Obete pochádzali z obcí na strednom Slovensku. Po nútenom vyhnanstve pred koncom vojny sa ich spiatočná cesta domov skončila na Morave v masovom hrobe. Podľa pamätníkov sa o tom nesmelo hovoriť ani v rodinách.
Napríklad v slovenskom meste Dobšiná sa niekoľko rokov stretávali pozostalí aj samotní aktéri masakry. Fakty sa začali postupne odkrývať až s pádom komunistického režimu. Na Slovensku majú tieto obete už svoje pomníky aj pamätné dosky. zistila agentúra ČTK.
„Na Slovensku sa o tom nemohlo hovoriť, bola to veľká hanba, pluk z Petržalky, slovenskí vojaci, vyvraždili nemecky hovoriacich československých občanov. Neboli to pritom žiadni vojaci, boli to civilisti. Tragédia je to, keď sa niekde uplatňuje kolektívna vina,“ povedal ČTK evanjelický farár Jozef Vereščák z Mlynice, odkiaľ pochádzali tri desiatky obetí.
Dodnes pritom nemôže pochopiť, že sa o celej tragédii hovorí viac v Česku ako na Slovensku. „Pritom to boli slovenskí obyvatelia, z Mlynice, Kežmarku, Dobšinej, Janovej Lehoty – a na Slovensku o tom veľmi nepočujete,“ doplnil farár.
Svoju úlohu v celej tragédii hral pôvod zavraždených karpatských Nemcov, ktorí oblasť stredného Slovenska osídľovali už od 13. storočia. Ich preživší krajania čelili povojnovej pomste aj po svojom návrate domov. Napríklad v Dobšinej sa stretávali aj s páchateľmi vraždy, s dobšinskými vojakmi.
„Aké bolo spolužitie? Aké, keď sme nemohli ani nahlas spolu prehovoriť – ten, kto hovoril po nemecky a počuli ho pod oknom, bol udaný. Inde na Slovensku po vojne nebol taký teror ako v bývalých nemeckých osadách. Vedelo sa, že ten tam bol a strieľal – ale čo s tým,“ povedal pre ČTK predseda Karpatskonemeckého spolku Dobšiná Tibor Harmatha. Z Dobšinej pochádzalo 112 obetí. „Niečo sa vedelo ale nikto im to nedokázal, nikto ich neodsúdil, nepotrestal,“ povedala Anna Kačalová, ktorá transport zažila.
O masakre, ktorý sa radí medzi najhoršie prípady pomsty na nemecky hovoriacom obyvateľstve v povojnovom Československu, sa verejne nehovorilo ani v Janovej Lehote, odkiaľ pochádzali dve desiatky obetí.
„Do prevratu sa o tom vôbec tu nemohlo hovoriť. Nemecká národnosť nebola na Slovensku nijako preferovaná. Začalo sa o tom hovoriť a spomínať až po prevrate,“ povedala ČTK jedna z pamätníčov Ida Karásková. „Bolo to tabu v rodine. Mamička mi hovorila, že boli povraždení v Přerove a to bolo všetko. Až v 90. rokoch sa o tom začalo hovoriť,“ uviedla v rozhovore s ČTK ďalšia pamätníčka Ema Faithová z Mlynice.
O masakre, ktorý sa radí medzi najhoršie prípady pomsty na nemecky hovoriacom obyvateľstve v povojnovom Československu, sa verejne nehovorilo ani v Janovej Lehote, odkiaľ pochádzali dve desiatky obetí. „Do prevratu sa o tom vôbec tu nemohlo hovoriť. Nemecká národnosť nebola na Slovensku nijako preferovaná. Začalo sa o tom hovoriť a spomínať až po prevrate,“ povedala ČTK jedna z pamätníčok Ida Karásková. „Bolo to tabu v rodine. Mamička mi hovorila, že boli povraždení v Přerove a to bolo všetko. Až v 90. rokoch sa o tom začalo hovoriť,“ uviedla v rozhovore s ČTK ďalšia pamätníčka Ema Faithová z Mlynice.
Foto: ČTK / Peřina Luděk
Hrozný zločin si dnes, 80 rokov po tejto tragédii, už ľudia v týchto obciach pripomínajú každoročne, veľkú zásluhu na zverejnení tejto udalosti má přerovský historik František Hýbl. Pamätníkov však postupne ubúda.
V Mlynici ich pamiatku pripomína pomník s pamätnou doskou, ktorú nechal pred ôsmimi rokmi vyrobiť Juraj Puhala, ktorého rodina patrí aj medzi karpatských Nemcov. V Jánovej Lehote si už obete pripomínajú tiež, a to omšou za obete druhej svetovej vojny. Koná sa vždy v júni.
Okolnosti masakru sú známe už aj v Dobšinej, kde pamiatku obetí pripomína pomník na cintoríne aj v evanjelickom kostole. Podľa Anny Kačalovej však už nemá na obete pomaly kto spomínať – pôvodní obyvatelia, karpatskí Nemci, postupne vymierajú.
Podľa mlynického farára Jozefa Vereščáka je ale pripomienka stále dôležitá. „Treba spomínať, nie kvôli nejakej kolektívnej vine – to už je za nami, ale kvôli tomu, aby si ľudia uvedomili, čo všetko zlé sa môže stať a čo by sa už nikdy stať nemalo,“ dodal farár.