Dobrovoľníci, ktorí nastúpili do výcviku Národných obranných síl (NOS), sa okrem narábania so zbraňami a štúdia topografie učia aj základy medicíny a poskytovania prvej pomoci. Niektoré prvky vojenskej bojovej medicíny je možné použiť aj v krízových situáciách v bežnom živote.
To najdôležitejšie, čo môže „civil“ poznať, je poskytovanie nepriamej masáže srdca, takzvaná KPR, čo si vyskúšal každý jeden frekventant výcviku Národných obranných síl. Čo treba urobiť ako prvé? „Zistiť, či ten človek má zastavenie obehu, či je pri vedomí, či dýcha-nedýcha,“ začal s opisom slobodník Ing. Dávid Konkoľ, LLM, starší zdravotný inštruktor z Veliteľstva vojenského zdravotníctva Liptovského Mikuláša.
Z prvkov bojovej taktickej medicíny je dobré poznať tiež zastavenie masívneho krvácania z končatín – z rúk a nôh, kedy sa používajú takzvané turnikety, teda škrtidlo. „Frekventanti si trénovali jednak ošetrenie na sebe samom, keď masívne krvácam, takisto potom aj na zranenom kolegovi vojakovi,“ pokračoval. Ďalej si nacvičovali evakuáciu a transport raneného z bojovej zóny na bezpečné miesto s následným vyzdvihnutím a ošetrením v nemocnici.
Bojová medicína je iná
Priamo v teréne prešli dobrovoľníci NOS taktickou prípravou v lese. „Bojová medicína je odlišná v tom, že nemáme dostatok materiálneho zabezpečenia a personálu. V tom je, najväčší rozdiel medzi civilnou a vojenskou medicínou. Nikdy nevieme, ako sa konflikt vyvinie, či tam bude nástražný výbušný systém, alebo streľba,“ podotkol. Navyše, do boja vstupujú aj moderné prvky, ako sú drony.
Konkoľ vyzdvihol, že ako vojenskí medici sú vysokoškolsky vzdelaní, a vedia, ako poskytovať urgentnú zdravotnú starostlivosť. Hovorí, že taktická medicína stmelí kolektív, pretože je v rámci nej veľmi dôležitá komunikácia medzi veliteľom družstva, medikom a pomocníkom zdravotníka. Cvičenie v teréne spočívalo v tom, aby frekventanti zažili diskomfort a vedeli, ako postupovať v lese, akými heslami a gestami komunikovať.
„Cieľom cvičenia bolo ukázať frekventantom, že aj v nepriaznivých podmienkach, musíme stále poskytnúť život zachraňujúce úkony,“ vysvetlil.
Konkoľ priznal, že sa viackrát ocitol v úlohe svedka dopravnej nehody, kedy autá len prechádzali a nik nezastavil na pomoc. „Je mi smutno, ak sa stanem svedkom nehody. Mám na to šťastie, že som často pri dopravných nehodách ako náhodný svedok a ľudia nezastavujú. Prejdú okolo bez povšimnutia. Samozrejme, nie všetci – česť výnimkám,“ poznamenal.
„Sme občania. Sme povinní poskytnúť prvú pomoc každému bez rozdielu. Takisto máme status profesionálnych vojakov, čiže o to viac by sme mali vedieť poskytovať prvú pomoc a spraviť maximum pre raneného. Čiže nejdem ďalej, zastavím sa pri ňom, pozriem, zistím, zavolám pomoc a robím maximum pre toho človeka, lebo ľudský život je to najcennejšie, čo máme,“ pokračoval.
Poznatky z vojny na Ukrajine
Vojna u našich susedov ukazuje zmeny nielen, čo sa týka vojenskej techniky, ale aj z medicínskej stránky. Slovenskí vojenskí medici sa podľa Konkoľa z nej snažia načerpať čo najviac informácií.
„Máme poznatky z konfliktu na Ukrajine, čo sa týka napríklad použitia škrtidiel, čiže turniketu. Tam je bezpečná doba dve hodiny až šesť hodín. Bežne sa na Ukrajine stáva, že vojak má založený turniket na zastavenie krvácania aj šestnásť plus hodín, kedy ide o stav, kedy končatina bude tak či tak amputovaná. To, že my sa učíme, ako by to malo byť, samozrejme, v realite prebieha úplne inak. To ale neznamená, že my sa nepripravujeme. Robíme stále maximum, aby sme išli s dobou, aby sme videli, ako sa konflikt vyvíja, aby sme prispôsobili tomu našu činnosť,“ vysvetlil.
Foto: Pravda
Turniket si každý môže zabezpečiť do vlastnej lekárničky. Vojenský medik ho však neodporúča nakupovať na pochybných lacných čínskych stránkach. Kvôli nižšej kvalite sa totiž môžu roztrhať alebo zlomiť. Nakupovať ich treba skôr v zdravotníckych potrebách, cena sa pohybuje približne v sume 40–50 eur.
Ako postupovať so zraneným
V teréne počas taktických presunov zraneného však môže dôjsť aj k chybám, preto treba mať oči „na stopkách“. Konkoľ hovorí, že si treba dávať pozor na to, kam vojak stúpa, kam sa presúva.
„Aby som nestúpil do jamy, ak by tam bol pripravený nejaký nástražný výbušný systém. Stále idú pred nami pátrači, ktorí pátrajú a zisťujú aký je terén. Musíme mať určené miesto a smer, kadiaľ sa budem pohybovať. Musím mať dostatok ľudí pri nosidlách, aby sme vládali raného previezť. Bežne pôjdeme so zranených päť či šesť kilometrov, v noci, cez vodu, sneh, prekážky. Jednotka musí byť schopná raneného transportovať na miesto vyzdvihnutia, kde prebieha samotná evakuácia. Netreba zabúdať komunikovať medzi sebou, aby každý v tíme vedel, čo sa deje,“ upozornil.
Stres na bojisku je možné zvládnuť, ale len trénovaním. „V mojom prípade postupne odíde. Na druhej strane treba povedať, že stres je prirodzená súčasť poskytovania prvej pomoc, ošetrovania v bojových konfliktoch. Stres a strach ma však nemôžu blokovať, aby som robil to, čo mám. Je tam síce streľba, krik, hluk, často sú deti v bojových konfliktoch, no musím byť nastavený tak, že idem splniť svoju misiu. Nesmiem príliš dlho rozmýšľať a byť veľmi empatický, lebo ma to bude blokovať v mojej činnosti. Viem, čo mám za úlohu, čo musím splniť – chcem zachrániť ľudský život. Idem-robím. Stres musím eliminovať, nemyslieť na to,“ dodal.
