Chceme vychovať olympionika, hovoria Alexandra a Ľuboš. So synom pendlujú medzi Bratislavou a Tatrami a v dome majú koňa

Nikolíniovci v rozhovore hovoria:

• ako zasiahla slintačka a krívačka do súťaží vo voltíži,
• ktorý známy moderátor a reportér Filipa trénuje,
• či má Filip šancu dostať sa na olympiádu,
• ako voltižérom pomáha Huliakovo ministerstvo,
• prečo majú voltižéri zakázanú prilbu,
• ako zabezpečujú, aby syn nevyhorel,
• prečo majú koňa aj v obývačke.

Na začiatok pre korektnosť uvediem, že si počas rozhovoru budeme tykať, keďže sa už dlhšie poznáme. Mnohým tento šport možno nič nehovorí. Ako by ste opísali tento šport ľuďom, ktorí ho nepoznajú?

Alexandra: Voltíž je akrobacia alebo gymnastika na cválajúcom koni, kde okrem cvičenca a koňa je dôležitým ešte jeden ďalší človek – lonžér. Pracuje s koňom, ovláda ho zo stredu, pretože kôň cvála do kruhu na dlhom lane. Zabezpečuje, aby kôň šiel pravidelne, a aby cvičenec mal bezpečné prostredie.

Voltižér Filip Nikolíni v akcii

Fotogaléria 6 fotiek

+3

Veľakrát zaznieva, že si rodičia prostredníctvom detí plnia svoje sny. Bolo to tak aj u vás, alebo za vami Filip prišiel, mami, tati, chcem robiť voltíž?

Alexandra: Myslím si, že trochu ide aj o moje nesplnené sny. Keď som bola malá, veľmi som túžila jazdiť na koni, ale rodičia mi to nedovolili. Hneď ako sa Filip dostal k nemu prvýkrát v rámci materskej školy, kam chodila s koňom jedna z učiteliek, ktorá sa kedysi tiež venovala voltíži profesionálne, a odchytávala si deti do klubu, vyhodnotila, že ako chlapec je pomerne šikovný. Hneď mi srdce zaplesalo, že kone sa do môjho života predsa len dostanú. Myslím si, že aj to je hnacím motorom rodiny, že nás to baví všetkých.

Ak mám dobré informácie, Filip začal s voltížou ako štvorročný. Je to vek, kedy deti bežne začínajú s týmto športom?

Ľuboš: Áno, Začínajú často v takom skorom veku, ale máme aj známych, napríklad aj jedného z majstrov sveta, ktorý začal až v 12 rokoch.

Foto: Pravda, Robert Huttner

Ľuboš Nikolíny, Alexandra Nikolíni, Filip Nikolíni, voltíž Zľava: Ľuboš, Filip a Alexandra Nikolíni.

Musí voltižér vlastniť koňa a vedieť na ňom najskôr jazdiť, starať sa o neho a poznať jeho charakter?

Alexandra: Voltíž bola kedysi východisková disciplína pre všetky ostatné. Ak chcel jazdec jazdiť anglickým alebo westernovým štýlom, alebo skákať cez prekážky, tak voltíž bola príprava, aby sa naučil harmónii s koňom, aby s ním vedel pracovať, predvídať reakcie. Veľa ľudí začalo s voltížou prirodzene, keď sa dostalo ku koňom, ale nemyslím si, že je to podmienka. Ani my nevlastníme koňa. Náš lonžér, človek, ktorý má na starosti prípravu koňa a bezpečnosť – je Janko Tribula. Vlastní tri kone, ktoré deťom poskytuje v rámci klubu. Trénujú na nich a súťažia. Samozrejme, človek môže investovať do koňa a kúpiť si vlastného, ale tam už je to nákladovo vyššie, pretože kôň potrebuje nielen ustajniť, no potrebuje aj krmivo, vitamíny a doplnky stravy. Zahŕňa to aj veterinárne ošetrenie, kováča. Je to ďalší schodík finančnej náročnosti, ktorý pokiaľ je možné skladaním sa eliminovať, tak je to dobré.

Zosúladil sa Filip s koňmi hneď na úvod, ale išlo o postupné odbúravanie bariér?

Alexandra: Máme troch koňov aktuálne. Jeden z nich, Leo, je moja veľká láska. Je to starší kôň, ktorý je zvyknutý na všetko. Filip mu 100-percentne verí a vie si na ňom trénovať aj veci, ktoré ešte len túži vedieť a sú ešte pre neho náročné. Potom máme na súťaženie mladšie kone. Mladý kôň ide rýchlejšie, má iný druh cvalu, a vďaka tomu má vyššie známky v rámci hodnotenia. Mladé kone viac reagujú na ťažšie cviky či zmeny tlaku. Predsa len, voltižér stojí alebo sedí koňovi aj na špecifických miestach, napríklad mu tlačí na krk alebo sa mu postaví na zadok.

Kôň musí byť veľmi charakterný a musí byť medzi jazdcom a ním veľké puto dôvery, aby vedel, že ak športovec na ňom skúsi niečo, čo mu nie je hneď príjemné, nerobí to so zlým úmyslom. Všeobecne, voltižéri veľmi ľúbia svoje kone. Snažia sa, aby mali všetok komfort, a ak vidia, že cvik je nad rámec koňa, tak tú pasáž radšej vyradia, aby well-being (blaho, poz. red.) zvieraťa bol na prvom mieste.

Využívajú sa na voltíž špeciálne plemená koní?

Alexandra: Nie sú to špeciálne plemená. Janko Tribula sa vždy smeje, že kupuje kone, ktoré neradi skáču alebo skáču zle, lebo tie sú potom vhodné na voltíž. Môžu to byť teda rôznorodé kone – od studenokrvných až po arabských plnokrvníkov. Záleží na ich povahe.

Neobávate sa ako rodičia zlomenín u Filipa? Používa ochranné prostriedky?

Ľuboš: Ochranné prostriedky sú vo voltíži zakázané, takže ja sa bojím vždy. Filip spadol z koňa napríklad aj posledný víkend pri jednom naozaj ťažkom cviku. Vyzeralo to, že spadol na hlavu.

Ako z toho vyviazol?

Alexandra: Napísal mi – mami, spadol som a točí sa mi hlava. Keďže za tréningami dochádzame do Popradu, počkal 15 minút, točenie prestalo, a keďže nechcel zmeškať tréning, tak pokračoval. Voltižéri sú také nerozbitné osoby.

Vzhľadom na to, že voltíž nie je u nás veľmi rozšírená – aké mal Filip od začiatku podmienky na tréning? Mal kde precvičovať?

Alexandra: Aktuálne na Slovensku funguje, ak sa nemýlim, 11 klubov. Jeden z nich je podporovaný priamo štátom – Národný žrebčín Topoľčianky, ktorý má fantastické zostavy. Súťaží najmä v kategórii skupín, kde sa vystrieda na konci až šesť ľudí. Naraz na koni môžu byť traja, je to spektakulárne, kedy vo výške dieťa robí stojky, a je v rámci choreografie viacero „poschodí“.

Pri obci, kde bývame, je jeden klub Spojenej školy v Ivanke pri Dunaji, ktorý má voltíž zastrešenú pod svojou strednou školou. To bol Filipov prvý klub od štyroch rokov. Myslím si, že podmienky sú v ňom výborné, najmä vďaka tomu, že máloktorý klub má ľudí, ktorí sú schopní pracovať s veľmi malými deťmi. Sú tam totiž rôzne špecifiká, napríklad, obdobie, kedy dieťa prekonáva strach. Na začiatku je tá práca veľmi náročná.

Fungujú tri alebo štyri kluby v rámci tých 11, ktoré sa venujú malým deťom od troch rokov, kedy začínajú a sú schopné previesť dieťa touto najväčšou zmenou. Prvá kategória detí – mladšie deti – je do deväť rokov. Môžu súťažiť v takzvanom kroku, čiže kôň kráča, je to pomalšie a bezpečnejšie, nebojí sa tak. V deviatich rokoch už musia povinne začať cválať. Akrobacia je v tej rýchlosti už iný level. Veľa detí končí v tejto hranici.

Ľuboš: Už sedenie na koni, keď cvála, je desivé. Keď som to skúsil, bolo to najdesivejších 30 sekúnd v mojom živote.

Je ten raný vek u detí vhodným aj preto, že nemajú strach z toho čo nepoznajú?

Alexandra: Áno, aj kvôli tomu, ale aj kvôli dôvere. Čím dlhšie dieťa funguje s koňom, čistí ho, dvíha mu kopytá, tým skôr je ochotné skúšať akrobaciu. Už aj malé deti vedia spraviť stojku na ramene alebo rôzne podobne náročné prvky v kroku. Potom, keď už sa pridá cval, je tam už aj odstredivá sila a všetko funguje inak. Od deviateho roku sa to ťahá cvikovo aj náročnosťou až do seniorskej kategórie. Kedysi sa športovci venovali voltíži zhruba do 25 rokov. Bola to hranica, kedy končila vysoká škola, začínal klasický rodinný život. Dnes populácia voltižérov starne a predlžuje sa to. Znamená to, že aj na majstrovstvách sveta a Európy sú väčšinou voltižéri vo veku okolo tridsiatky. My sme videli v Budapešti jedného Američana. Mal vtedy 42 rokov a predviedol parádny kúsok.

Foto: Archív rodiny Nikolíni

Voltižér Filip Nikolíni Voltižér Filip Nikolíni

Keď porovnáte začiatok a súčasnosť, ako sa menili tréningové podmienky pre voltižérov?

Alexandra: Keď to porovnám so začiatkami, tak malé dieťa vyžaduje menej náročné prostredie na prípravu. Stačí mu tréningový sud, takzvaný barel, na ktorom má madlá a cvičí. Najskôr trénuje na ňom, potom sa presunie na koňa, kde si to skúša v pohybe. Keď si to porovnám s obdobím pred ôsmimi rokmi, neboli na Slovensku možnosti ako teraz. Je to napríklad tréningový trenažér, ktorý je v pohybe. Predstavte si dreveného koňa, hýbe sa a simuluje pohyb. Z barelu vie dieťa prejsť aj do statického hýbuceho sa mechanizmu, kde si to skúsi pri väčšej bezpečnosti, a zároveň nezaťažuje koňa tlakmi, kým sa naučí, ako správne stáť.

Nedávno sme skúšali novinku vo Varšave. Išlo o trenažér s ramenom. Predstavte si ho ako kružidlo, kde tá časť, ktorá krúži okolo stredu je drevený mechanický kôň, ktorý sa lonžuje. Na rozdiel od živého koňa, nereaguje na podnety a ide pravidelne. Ak niekto pri živom zatlieska vtedy, keď nemá, alebo sa diváci zamrvia, alebo zašteká pes, reaguje, no pri mechanickom je istota, že sa nesplaší a neujde. Možnosti sa vyvíjajú.

Ďalšou rovinou je, že sa slovenská voltíž otvára zahraničným workshopom. Aj my už sme zažili, keď prišli majstri sveta z Francúzska a trénovali slovenské deti. Nie je to už o držaní si bubliny.

Pamätám si, že v roku 2022 po vypuknutí veľkoformátovej ruskej invázii boli dočasne na Slovensko voltižéri z Ukrajiny. Pomáhali tiež naše deti trénovať?

Alexandra: Tým, že Ukrajina bola zaradená medzi takzvané rozvojové voltížne krajiny ešte pred vypuknutím vojny, umožnilo im to využiť program FEI Solidarity. FEI je medzinárodná jazdecká organizácia. Tá im zabezpečila možnosť trénovať a bývať na Slovensku ako v najbližšej krajine, ktorá má rozšírenú voltíž. Tým, že im hradila náklady za francúzskeho trénera, ktorý je majster sveta, aj my sme sa dostali do sfér vysokých voltížnych hráčov. Prišli sem výlučne dievčatá, podporovali sme ich v rámci ivanského klubu. Vozili sme ich na tréningy, vybavovali aj mimovoltížne záležitosti a boli oporou. Doteraz, keď sa stretneme, sa objímeme a náš vzťah je špeciálny. Šport spája po celom svete.

V úvode som spomínala, že voltíž je kombináciou gymnastiky a tanca. Znamená to, že Filip musí absolvovať aj tréningy týchto dvoch disciplín?

Ľuboš: Áno, takisto ako chodievame do Popradu na tréningy s koňom, chodieva niekoľkokrát do týždňa aj na tanečné tréningy.

Alexandra: Vychádza to z toho, že voltíž sa orientovala kedysi viac na gymnastiku. Robilo sa mlynské koleso, otočka, stojka, teraz je to pod vplyvom zahraničných voltížnych škôl iné. Napríklad Francúzi sú veľmi taneční. Trénujú tak, že majú premyslený pohyb každého článku prsta a prvky prepájajú inak. Je to v podstate taký contemporary (súčasný, pozn. red.) tanec na koni, ktorý má prvky akrobacie a gymnastiky. Je dôležité nielen zvládnuť gymnasticky ten prvok, ale prvky aj improvizovane pospájať, aby to vyzeralo dobre. Pre to Filip absolvuje viackrát týždenne tréningy, kde má aj akrobatickú, aj gymnastickú časť. Musí mať aj časť, kde sa naťahujú šľachy, pretože sa hodnotí napnutie tela, ako sú kolená – špičky, čo nám stále nejde, ale raz sa tam dostaneme, keď budeme na ceste za šampionátmi. Okrem toho je to teda ešte tanec.

Funguje to tak, že ak mu začína nová sezóna a tvorí si novú voľnú zostavu, vyberie si hudbu, ktorá sa mu páči. Pri voltíži je špecifická, pretože potrebuje stihnúť prvok a musí obsahovať aj výrazové prvky, ktoré publikum upútajú, aby to nebolo len o mlynskom kole, zoskočení a bez nápadu. Robí sa teda aj scénografia. Jej súčasťou je dres. Začína to tak, že na začiatku si len tancuje na hudbu contemporary štýlom a pridáva prvky, ktoré vie a chcel by ich mať v zostane. Z toho sa vyprofiluje zostava, ktorú najskôr trénuje na barele, potom na pohyblivom trenažéri a až na konci sa dostane na koňa.

Kto má finálne slovo nad choreografiou?

Alexandra: U nás do toho vstupuje aj lonžér, pretože je vo väčšine prípadov aj trénerom. Väčšina z nich aktívne súťažila vo voltíži. Málokto vie, ale aj náš Janko Tribula je majster Európy ako je jediný na Slovensku. Tréner alebo lonžér vidí ako kôň reaguje. Darmo si dieťa vymyslí ťažkú zostavu, pokiaľ kôň s tým nie je okej, zostava sa musí prebudovať, aby v trojici – voltižér – kôň – lonžér, fungovalo všetko. Na každom okamžiku záleží.

Viackrát zaznelo meno Tribula a mesto Poprad. Z okolia Bratislavy to nie je pod Tatry celkom na skok…

Ľuboš: Kedysi som chodieval do Slovenského raja len raz ročne, pretože sa mi to zdalo veľmi ďaleko, teraz sme tam takmer každý víkend.

Ako si to mám predstaviť, prídete v sobotu ráno do Popradu a večer cestujete späť?

Alexandra: Väčšinou to tak býva. Keďže Filip je ešte školák, siedmak, má 12 rokov, sme zrejme prísni rodičia, no strážime jeho študijné výsledky. Snažíme sa eliminovať, aby škola bola ovplyvňovaná športom. Vyzerá to teda tak, že v piatok po vyučovaní sadneme do auta a ideme trénovať do Popradu a vraciame sa v nedeľu večer. V ideálnom prípade, ak sú dobré cesty a môžeme mať tréning ešte v piatok, stíhame tri tréningy počas víkendu.

Mal presun do Popradu vplyv na Filipove výsledky?

Alexandra: Pre mňa ako mamu voltižéra bol Janko Tribula a jeho tím vždy takým crème de la crème a najvyšší level, aký som videla. Tým, že u neho súťažila aj Sára Šoltészová, ktorá je doteraz považovaná za voltížnu celebritu a je na vrchole slovenskej voltíže, nikdy sme si ani nepredstavili, že by sa k nemu dostali. Janko je taký hľadač talentov. Vie odhadnúť potenciál dieťaťa a je odhodlaný venovať svoje možnosti, čas a úsilie, aby dieťa malo platformu, na ktorej vie rásť. Dieťaťu nepovie, ako sa do stojky dostane technicky správne, lebo na to sú iní, ale spraví všetko preto, aby malo koňa akokoľvek dlho ho bude potrebovať, aby bolo pripravené a prinášalo čo najväčšie známky a jemu samému radosť. Janko má malý klub, čo sa týka počtu športovcov, ale o to intenzívnejšie sa im venuje.

Foto: Pravda, Robert Huttner

Ľuboš Nikolíny, Alexandra Nikolíni, Filip Nikolíni, voltíž Zľava: Ľuboš, Filip a Alexandra Nikolíni.

Spomínali ste takzvaný barel. Kde na ňom Filip cvičí?

Alexandra: U nás doma v obývačke.(Smiech) Kto k nám príde, môže vysadnúť na koňa a skúsiť si ho. Máme mäkší typ barelu. Zvyčajne ide totiž o dva sudy za sebou obalené molitanom a koženkou. Stojí na nožičkách. Je to veľká výhoda, že ho máme doma, pretože s ním rastie aj naše druhé dieťa Miška, ktorá má teraz štyri roky. Tým, že sa narodila do konského prostredia a na prvej Filipovej súťaži bola ako desaťdňové bábätko, od malička ho skúša. Niekedy mám pocit, že všetko to, čo brat chce robiť aj ona vrátane zoskokov a sált. Barel je súčasťou nášho každodenného života. Nepamätám si jeden deň, kedy by naše deti neboli vylezené na bareli a necvičili.

Je to výborná pomôcka, čo sa ukázalo aj počas pandémie covidu, keď sme museli zostať doma. Vedeli sme plnohodnotne s barelom fungovať v rámci online tréningov, keďže to najpotrebnejšie vybavenie sme mali k dispozícii.

Vyzerá to tak, že máte naplánovanú každú hodinu do dňa. Obaja ste zamestnaní, navyše, Filip má ešte mladšiu sestru Mišku. Ako sa to dá skĺbiť s prácou?

Alexandra: Je to náročné nakombinovať aj s tréningami a presunmi. Bývame v satelitnej obci pri Bratislave, čo znamená, že na akýkoľvek tréning do hlavného mesta bolo potrebné Filipa previezť. Tým, že je starší, je samostatnejší a dokáže si tréningy veľakrát pokryť sám. Ide autobusom, vybaví si to a vráti sa, ale je to nutné plánovať. Vždy čakáme na október, kedy vybehne voltížny kalendár na ďalší rok s presnými termínmi pretekov. Okrem týchto samostatných tréningov sú veľkou časovou dotáciou aj tie súťaže, pretože Filip už súťaží nielen na národnej úrovni, ale aj medzinárodne, a tam tie súťaže trvajú niekedy aj päť dní. Treba presunúť koňa tam a späť.

To zabezpečujete vy alebo klub?

Alexandra: Klub, ale na súťaž treba pripraviť veci, aby bolo dosť vybavenia. Je potrebné koňa naložiť. S konským vozíkom trvá cesta dlhšie a pokiaľ sa cestuje niekde do vzdialenejšej destinácie, tak tam vie súťaž zabrať veľa času. Pred pár rokmi boli majstrovstvá sveta vo švédskom Flyinge a tam cestovali celý deň.

Tam ste cestovali celá rodina?

Alexandra: Nie, len sme držali päste cez živé vysielanie. Majstrovstvá sveta nás ešte len čakajú. Filip súťaží medzinárodne, ale vo voltíži je hranica, že deti do 12 rokov súťažia iba na národných pretekoch. Od 12 rokov je možné absolvovať CVI preteky, tie sú medzinárodné. My takisto chodíme do Rakúska, Maďarska, Česka, Poľska – do blízkych destinácií. Tento rok sme chceli absolvovať aj Francúzsko alebo Holandsko, ale tým, že tu bolo obmedzenie kvôli slintačke a krívačke, tak sa hosťujúce krajiny báli, aby sme niečo nepriniesli. S ohľadom na ostatné kone a opatrenia zrušili účasť na väčších medzinárodných podujatiach.

Čo je dôležité, Filipovi začne v roku 2026 sezóna, kde bude pôsobiť medzinárodne bez toho, aby súťažil o nomináciu na šampionáty. Keď bude mať 14 rokov, môže sa nominovať aj na šampionáty. Tým, že chlapcov je vždy štandardne menej ako dievčat, a aj pri gymnastike sa očakáva, že ju budú robiť skôr dievčatá, keďže sú flexibilnejšie a tanečnejšie, je väčšia šanca, že sa v rámci počtu troch nominantov vedia zmestiť do výberu. Zároveň je to aj profilácia chlapcov a mužov – vo voltíži je o tom, že zostanú len tí najlepší, čiže sa musíme pripraviť na to, aby sme nedostali virtuálny „preplesk“. Áno, v rámci svojej kategórie na Slovensku je Filip najlepší, lebo je ich málo, no potom príde do medzinárodného prostredia a tí chlapci budú na inom leveli. Sledujeme videá, chodíme na medzinárodné súťaže, aby sme sa čo najviac priblížili k cieľu.

Trochu sme odbočili od toho, ako to všetko ladíte s prácou.

Alexandra: Tým, že manžel môže pracovať aj z domu, pretože sa venuje IT, je výhodou, že môže ísť aj na neštandardný termín tréningu a pracovať odtiaľ. Ja pôsobím v školstve. Je to trochu náročnejšie, ak mám hodiny, ktoré chcem odučiť a venovať sa deťom, tak to musím skĺbiť. Tým, že mám dve ďalšie kolegyne, ktorých deti sa venujú voltíži, tak sa podporujeme. Myslím si, že sa to dá nakombinovať tak, aby aj rodina fungovala plnohodnotne aj sama o sebe bez športu, ale zároveň, aby sme podporovali potenciál u detí.

Foto: Archív rodiny Nikolíni

Voltižér Filip Nikolíni Voltižér Filip Nikolíni

Po pandémii covidu a s masívnym rozšírením sociálnych sietí sa oveľa viac hovorí o duševnom zdraví detí. Čo robíte pre to, aby Filip popri škole a intenzívnych tréningoch nevyhorel?

Alexandra: Samozrejme, je to ťažké nastavovať, lebo tým, že prichádza puberta a naviazanosť na okolie a kamarátov, tak mu nemôžeme povedať, že okrem športu a školy nič neexistuje. Sú momenty, kedy príde s tým, že majú v škole „prespávačku“ a chcel by ju absolvovať. Vtedy si povieme, dobre, tak tento víkend obetujeme tomu, aby bol spokojný a so svojimi kamarátmi, a vedel si budovať vzťahy aj mimo športu, a aby mal psychohygienu. Je to podľa mňa o tom, že deti, ktoré športujú a chcú dosahovať výsledky, majú inú úroveň sebadisciplíny.

Od malička si hovoríme, že sú dve skupiny športovcov. Rekreační – tým, keď sa nechce, tak si povedia, že dnes nejdú a tréning odložia, a potom profesionálni, ktorí vedia, že deň, kedy sa im nechce a nie je podľa ich predstáv, môže prísť aj trikrát za sebou. Keď vynechajú prvý, druhý aj tretí, tak ostatní sa môžu medzitým posunúť inde.

Vnímam vo Filipovi obrovskú silu skorigovať si to podobne ako v prípade, keď spadol z koňa. Sú dni kedy to nevyjde. Vo voltíži padá každý a veľa a vyzerá to nebezpečne, ale voltižérti sú pre mňa zázračné bytosti, ktoré si vyrazia dych, a kým iní by už čakali na sanitku, oni sa oprášia a naskočia na koňa znova. To je podľa mňa veľký benefit do života, ktorý vie šport priniesť aj v rámci duševného zdravia – nevzdávať sa, keď nám to nevyjde na prvý pokus, prekonať sa a budovať si vôľové schopnosti.

A u seba? Tiež toho nemáte málo… Alebo sa to u vás zužuje len na prácu a voltíž?

Alexandra: Občas máme taký pocit, lebo to ovplyvňuje celú rodinu. No už keď sme sa na ten šport dali, tak plánujeme rodinný život podľa toho, ako máme voltížny kalendár. Na druhej strane, je pravdou, že aj cestovaním a voltížou nám do života prišli celkom iné podnety, možnosti, iné prostredie. Veľmi sa mi páči, že moje deti rastú zo zvieratami. Je im prirodzené, že si okolo nich cupitá mačička a vedia, ako sa o ňu postarať. Deti sú zodpovedné a nenechajú zvieratá bez pomoci. Myslím si, že aj to je taká psychohygiena. Zvyknem žartovať v súvislosti s 18-ročným koňom Leom, ktorého som spomínala. Tak, ako každý mobil má nabíjačku, ja mám jeho. Keď prídem, objímem ho a som s ním, tak cítim také uvoľnenie, nech riešim v živote čokoľvek. Vytvára mi balans medzi prácou, voltížou a rodinným životom.

Ľuboš: Tým, že chodíme do obce Betlanovce, ktorá je v Slovenskom raji, a náš ranč je medzi Slovenským rajom a Tatrami, a netrénuje sa počas celého dňa, tak sa nám často podarí na zvyšný čas ísť do nejakej rokliny alebo na prechádzku do Tatier. Aj toto je spôsob, ako si udržať balans.

Na sociálnych sieťach zvyknete zverejňovať zábery z Filipových vystúpení. Čo všetko je za tým, čo z videí nevidieť?

Alexandra: Celé zverejňovanie beriem ako misiu, aj keď teraz si v tom nastavujeme balans. Filip je na hranici dospievania, čiže si chce mediálne výstupy už riešiť sám. Často mi teda povie, že „toto“ nemám pridávať a chce to korigovať. Tým, že voltíž je nádherný náročný šport a nie je tak v povedomí ľudí, tak si myslím, že aj takýmto zdieľaním vieme možno motivovať ďalšie rodiny, aby sa nebáli a voltíž skúsili.

Každý voltižér má dve zostavy, v prípade starších sú to tri, lebo im pribudne aj technická. Je tam, povinná zostava, na ktorej najviac vidno rozdiely medzi nimi, a v rámci ktorej robia všetci rovnaké cviky v rovnakom poradí. Najviac na nej aj my vidíme medziročný progres. Potom je to voľná zostava, pri ktorej voltižér ukazuje, čo je mu blízke. Kým sa dostaneme do minútového vystúpenia, musíme mať pokryté výber hudby, zostavu aj dres. Prilba nie je žiaduca, pretože voltížér cvičí okolo madiel, kde sú rôzne remienky a mohol by sa zachytením o remeň zraniť. Nemajú ani chránič chrbtice, pretože potrebujú ukazovať flexibilitu, tak by ich to obmedzovalo. Dres je koncipovaný tak, aby bol v súlade s témou, aby bol pružný a pútavý. Sú šité na mieru. Potom sú to špeciálne cvičky, ktoré na Slovensku nepredávajú.

Kde ich zháňate?

Alexandra: Z Nemecka, Dánska – z krajín, kde je voltíž rozšírenejšia. Pre porovnanie, na Slovensku je každoročne približne 100 voltižérov – od trojročných až po seniorov, ktorých je málo. Raz sme požičiavali koňa Anne z Viedenského Nového Mesta a bola šokovaná z toho, koľko je slovenských voltižérov. Povedala nám, že len u nich v klube je 120 detí. Celá slovenská voltíž je menšia ako viedenský klub. V Nemecku je tiež veľmi veľa klubov. Vzhľadom na rozlohu majú aj oblastné majstrovstvá. Dostať sa tam na šampionát je zložité. U nás je to o tom, že ak chceme byť silní a našu voltíž posúvať, musíme vystupovať jednotne. Ak chceme niečo zlepšiť, musíme sa všetci zomknúť, aby sme mali hlas, ktorý bude počuť.

Oblečenie šité na mieru, starostlivosť o kone, cestovanie. Vyzerá to celkom finančne nákladne. Ak to nie je príliš osobná otázka, je to veľmi nákladný šport?

Alexandra: Jazdecké disciplíny sú tradične veľmi nákladné. Koluje vtip, že kedysi mal každý chudobný koňa a bohatý auto, teraz má každý chudobný auto a bohatý koňa. Máme šťastie, že Janko Tribula kone vlastní. Cvičenci sa podieľajú na nákladoch, aby to všetko nebolo na ňom. Keď do toho zahrnieme cestovanie na súťaže, účet vie v niektoré mesiace narásť na veľkú sumu, ktorá rodinný rozpočet zaťaží. Snažíme sa využiť každú šancu, čo sa týka dotácií, grantov, sponzorov, aby sme znížili sumu, ktorá sa nás dotkne. Som učiteľka a my máme tabuľkové platy, človek si veľmi nepomôže. Manžel robí v oblasti, ktorá je ekonomicky lepšie na tom ako školstvo, ale voltíž v rodinnom rozpočte neumožňuje robiť rezervy. Ak chceme dieťa podporovať čo najviac, u nás je to značná časť rozpočtu.

Aby som tým však neodradila potenciálnych športovcov, dá sa to zvládnuť. Niektoré voltížne kluby sú schované pod školami, či už sú to Košice, alebo Ivanka pri Dunaji. S nákladmi vie trochu pomáhať aj štát, tým, že kone sú školské. Na začiatku je možné fungovať aj za nižších nákladových podmienok. Filipovi sme chceli dať čo najviac možností v rámci toho, čo sa nám páčilo z hľadiska prístupu, čo je pre nás Poprad. Sme odhodlaní tak fungovať aj za cenu vyšších nákladov, ale nie je to štandardom. Väčšinou si rodič hľadá klub v okolí a vie sa dostať na pár stoviek mesačne.

Vyzerá to tak, že vychovávate budúcu hviezdu. Máte možnosti podpory od ministerstva športu?

Alexandra: Vnímam nevýhodu toho, keď je šport malý a nezaraďuje sa medzi mainstreamové. Rozumiem tomu, že základňa športovcov pri futbale alebo hokeji, je iná, čo sa týka členov. Pri voltíži je to stovka. Je pochopiteľné, že nemôžeme žiadať rovnaký diel, ako šport, ktorý má rado polovica Slovenska.

Nevnímam priamu možnosť podpory pre malé športy. Väčšina výziev je orientovaná na športy, ktoré sú buď veľmi tradičné, alebo olympijské. I keď aj voltíž bola v minulosti olympijským športom, aktuálne nie je. Dúfam, že sa to zmení v roku 2032, kedy by ju mohli zaradiť ako ukážkový šport na Letné olympijské hry v Brisbane v Austrálii.

Dúfam, že dovtedy bude miera podpora fungovať inak. Pri grantoch a dotáciách často bojujem s tým, že je zoznam športov, ktoré sa o ne môžu uchádzať a voltíž tam nie je. Snažím sa vtedy osloviť organizátorov dotačných schém, či by vedeli zvážiť pridanie tohto športu. V niektorých prípadoch sa stalo, že uvoľnili možnosť prihlásiť sa aj pre iné športy. Sme registrovaný a oficiálne uznaný šport v rámci Slovenskej jazdeckej federácie, ale vzhľadom na to, že z každej únie sa na olympiádu dostane len obmedzený počet športov a u nás na Slovensku je v rámci jazdectva asi najznámejší parkour a drezúra, tak voltíž je stále v pozadí.

To sa týka aj ministerstva. Verím, že podporuje priamo jazdeckú federáciu, ktorá vyčleňuje peniaze a podporuje aj talentovanú mládež a usporadúvanie rôznych voltížnych pretekov, ale nie je to priama podpora športujúcim rodinám. Je to skôr organizačná podpora a sme vďační aj za tú.

Má Filip šancu uchádzať sa o zlato pod piatimi oblúkmi?

Ľuboš: Dúfame v to, že sa voltíž v Brisbane zaradí medzi olympijské športy. Nevieme nič definitívne, tak si len držíme palce.

Alexandra: Bol by to veľký zážitok cestovať na také podujatie. Väčšina voltižérov má vybudovaný vzťah s koňom, na ktorom jazdí. Do úvahy prichádzajú možnosti, že by kôň letel lietadlom. Viem, že Janko Tribula raz letel s koňom na Svetové jazdecké hry do Kentucky do USA. Bol by to zážitok. Čo sa týka toho, či má Filip reálnu šancu sa dostať na olympiádu, tak tým, že je počet účastníkov obmedzený, ale zároveň chlapcov vo voltíži je málo a sú aktuálne na veľmi porovnateľnej úrovni, tak určite budú prebiehať nominácie a boje, čo sa v kom skrýva, a kto je najlepší. V čase OH v Brisbane Filip bude mať 18 rokov. Ak sa nič zdravotne neskomplikuje, lebo voltíž je šport nečakaných okamžikov, a ak bude stále motivovaný a budú možnosti, tak dúfame, že by Slovensko mohol reprezentovať. Mám už tajný plán do budúcnosti.

Aký?

Ak sa to podarí, tak ako veľmi pyšná voltížna matka, si dám natlačiť na vizitky „matka olympionika“. (Smiech) Reprezentovať svoju krajine v športe, ktorému sa venujete vy a celá rodina od malička by bolo naozaj krásna možnosť a zavŕšenie. Tým, že olympiáda je v cykloch a športovec na nej zažiari, tak je to klenot, ktorý ak by sa podaril, umožnil by aj slovenskej voltíži ukázať kvalitných športovcov. Ak by sme mohli prežiť takúto vec, bolo by to najväčšie zadosťučinenie za všetko úsilie.