnej pohode. A áno, trochu to pripomína hru na hudobnom nástroji.
Môžete priblížiť, čo vlastne pri tom vykonávate?
Robotický systém má tri časti, z nich dve podstatnejšie. Jedna je pracovná, ktorá je pri pacientovi, a tvoria ju štyri ramená napojené na stojan. Každé rameno je vybavené jedným inštrumentom a veža je spojená s ovládacou časťou, čiže konzolou, za ktorou sedí chirurg. V tomto prípade ja. Obraz, ktorý je prenášaný z kamery, vidím trojdimenzionálne vo vrchnej časti. Cez základné ovládacie prvky, joysticky, dávam pohybom prstov a rúk informáciu o tom, ako sa majú hýbať koncové časti inštrumentu. Ten sa stáva akoby mojou končatinou. Bez akejkoľvek odchýlky či tremoru (trasu) ovládam presne to, čo urobím rukou. Pohyb je prenesený bez skreslenia, operácia je presná.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Nedávno ste na Medical University Vienna viedli kurz robotickej chirurgie pre skupinu lekárov, v ktorej boli dvaja Briti, Taliani a jeden Francúz. Na čo bol ten kurz zameraný?
Na robotické odstránenie močového mechúra pre zhubné ochorenie a následné vytvorenie močového mechúra z čriev.
Vo svojej odbornosti ste tým postúpili na jednu z najvyšších mét. Čo to pre vás znamená?
Na to, aby ste sa dostali do pozície proktora, musíte mať za sebou množstvo operácií. Ja som ich urobil cez 2 600. Tým, že tie dáta sa zbierajú a štatisticky vyhodnocujú, firma (výrobca robotického systému) má prehľad o tom, kde a koľko sa robí. Máme tu zástupcov, ktorí komunikujú s centrálou. Keď súhlasíme s tým, že budeme školiť, oni to navrhnú a cez online stretnutie urobíme prezentáciu o našich výsledkoch. Keď to odobria, že môžeme školenia robiť, ideme do toho.
Koľko takýchto školiteľov je v rámci Európy?
Neviem to odhadnúť, no bol som pozvaný do Štrasburgu, kde je v podstate centrála školiacich centier, ktorých je viac. Napríklad v Barcelone, Štokholme či vo Viedni. Vlani na jeseň som sa zúčastnil stretnutia školiteľov, kde som sa ocitol medzi európskou elitou. Vedľa mňa sedeli významní profesori zvučných mien, obrovské kapacity. Je pre mňa cťou, že som sa zrazu ocitol medzi ľuďmi, ktorí do toho „zasväcovali“ nás a teraz ja chodím učiť iných lekárov. Je to zúročenie každodennej práce, ktorú tu roky vykonávame.
Čítajte aj Pellegrini vystúpi v pléne. Zvládne koalícia test? Politológ: Ostrá kritika by prekvapila, no môže byť mierená aj proti Ficovi
Kde všade ste už takto vzdelávali kolegov?
V Česku, Poľsku, Maďarsku a Chorvátsku. V septembri napríklad idem do Barcelony.
Dá sa povedať, že vy ste v tomto odbore hviezdou Rooseveltky?
Nemám tendenciu sa takto vnímať. Keď ste denne na sále, medicína vás naučí pokore. Na jednej strane cítim určitú satisfakciu, no že by to malo vplyv na moje ego, alebo ma to nejako menilo, to nie. Moja práca ma baví, vidím sa v nej. Obetoval som jej veľmi veľa, nie je to o osemhodinovej robote. Keď odídem z nemocnice, nekončí to, ale pokračuje doma. Musím pripravovať prednášky, tiež študovať a podobne. Mám však dobrý pocit, že to dáva nejaký zmysel. Jednou z veľmi dôležitých vecí je aj fakt, že máme výborný kolektív, dobré vzťahy na pracovisku. Nie vždy a všade je to samozrejmosť. Za tým úspechom sú aj iní ľudia – ja som možno ten viditeľný, ale bez personálu okolo to nejde.
Koľko operácií ročne robíte?
Ako jediní v strednej Európe máme tri robotické systémy. V permanencii sú denne, pričom ich životnosť je desať, pätnásť rokov. Urológia u nás naozaj dominuje, ročne robíme päťsto výkonov. V pondelok až piatok máme k dispozícii jeden robotický systém, s ktorým sa robia dva výkony za deň. Ďalší systém máme k dispozícii v pondelok a utorok, no a v stredu aj tretí. Takže v týždni máme osem dní, čo nám môžu závidieť nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Inde takto operujú urológovia možno dva dni.
Na Slovensku v tejto oblasti Rooseveltka jasne dominuje.
Áno, Banská Bystrica je špička. Dlho sme mali centrum robotickej chirurgie ako jediná nemocnica. Pribudli už ale ďalšie – v Martine, bratislavských Boroch a začiatkom roka sa rozbehla košická Šaca. Dokopy sú teda v štyroch mestách. My sme začali fungovať v roku 2011 a od januára 2021 sme na Slovensku jediní školitelia.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Keby sme to teda porovnali s inými európskymi krajinami, na akej úrovni sme u nás?
Tu treba porovnať dve veci – Roosveltku a Slovensko. To je rozdiel. Centrum v našej nemocnici je konkurencieschopné s tými, nazvem to, západnými krajinami. Na dobrej úrovni sú napríklad Nemecko, Francúzsko, ale aj Španielsko a Taliansko. My však vôbec nezaostávame. Navštevujem ich pracoviská – vidím, kde sme sa posunuli a viem to posúdiť.
Kedy sa dá o chirurgovi povedať, že už je v tejto operačnej metodike „zabehnutý“?
Musí byť zručný, vedieť improvizovať, mať určité dispozície aj talent. Aby to človek poriadne navnímal, je potrebných asi päťdesiat výkonov. Po päťsto operáciách sa dá povedať, že je v tom už naozaj „doma“.
Čo vás osobne na robotike fascinuje najviac?
V porovnaní s otvorenou operatívou umožňuje robiť zákrok s oveľa väčšou istotou. Deje sa to v bezkrvnom prostredí, pričom chirurg tú anatómiu vidí a pohybuje sa presne – niekedy v blízkosti veľkých ciev. V takom tempe a s takou istotou by som si to pri konvenčnom spôsobe nedovolil. Pri klasickom postupe do človeka nevidíte, je nutné všetko nahmatať, no s robotom mi to umožňuje kamera.
Čítajte aj Búrlivý protest zamestnancov Ecco: Nie sme len nejaká vec, odkazujú. Vraj ešte v marci im sľubovali, že sa prepúšťať nebude
V Rooseveltke sa najviac takto operuje v rámci urológie. Ktoré ďalšie odbory nasledujú?
Gynekológia, tiež brušná, hepato-pankreato-biliárna a krčná chirurgia. Dokopy sa tomu venuje pätnásť lekárov. Na našom oddelení už v podstate neoperujeme otvorene. Osobne to už nechcem ani vidieť.
Má robotika aj odporcov?
Čelí tomu každá nová metodika. Dialo sa to aj v období, keď sa prechádzalo na laparoskopiu, tá bola tiež spochybňovaná. Keď niekto celý život robí niečo, v čom je dobrý a zrazu príde v jeho päťdesiatke či šesťdesiatke niečo úplne iné, na čo už nemá psychickú ani fyzickú silu, ťažko opúšťa to, v čom dlhé roky dominuje. Novinky sú vždy výzvou pre mladú generáciu, je to prirodzené.
Aké sú pri „robotovi“ výhody v porovnaní s klasickým zákrokom?
Podstatne menší rez, rýchlejšie zotavenie pacienta, kratšia pooperačná bolesť, menej dní hospitalizácie. Ďalšia vec je, že pri endoskopických metódach robíte operáciu tak, že musíte vidieť to, čo robíte a postupovať v takzvaných anatomických vrstvách. Krvácanie je tam totiž nulové, alebo minimálne. To je z hľadiska výsledku, ktorý chcete dosiahnuť, veľmi dôležité.
A ako ste už povedali, pri otvorenej operácii vlastne orgány nevidíte, ale nahmatávate.
Áno. Pre nás urológov je špecifické, že tie, ku ktorým sa potrebujeme dostať, sú uložené v častiach ľudského tela, ktoré sú pri klasickej operácii zle prístupné. Je tam potrebných niekoľko asistentov, ktorí musia orgány odťahovať hákmi, aby sa napríklad k prostate chirurg dostal a celé je to dotlačené. Robotom to dokážete urobiť oveľa pohodlnejšie a bezpečnejšie.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Aká je čakacia doba pacientov na takýto zákrok?
Dva až tri mesiace, čo je normálne. Tu musím povedať, že keď chodievam do zahraničia, mám možnosť, počas debát s kolegami, dozvedieť sa viac aj o stave zdravotníctva v iných krajinách. Keď som počul hovoriť nemeckého lekára o situácii u nich, myslel som si, že vraví o Slovensku. Naše zdravotníctvo vôbec nie je také zúfalé, ako sa často vykresľuje. Samozrejme, niekde v tých slabších regiónoch to ľudia vnímajú inak, ale starostlivosť koncentrovaná do koncových nemocníc vôbec nie je zlá. Určite sú však veci, ktoré by sa dali vylepšiť.
Napríklad?
Najmä v oblasti systémového nastavenia a manažmentu pacienta. Keď má niekto podozrenie na nádor a potrebuje sériu vyšetrení, trvá to strašne dlho. Preto by naším zámerom malo byť vytvárať komplexné onkologické centrá so zobrazovacími metódami vyhradenými práve pre túto kategóriu. Systém jednoducho identifikuje prioritného pacienta, ktorému ide o život, a urobí sa mu vyšetrenie skôr. V súčasnosti sa totiž neraz ocitá v skupine ľudí, ktorí napríklad CT možno nepotrebujú až tak súrne a musí čakať. Je skrátka v poradí.