V rozhovore sa tiež dozviete:
- Ako regulácia Dunaja prispela k vzniku Petržalky
- Ako plány talianskeho inžiniera Enea Lanfranconiho zmenili tvár Dunaja
- Ktorý architektonický štýl tvorí silnú súčasť identity mesta
- Čo má obdobie normalizácie spoločné s plánmi urobiť z Bratislavy „veľkomesto“
- Prečo mesto po revolúcii zanevrelo na mestské plánovanie
- A tiež, čo je pre Bratislavu typické v architektúre či mestskom prostredí
Bratislava sa zvykne označovať za „mesto na Dunaji“. Do akej miery je podľa vás toto označenie pravdivé a čím sa líšime od iných dunajských metropol, ako je Viedeň či Budapešť?
Takto Bratislavu označujeme my na Slovensku. Miest na Dunaji je však od Regensburgu až po Čierne more mnoho a každé má s riekou špecifický vzťah. Bratislavu dnes vnímame ako mesto rozprestierajúce sa na oboch brehoch, ktoré sú prepojené piatimi mostami. No je dôležité pripomenúť, že po stáročia bola skôr mestom pri Dunaji. Mestská štruktúra sa rozvíjala na jeho ľavom brehu a k vode sa až do 19. storočia približovala len opatrne.
Môžete to ilustrovať na konkrétnych príkladoch?
Petržalský breh vtedy nebol súčasťou mesta, no nachádzali sa tu pozemky mestského panstva využívané na hospodárske účely – poľnohospodárstvo, vinohrady, rybníky. Od založenia Sadu Janka Kráľa (pôvodný názov Aupark) sa tu začali rozvíjať plochy pre rekreačné a športové aktivity v blízkosti rieky. Dva brehy mali preto charakter protipólov – na ľavom brehu sa bývalo a pracovalo, kým pravý slúžil mešťanom na oddych a zábavu. A hoci mestský záujem o systematickejšiu výstavbu na pravom brehu možno badať už na začiatku dvadsiateho storočia, administratívne bola Petržalka k mestu pričlenená až v roku 1946.
Viedeň sa naopak rozvíjala na pravom brehu Dunaja a dnes je špecifická systémom troch korýt. Tvoria ho hlavný tok, umelé rameno Neue Donau vytvorené ako protipovodňová ochrana a bývalé rameno Alte Donau, ktoré je dnes využívané na rekreáciu. Mestom preteká len úzky Donaukanal, pôvodné staré rameno, ktoré plní funkciu skutočne urbánnej rieky spolu s obľúbeným verejným priestorom náplavky.
Budapešť sa po formálnej stránke viac ponáša na Bratislavu – tok je koncentrovaný v jednom hlavnom koryte, ktoré preteká mestom. No historicky sa rozvíjala paralelne na oboch brehoch ako dve samostatné mestá, čomu zodpovedá aj výstavba na nábrežiach.
Čítajte viac Bojujú za každý strom. Aktivisti a developeri Nového Lida vedú boj o pravý breh Dunaja
V minulosti sa rieka považovala za prekážku, ale aj za „motor“ rozvoja. Ako sa tieto dve roviny prejavovali v urbanizme mesta?
Dunaj pre Bratislavu dlhodobo predstavoval hrozbu, no zároveň aj ochranu. Bratislava vznikla na mimoriadne strategickom mieste, kde ju zo severu chránili bralá Malých Karpát a z juhu práve rozvetvený riečny systém. Pred reguláciou rieky tu početné dunajské ramená vytvárali ostrovy a bažiny, územie, ktoré bolo ťažko prechodné. Na druhú stranu boli brehy rieky sústavne ohrozované povodňami. Dunaj navyše v minulosti pravidelne zamŕzal a keď sa následne valili riekou uvoľnené kryhy, spôsobovali mimoriadne ničivé „ľadové povodne“.
Dunaj bol však predovšetkým dopravnou tepnou, čo z neho robilo motor rozvoja, ako ste sám spomenuli. Tok rieky umožňoval transport komodít a produktov a teda aj kapitálu. Dunajské prístavy boli uzlami obchodu. Prítomnosť rieky preto nepriamo akcelerovala úroveň urbanizácie a industrializácie. Preprava ľudí po rieke zvyšovala pracovnú mobilitu a neskôr aj turizmus. Po rieke však prúdila tiež kultúra a Dunaj tak prepájal rôznorodé národy a etniká v jednu veľkú spoločensko-obchodnú sieť, ktorej bola Bratislava súčasťou.
Čo znamenali regulácie Dunaja v 19. storočí pre Bratislavu a ako sa odrazili na jej súčasnej podobe?
Cieľom dunajských regulácií v devätnástom storočí bolo práve zefektívnenie dopravy po rieke. Najmä po nástupe parnej dopravy sa naskytla možnosť vytvoriť z Dunaja akúsi vodnú diaľnicu, keďže lodná doprava bola lacnejšia než železničná. Rieka však nebola plavbe prispôsobená – jej tok výrazne kolísal a jej plytčiny, bočné ramená a meandre robili plavbu problematickou. Preto bola rieka v konkrétnych úsekoch rozširovaná či zužovaná, prehlbovaná a narovnávaná.
V Bratislave prebehli v tomto období dve veľké fázy regulácie, pričom druhá sledovala plány inžiniera Enea Grazioso Lanfranconiho. Brehy Dunaja boli najprv tvarované priečnymi výhonmi a neskôr spevňované kamennými násypmi. Keďže šírku koryta stanovil Lanfranconi na konštantných 300 metroch, Dunaj bol na mnohých miestach zúžený. Na jeho brehoch sa vytvorili nové plochy pre reprezentatívnu výstavbu, pre predĺženie nábrežnej promenády a tiež pre osadenie vôbec prvého stáleho mosta cez Dunaj v roku 1891.
Čítajte viac Zimný prístav čaká premena za viac než miliardu: arabský investor chce premeniť priemyselnú zónu na lukratívnu štvrť
Najradikálnejším zásahom však bolo odstrihnutie bočných ramien – v širšom centre mesta to boli Pečnianske, Chorvátske, Novozámocké, Ovsišťské a Páleniskové. Ich zahataním sa výrazne menila krajina v okolí mesta a tiež sa odstránili limity v jeho expanzii.
Napríklad prehradnenie Chorvátskeho ramena, ktoré bolo kedysi dominantné, začalo ešte v 18. storočí počas výstavby ochrannej hrádze spolu s dôležitou Viedenskou cestou v jej korune. Jeho odstrihnutie od hlavného toku započalo obdobie vysúšania južného inundačného (zaplaveného – pozn. red.) územia a o dvesto rokov neskôr tu bolo možné vybudovať sídlisko Petržalka.
Dá sa tvrdiť, že sa Bratislava v priebehu rokov a najmä v 20. storočí vo viacerých ohľadoch odvrátila od rieky? Čo sme tým stratili?
V dvadsiatom storočí pokračovalo budovanie promenády, pribudol celý úsek pri dnes už zbúranom PKO. Až do 90. rokov sa bratislavčania s obľubou rekreovali na slávnom plážovom kúpalisku Lido. V niektorých ohľadoch bolo preto mesto viac v spojení s riekou, než je dnes. Samozrejme, počas socializmu pribudli sídliská na bývalých ramenách – spomenutá Petržalka na Chorvátskom ramene, ale aj Ružinov na Novozámockom. Mesto tým prišlo o prírodné územia, ktoré dnes už nemožno obnoviť.
Dramatickým zásahom v mnohých aspektoch bola pre celý región výstavba vodného diela Gabčíkovo. V Bratislave sa prejavila zmenou prietoku, ktorá negatívne ovplyvnila lužné lesy, mokrade a bočné ramená v okolí mesta. Samotný kontakt ľudí s riekou zásadne ovplyvnila výstavba protipovodňových múrov ako reakcia na veľkú povodeň z roku 2002.
Zažívame dnes „návrat mesta k rieke“?
Odpoveď: Dnes je na stole transformácia niekoľkých kľúčových území pri Dunaji. Tieto zmeny majú potenciál silne redefinovať vzťah mesta k rieke. Ambicióznym plánom je odsunutie prekládky tovaru zo Zimného prístavu a vybudovanie novej štvrte a verejného priestoru na tomto území spolu so zachovaním industriálneho dedičstva. Verejnosti by sa tak sprístupnila veľká časť brehu so zaujímavým, snáď aj kultúrnym využitím.
Druhou lokalitou je územie na mieste zbúraného PKO. Bohužiaľ, chýbajúci stánok kultúry sa na nábrežie nevráti, no v plánovanej výstave vznikne okrem rezidenčného komplexu a komercie aj Lanfranconiho námestie.
Čítajte viac Masívna výstavba na pravom brehu Dunaja: Ako kontroverzné Nové Lido a Southbank prepíšu tvár Bratislavy
Najpálčivejšou témou však ostáva plánovaná masívna výstavba na pravom brehu Dunaja, v okolí bývalého Lida, na mieste Elyzejského lesíka. Tento zásah nezvratne zmení charakter celého územia a hoci developer plánuje v rámci novej štvrte vybudovať aj prírodnú pláž pri Dunaji, obávam sa, že celým projektom mesto a jeho bežní obyvatelia viac stratia než získajú.
Z môjho pohľadu neprebehla dostatočná participácia verejnosti a odborníkov pri tvorbe vízie pre takto dôležité územie. Vývoj celej zóny spolu s jej spoločenskou, ekologickou a urbanistickou hodnotou je tak silne dominovaný predstavami súkromných investorov.
Foto: Pravda, Andrej Pecník
S vedeckým kolektívom ste sa podieľali na príprave knihy Bratislava (ne)plánované mesto. Na základe čoho ste dospeli k tomuto nadpisu? V čom je slovenská metropola typická týmto spontánnym vývojom? A má Bratislava svoj genius loci?
Odpoveď: Históriou plánovania mesta sa zaoberali moji kolegovia z Oddelenia architektúry Historického ústavu SAV. Ja som sa stala súčasťou výskumného tímu, keď už bol projekt v pokročilom stave, a zaoberala som sa najmä otázkou, ako vybádané poznatky odprezentovať vizuálne.
V roku 2020 sme publikovali rozsiahlu knihu s názvom Bratislava (Ne)plánované mesto. Ten názov je veľmi výstižný, lebo ako výskum ukázal, Bratislava sa v skúmanom dvadsiatom storočí rozvíjala skokovo a bez schopnosti dlhodobejšie sledovať jeden plán.
Výsledkom je niečo ako mestská koláž, v ktorej sa vrstvia jednotlivé celky spolu s fragmentami plánov, ktoré boli realizované len čiastkovo. Nesúrodosť, kontrasty a zdanlivý urbánny chaos sú pre Bratislavu príznačné a svojim spôsobom aj čarovné.
Vlastne je to len zrkadlo toho, čím si prechádzala spoločnosť – turbulentnými zmenami, a v niečom je fascinujúce, že v uliciach Bratislavy možno nachádzať v tesnom kontakte stopy monarchie, prvej republiky, ale aj totalitných režimov, pričom práve neskorá moderna z druhej polovice dvadsiateho storočia tvorí silnú súčasť identity mesta. A do toho všetkého vstupuje dnešná postsocialistická výstavba.
Čítajte viac Bratislava získa miliónový mrakodrap, aký nemá konkurenciu: Ako sa však žije v oblakoch?
Ktoré veľké urbanistické plány najviac ovplyvnili tvár Bratislavy v 20. storočí? Dá sa v histórii Bratislavy nájsť moment, keď mala šancu stať sa skutočne „veľkomestom“, a prečo sa to napokon nepodarilo?
Za najdôležitejšie môžeme považovať plány z 50. a 60. rokov, kedy vzhľadom na povojnový nárast obyvateľstva a v kontexte plánovaného hospodárstva vznikali skutočne vizionárske plány, ktoré projektovali rast mesta na niekoľko dekád dopredu. Prvým bol smerný územný plán od Milana Hladkého z roku 1956, ktorý riešil najmä otázku dopravy, budovania nových obytných štvrtí na vonkajšom obvode mesta a prestavbu centra, čomu zodpovedal aj rozsah plánovaných asanácii. Tento plán síce vtedajšia vláda neschválila, no jeho vplyv bol značný a mnohé idey sa naplnili.
Naň nadviazal smerný územný plán od Milana Beňušku z roku 1963, v zmysle ktorého prebiehala aj veľká časť výstavby sídlisk. K tomuto obdobiu sa viaže tiež medzinárodná urbanistická ideová súťaž na južný obvod Bratislavy, teda Petržalku, z roku 1966. A hoci súťažné návrhy, vrátane tých ocenených, boli „veľkomestské“, ich realizáciu zmarilo následné obdobie normalizácie. Výstavbu Petržalky napokon sprevádzalo opakované krátenie rozpočtu a redukovanie plánov.
Čo nám dnešná architektúra prezrádza o identite Bratislavy? Ako vnímate súčasné developmenty – pomáhajú mestu alebo mu skôr škodia?
Bratislavské novostavby posledných dekád vznikajú pod silným vplyvom globalizácie. Z architektúry sa tak niekedy vytráca miestny kontext, použité materiály a často aj samotní autori sú z rôznych kútov sveta. Preto je ťažké tieto stavby porovnávať s obdobím socializmu, kedy vznikali projekty veľkých mierok od výrazných slovenských architektov s použitím napríklad spišského travertínu alebo keramického obkladu slovenskej produkcie, často dotvorené dielami domácich umelcov.
V zmysle urbanizmu je Bratislava typické postsocialistické mesto, ktoré po revolúcii vložilo vieru do trhového hospodárstva a prakticky zanevrelo na mestské plánovanie. Zmena režimu je tiež badateľná aj na typológii novej výstavby – investuje sa do rezidenčných a administratívnych objektov, ktorých podoba podlieha tesným limitom developerov, no novej občianskej vybavenosti sa (až na obchodné centrá) stavia málo.
Nie sú to ľahké podmienky pre miestnu architektonickú scénu, preto keď sa v novej realizácii objaví miesto-špecifickosť, invencia či výtvarnosť, je to chvályhodné.
Čítajte viac Koniec hanby Bratislavy? Fasáda hotela pobúrila aj odborníkov, mesto chce po rokoch konať
Je Bratislava európske mesto s vlastnou originalitou, alebo stále hľadá svoju tvár?
Bratislava sa v prvom rade veľmi rýchlo mení. Svoju originalitu môže stavať na všetkom, čo sme doteraz spomenuli – unikátnej topografii, rozmanitosti a vrstevnatosti architektúry a na tom, ako sa postaví k novým výzvam, akými sú deindustrializácia, adaptácia na zmenu klímy, dostupné bývanie či kvalita verejného priestoru. Zároveň mesto ako Bratislava nikdy nie je dokončené. Môžeme vravieť len o jeho momentálnej podobe v procese kontinuálnych premien.
Existuje podľa vás niečo, čo je „typicky bratislavské“ v architektúre či mestskom prostredí? Keby ste mali ukázať cudzincovi jedno miesto, ktoré podľa vás vystihuje podstatu Bratislavy, ktoré by to bolo a prečo?
Osobne ma na Bratislave fascinuje spojenie mesta a divočiny. Žijem tu síce od malička, no až posledné roky aktívne bicyklujem, čo mi otvára novú perspektívu. Je unikátne, že máme na dosah kopce, lužné lesy, štrkovú pláž, vinohrady aj európsky veľtok. Neprestáva ma udivovať práve pohľad z bývalého Lida, kde je človek ponorený v zarastenom „vágnom teréne“ a hľadí pritom na rušný downtown. Tieto kontrasty vrátane (ne)plánovanej výstavby sú pre Bratislavu typické.
Ak by som však mala cudzinca vziať na jedno miesto, bolo by to Námestie Slobody. Neviem, či vystihuje podstatu Bratislavy, no po nedávnej rekonštrukcii je pre mňa skvelým príkladom toho, ako je možné pretvoriť zanedbané miesto so silným politickým nábojom na krásny a obľúbený verejný priestor.
Bez toho, že by bolo zrovnané so zemou. Cudzincovi tak môžete na jednom námestí rozprávať o turbulentnej minulosti, o fašistických zhromaždeniach a socialistických ceremoniáloch, no tiež o dnešnej sile aktívnej spoločnosti a popri tom všetkom sa ovlažiť pri obnovenej fontáne.
Čítajte viac Monotónne paneláky ničili psychiku, no pestrofarebné fasády preťažujú našu myseľ: Psychológ architektúry o tom, prečo na sídliskách trpíme
Monika Bočková
Foto: Pravda, Andrej Pecník
Monika Bočková je architektka a historička architektúry. Študovala na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, Technickej univerzite vo Viedni, Univerzite La Sapienza v Ríme a Univerzite úžitkového umenia vo Viedni.
V roku 2023 obhájila dizertačnú prácu o vzťahu Dunaja a Bratislavy v kontexte dejín mestského plánovania. V súčasnosti je členkou výskumného kolektívu Oddelenia architektúry na Historickom ústave SAV.
Vo svojom výskume sa zameriava na moderné urbánne a environmentálne dejiny, architektúru 20. storočia a kritické diskurzy týkajúce sa súčasnej architektúry a rozvoja miest. Je spoluautorkou viacerých publikácií ako Bratislava (ne)plánované mesto (2020), Ročenka slovenskej architektúry (2020) či 101: Slovenská architektúra (2024).
Svoje texty pravidelne publikuje v odborných časopisoch a diskusným formátom sa venuje na podujatiach Clubovka architektov a Reflexie architektúry.
