Topografia, pohyb v teréne
Môže sa niekomu zdať, že mapa a kompas sú v súčasnej digitálnej ére staromódne nástroje, ale pre vojakov v bojovom prostredí ostávajú nenahraditeľné. Moderná technika totiž môže zlyhať – GPS môže ľahko stratiť signál – no papierová mapa a kompas budú fungovať vždy.
Účastníci výcviku sa učia úplné základy, ako napríklad súradnicovú sieť, ktorá sa nachádza na každej vojenskej mape. Vďaka nej sa dá presne určiť poloha človeka alebo objektu v teréne. Tiež do seba vštepujú ako správne čítať súradnice, ako ich zapísať a ako podľa nich nájsť konkrétny bod na mape.
Orientácia však nie je len o mape. Kompas je základným pomocníkom, ktorý určuje smer pohybu pomocou azimutu – uhla, ktorý udáva, kam sa vojak má vydať. Precvičuje sa meranie azimutu na rôzne objekty v teréne a jeho porovnanie s mapou. To umožňuje presne držať trasu aj v prostredí, kde sa všetko zdá rovnaké, napríklad v hustom lese.
Vojaci v treťom dni výcviku zaviedli teoretické poznatky z topografie do praxe. Dostali do rúk mapu, kompas, tabuľku so súradnicami a azimutom – a vyrazili na niekoľkokilometrový pochod v lesnom prostredí s plným batohom a zbraňami na sebe. Rozdelení na štyri tímy sa učia čítať mapu, počítať si vzdialenosť pomocou krokov, sledovať orientačné body v teréne a využívať azimut na určenie svojho smeru, prípadne si ním kontrolovať svoj pohyb.
Čítajte viac Od žiadosti až po odvod, psychotesty nezvládne každý. Ako prebieha nástup na výcvik branných záloh?
Frekventanti NOS si spomenuli aj situácie, ako zistiť svetové strany aj keď sa vojak ocitne v teréne bez buzoly či kompasu. Stále existuje množstvo tradičných spôsobov, ako si poradiť a určiť svetové strany. Na dennej oblohe sa dá orientovať napríklad pomocou hodiniek a slnka. Stačí namieriť hodinovú ručičku na slnko a potom rozdeliť uhol medzi ručičkou a číslom dvanásť na polovicu – vzniknutá os ukáže približne na juh. Veľmi spoľahlivým orientačným bodom je aj nočná obloha: stačí vyhľadať súhvezdie Veľkého voza, predĺžiť čiaru medzi jeho dvoma krajnejšími hviezdami a natrafíme na Polárku, ktorá neomylne ukazuje sever. Podobne pomôže aj mesiac – ak je osvetlený len čiastočne, jeho „roh“ smeruje približne k slnku pod horizontom, a teda k východu či západu.
Ďalšie indície poskytuje samotná príroda. Palica zapichnutá do zeme vrhá tieň, ktorý sa počas dňa pohybuje od západu k východu – sledovaním tejto zmeny možno určiť základné svetové strany. Stromy a vegetácia sú ďalšou nápovedou: hustejšie konáre či bohatší porast bývajú obrátené na juh, zatiaľ čo severné strany sú redšie alebo porastené machom. Zaujímavým ukazovateľom je aj mravenisko, ktoré máva južný svah miernejší a otvorenejší. V horských oblastiach zasa prezradí orientáciu sneh – dlhšie pretrváva na severnej strane svahov. V poľnohospodárskej krajine dokáže pomôcť aj obyčajná slnečnica, ktorá sa cez deň otáča za slnkom a ráno smeruje na východ. A napokon, historické stavby, najmä kostoly, bývajú tradične stavané tak, že oltár je orientovaný na východ – aj to môže poslúžiť ako orientačný bod, keď nie je k dispozícii nič iné.
Nadviazanie spojenia
Podstatnou zložkou v armáde sú vojenskí spojári. Počas prvých dní si cvičenci NOS na vlastnej koži vyskúšali aj správne nadviazanie spojenia s veliacou stanicou aj s ostatnými jednotkami v teréne. Používa sa na to vojenská vysielačka. Počas komunikácie, ktorá prebieha v anglickom jazyku, zohrávajú kľúčovú úlohu presnosť a stručnosť. Každá správa má presný formát, od úvodného prihovorenia veliacej stanici, predstavenia sa až po zakončenie slovom „over“ (prijem) alebo out (koniec). Všetko musí byť jasné a zrozumiteľné. Cvičí sa aj v angličtine, aby si slovenskí vojaci rozumeli so spojencami v rámci Severoatlantickej aliancie (NATO).
Členovia výcviku NOS sa učili správne odosielať správy hláskovať podľa vojenskej tabuľky, aby sa predišlo omylom. Ak sa napríklad v správe nachádza kódové alebo podstatné slovo, vyhláskuje sa v podobe „A – alfa, B – bravo, C – charlie…“. Takto je zabezpečené, že aj v šume, ruchu či pri slabom signáli si všetky jednotky porozumejú.
Praktická časť výcviku prepojila spojárstvo s pochodom v teréne. Učenci boli rozdelení do štyroch skupín. Jedného z členov si určili ako spojára, ktorý mal na starosti pravidelný kontakt s veliacou stanicou. Ozýval sa pri každom záchytnom bode – keď k nemu dorazili, keď sa na stanovisku nachádzala správa, a nakoniec aj pri opustení bodu. Takto mala veliteľská stanica prehľad o pohybe deväť až desať člennej jednotky v reálnom čase. Taktiež ich kontrolovali, či správy posielajú v správnom formáte. To sa následne odzrkadlilo na ich hodnotení.
Názorná ukážka vojenskej komunikácie medzi jednotkami a ich spojármi v teréne s veliacou stanicou:
Veliaca stanica: All stations this is D2B (Delta two Bravo), radiocheck, over.
Jednotka 1: D2B, this is D3B, loud and clear, over.
Jednotka 2: D2B, this is D4B, good but distorted, over.
…
Jednotka 1: D2B, this is D3B, I have message, over.
Veliaca stanica: D3B, this is D2B, send message, over.
Jednotka 1: D2B, this is D3B, message 001 (zero zero one), code word LION — Lima India Oscar November, over.
Veliaca stanica: D3B, this is D2B, roger that, message 001 received, over.
Jednotka 1: D2B, this is D3B, roger, out.
