Zuzana Mázorová, vtedy ešte Kamoďová, sa narodila do chudoby a ťažkého života súkromne hospodáriaceho roľníka a rubára. Bývali nad Klenovcom v časti nazývanej Javorinky. Šlo vlastne o laznícke osídlenie, ktoré sa v tomto regióne nazýva kolešňou. Kolešňa pozostávala z hospodárskej budovy a obytného domu, ktorý Klenovčania nazývajú „izba“.
Školské roky
Škola bola kedysi v každej dedine a v týchto dedinských školách bývalo bežné, že v jednej triede bolo viac ročníkov. Učiteľ naraz vyučoval prvákov, druhákov, tretiakov a štvrtákov. Klenovec však bola veľká obec, v minulosti dokonca kráľovské mesto. Podľa sčítania obyvateľov v roku 1930 mal viac ako 4400 obyvateľov a patrila medzi najväčšie sídla v širokom okolí.
Vo vtedajšej Základnej ľudovej škole v Klenovci bolo preto veľa detí a každý ročník mal svoju triedu. Vtedajšie školstvo bolo oveľa viac ovplyvnené cirkvou a rovnako to bolo aj v Klenovci, kde dominovala evanjelická konfesia. „Pani učiteľka Kičíniová nás učila náboženstvo, alebo katechizmus, rovnako ako jej otec. Zvykli sa pri vyučovaní striedať. Dodnes si pamätám rannú modlitbu: Ráno vstávam, chválu vzdávam Otci mému nebeskému,“ zarecitovala Mázorová, ktorej ďalšou vyučujúcou bola učiteľka Zuzana Repášová. „Učila nás v prvej triede a bola nám ako matka,“ dodala pamätníčka.
V druhej triede mali predmet, ktorý sa nazýval mravy a bol naň kladený veľký dôraz. „Šlo vlastne o akúsi výchovu dieťaťa do života. Vyučoval ho učiteľ Masojídek, na ktorého veľmi rada spomínam,“ vysvetlila Mázorová ďalšie detaily z vtedajšieho školského života.
Foto: Branislav Caban
Medzi vyučovacie predmety patrila aj vlastiveda, slovenský jazyk, zemepis, prírodopis, krasopis a prírodospyt. „V rámci neho sme sa učili napríklad chémiu a fyziku,“ dodala Mázorová s tým, že jej najobľúbenejším predmetom bol prírodopis.
Okrem vyučovania mali vtedy učitelia na starosti aj také prozaické veci ako kúrenie v kachliach, aby v škole nebola zima. Veľakrát si museli drevo sami aj zháňať. V Klenovci, ktorý bol veľkou obcou, bola v tomto smere situácia lepšia, ale v malých horských dedinách nemali vtedajší pedagógovia ľahký život. Žiaci v školách vtedy sedeli v laviciach, v Klenovci sedeli v jednej dvaja. Spolu ich bolo v triede aj okolo 30. Ešte nemali perá ako dnes, ale na písanie používali pierka za päť halierov, ktoré namáčali do kalamárov s atramentom.
„Pierka sa vkladali do drevenej násadky. Raz, keď sme písali diktát, pierko sa mi pokazilo, jeho hrot sa rozdvojil. Učiteľka mi nedovolila dopísať diktát tužkou, z čoho som bola veľmi smutná. Doma som mame povedala, že potrebujem nové pierko. Tá si však vzdychla, že nemá ani tých päť halierov na pierko, lebo jej treba peniaze na nedeľu do spolku Jednota. Ale dodala, že keď otec dostane v robote peniaze, potom mi bude môcť kúpiť,“ zaspomínala si Mázorová na neveselú príhodu z detstva. Nové pierko napokon dostala až o niekoľko týždňov, počas ktorých vôbec nemohla písať a ťažko to znášala.
Čítajte viac Čiperná Emília Jančušková oslávila 104 rokov, patrí k najstarším Slovákom. V Liptovskom Hrádku sa dlhovekosti darí
Zažila všetkých prezidentov
Prvým prezidentom Československa, ktorý úradoval aj v čase narodenia Zuzany Mázorovej, bol Tomáš Garrigue Masaryk. Vo funkcii zotrval až do roku 1935, teda i počas jej školských rokov. „Nikdy nezabudnem na pieseň, ktorú sme vtedy spievali – tatíčku starý náš, šedivú hlavu máš, dokiaľ si ty medzi nami, dotiaľ ešte dobre s nami,“ zarecitovala Mázorová.
Druhým prezidentom, ktorého si najviac váži, je bývalý armádny generál Ludvík Svoboda, ktorý bol v úrade v rokoch 1968 až 1975. Z rozprávania svojho otca Pavla Kamoďu si však spomína aj na Milana Rastislava Štefánika.
„Môj otec bol počas prvej svetovej vojny ako vojak zajatý a spolu s ostatnými zajatcami musel v zajatí otrocky pracovať, často o hlade. Veľmi trpeli a veľa ich aj pomrelo,“ tlmočila seniorka otcove spomienky.
Foto: Branislav Caban
Podľa jeho rozprávania raz zajatcov, zrejme niekedy na konci vojny, alebo tesne po jej skončení, navštívil práve Štefánik. „Oslovil ich, bratia moji, poďte sem. Všetkých ich objímal a hovoril, že už je dobre, že pôjdu všetci domov,“ spomínala Mázorová na otcovo rozprávanie. Pavel Kamoďa bol teda jedným z posledných ľudí, ktorý sa so Štefánikom rozprával.
Aj o Štefánikovi a jeho tragickom konci počas havárie lietadla sa v škole učili báseň. „Nedoletel v náruč matky, nevidel jej úsmev sladký. Spadol ako ranený vták, jas slobody zahalil mrak,“ predniesla pamätníčka verše, ktoré sa naučila v škole.
Ťažké časy Povstania
Osobitnou a významnou kapitolou našich dejín je Slovenské národné povstanie (SNP). Klenovec bol počas neho jedným z centier odboja v regióne Gemer-Malohont a po potlačení SNP na to takmer doplatil. Ako pomstu totiž Nemci plánovali dedinu vypáliť a časť obyvateľov postrieľať. Klenovec by tak bol postihol osud viac ako stovky vypálených slovenských dedín po Povstaní.
Zuzana Mázorová je poslednou žijúcou pamätníčkou tejto udalosti a na vtedajšie dianie si aj po vyše 80 rokoch jasne spomína. „Prišli k nám dvaja Nemci a povedali: Musíte ísť s nami dole na hlavnú cestu. Šli sme, hoci sme boli naplnení strachom. Zabudli sme si aj dvere na dome zavrieť,“ uviedla seniorka.
Foto: Branislav Caban
Nemci niekoľko desiatok ľudí vyviedli nad Klenovec do sedla Chorepa. Podľa Mázorovej sa tam potom hádali – niektorí chceli obyvateľov postrieľať, iní boli proti tomu. Napokon ich zachránil evanjelický farár Pavel Slosiarik, ktorý rozumel po nemecky.
„Predtým sa spriatelil s jedným nemeckým dôstojníkom, ktorého presvedčil, aby nás ušetrili. Keby nebolo Slosiarika, asi by nás boli vystrieľali. Tento statočný farár zachránil Klenovec,“ zdôraznila seniorka.
Stále sleduje dianie
Čulá pamätníčka sa aj vo vysokom veku intenzívne zaujíma o dianie na Slovensku a vo svete. Kým jej to dovolil zrak, sledovala politické diskusné relácie v televízii, teraz už len počúva rádio a denne si necháva čítať správy z internetu. Pravidelne chodieva voliť, zúčastnila sa aj zatiaľ posledných volieb prezidenta SR v roku 2024. Patrí tak medzi najstarších voličov v krajine.
Zuzana Mázorová má dve deti, syna a dcéru. Má tiež tri vnúčatá a päť pravnúčat. Počas aktívneho života pracovala v Domove mládeže v Lučenci a vo firme Novoker vo Vidinej. Klenovec však navždy zostal v jej srdci a často sa tam vracia. Pravidelne navštevovala festival Gemersko-malohontské folklórne slávnosti v rodnej obci a počas štyroch desaťročí do veku 98 rokov nevynechala ani jeden ročník.
Podieľala sa na založení Klenotnice ľudovej hudby, kde prispievala klenovskými piesňami. Samospráva rodnej obce, v ktorej prežila viac ako 50 rokov, jej v tomto roku udelila čestné občianstvo za šírenie dobrého mena a historických udalostí z dejín Klenovca.
