Karol Mika, ktorý len vlani ukončil svoje ambulantné pôsobenie, zomrel vo veku 98 rokov. Podľa informácií Pravdy poslednýkrát vydýchol v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici, kde bol hospitalizovaný štyri dni.
Ordinoval viac ako sedemdesiat rokov a pokračoval by ďalej, keby vlani nepocítil, že je už naozaj čas na oddych.
Karol Mika sa narodil v Starých Horách a po gymnáziu vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Potom celé desaťročia pôsobil v Banskej Bystrici ako praktický lekár pre dospelých. To, že je najstarším aktívnym lekárom v republike, o ňom vedelo asi celé Slovensko.
K medicínskemu povolaniu ho motivovala jeho milovaná mama, ktorá pracovala, ešte za slobodna, ako zdravotná sestra v banskobystrickej vojenskej nemocnici. Potom sa vydala za jeho otca, štátneho notára, a jej poslaním sa stala rodina. Z manželstva sa narodilo šesť synov – doktor Mika prišiel ako druhý v poradí.
Prax ukončil začiatkom augusta 2024. Redaktorka Pravdy sa následne vybrala za ním na kus reči. „Som spoločenský tvor, bol to môj život. Nie som to pravý ja, keď nemám pacientov, ale zdravotný stav či vek, ak chcete, rozhodli, že som to dobrovoľne nechal. Boli zvedaví, že prečo – nuž preto, lebo nevládzem,“ povedal nám vlani otvorene. Vzápätí pokračoval v trochu žartovnom tóne. „Napríklad po schodoch sa dole zgúľam, ale hore je to už šplhanie. Chytám sa rukami zábradlia a idem,“ priblížil
Do penzie sa rozhodol ísť po tom, ako omdlel. „Bol som na vyšetrení a po odbere krvi mali so mnou kolegovia robotu. Problém mi nerobil samotný odber, ale to státie ma vyčerpalo. Vtedy som si povedal, že musím odísť. Nie, že chcem, ale musím,“ podotkol. Samozrejme, odchádzal s nostalgiou, no tvrdil , že sa nenudí. „Ale nie je to podľa môjho gusta, aby som pravdu povedal,“ poznamenal.
Doktor zdôraznil, že nikdy neliečil vek, ale chorobu. „Nestalo sa, aby som niekomu povedal, že čo vy ešte chcete – máte deväťdesiat rokov a buďte radi, že ste radi. To je surové. Ľudský prístup by mal byť všade samozrejmosťou,“ povedal.
A doktor Mika odkázal svojim pacientom, s ktorými sa vlani musel rozlúčiť? „Aby mali lepšieho lekára, ako som ja,“ odvetil skromne. Z dverí nás potom vyprevadil tak, ako nás aj privítal – v pohodovej nálade. „Želám vám všetko dobré a nech vás Pán Boh opatruje,“ zakýval nám pri odchode.